Matthew1801DiMateo

Paradox (z gréckeho paradoxos – nepodobný, náhly, neočakávaný) je tvrdenie, ktoré spája pojmy alebo výroky v bežnom slova zmysle si odporujúce v neočakávaný, prekvapivý, ale zmysluplný celok. Nezmyselnosť paradoxu je iba zdanlivá.

Moderná komunikácia si privlastnila a zjednodušila pojem paradoxu a často berie čokoľvek, čo vyvoláva „pocit“ paradoxu, hoci by to malo iba onen punc neočakávanosti alebo prekvapenia…

Podobný paradoxu je oxymoron, v ktorom však nejde o ucelenú myšlienku, ale len o slovné spojenia alebo slová, ktoré sa navzájom významovo popierajú.

V dejinách filozofie (filozofia gr. φιλοσοφία ako láska k múdrosti; filein = ľúbiť, sofia = múdrosť)) hrala už od staroveku významnú úlohu celá rada paradoxov rôznej povahy: Zenónove paradoxy, pripisované Zénónovi z Eley, najmä „Achilles a korytnačka“ a „Letiaci šíp“, ktoré spochybňujú možnosť pohybu.

Paradox hromady: tisíc kameňov tvorí hromadu; keď odoberiem jeden, je to ešte hromada? A ďalšie? …

Paradox klamára: človek, ktorý o sebe hovorí, že klame, buď klame a teda neklamal, alebo skutočne klamal, a potom hovorí pravdu. Moderný súčasník by azda ohrnul nosom – no jasné! Najprv tvrdil, že hovorí pravdu a ak mu médiá pritvrdili, tak urobil obrovskú sebareflexiu a bude tvrdiť, že je „novým politikom“ a teraz už fakt hovorí pravdu – a moderný človek pripojí – nech si hovorí, čo chce, len nech koná v prospech Spoločnosti, jeho skutky nech rozhodnú… Pamätáme si, že ktosi pil kolu a tvrdil, že nepil kolu a s odstupom času sa pýtajme seba navzájom – nech by pil hoci aj kaktusový vývar – urobil skutky v prospech Spoločnosti – ČOSI? Dačo? Voľačo? Ak hej, tak nech si pije hoc aj kolalokovú limonádu. Skutky rozhodujú!

V modernej dobe pracoval s paradoxmi aj britský matematik a filozof Bertrand Russell (pozri Russellov paradox, Paradox sto slov), americký logik Willard Van Orman Quine, francúzsky biológ a filozof Raymond Ruyer a ďalší. A je toho občas až nad hlavu (tých paradoxov!).

Niektoré príklady paradoxov:

Môže Všemohúci (Boh) stvoriť kameň tak ťažký, že ho nebude môcť zdvihnúť? Súčasník sa pýta – a na kieho langoša? Prečo by mal Boh vytvárať akýsi kameň, ktorý by nedokázal zdvihnúť? A načo by mal anjelské chóry? Niektorí súčasníci sú potetovaní, dajú si na výške maryšku, nevedia, čo popíšu do písačiek kade tade – ale – namýšľajú si, že sú pánom bohom, lebo veď ON je „ten“ nový politik, tak všetci pekne do zástupu a choďme HO voliť – však uvidíte! Alebo azda aj inak – to ti je Paradox!

Braessov paradox: zvýšenie kapacity siete môže niekedy spôsobiť pokles jej celkovej priechodnosti (pridanie dodatočného rozkladu záťaže na pol cesty medzi koncami siete spôsobí, že sa začnú upchávať všetky cesty medzi koncami siete). Ak tomu rozumieš, gratulujem.

Prečo je soľ lacnejšia ako zlato, keď ľudia potrebujú soľ na prežitie, zatiaľ čo zlato nie? (Toto je „Paradox hodnoty“) – zlata sa síce nenaješ, ale ak nejde o život alebo sa nechystá vojna, tak mať kilečko zlata je dobrá investícia – to až si na púšti alevo v pralese, tam ti je zlato na figu, lebo potrebuješ vodu a trošku solí…

Súčasník by sa mohol pýtať – ako to, že ide do Paríža a hovorí za nás, že chceme si ctiť hodnoty Európy – ale – ak by mala istá dôležitá osoba vysloviť aspoň jednu dve tri hodnoty a naše – asi by necekla ani „Ň“.

Paradoxov je jeden dva tri milión… usw

„Na tie lyže sa nepostavíš, kým sa nenaučíš lyžovať.“

Tento výrok je nepravdivý. – že by napísali noviny XXX?

Kréťania a Epimenides: „Všetko, čo tvrdia Kréťania, je nepravdivé.“ A keďže vtedy neboli noviny a ani internet, takmer nikto netušil, že Epimenides bol luhár ako… (len nemenuj!)

Čo bolo skôr: Sliepka alebo vajce? – také ľahké? Najprv bol Igorko z Luhačovíc a ten potvrdil, že hneď na začiatku boli aj vajce a aj sliepka. A hotovo! (Prípadne – Boh chcel obe naraz).

     DVOJITÝ PARADOX LUHÁRA (JOURDAINOV PARADOX)

Túto verziu klamárskeho paradoxu vymyslel anglický matematik P. E. B. Jourdain v roku 1913.
Na papierovej kartičke sú napísané nasledujúce vety:

Rub kartičky:
Nápis na druhej strane je pravdivý
Líc kartičky:
Nápis na druhej strane je nepravdivý.

Súčasník použije tento paradox nasledovne:

Drží politik kartičku pre médiá.

Na strane karty, ktorú vidí on, bude napísané „To s tými drogami je fakt.“

Na strane karty, ktorú vidia novinári médií, bude napísané „To s tými drogami je výmysel“

To je paradox súčasnosti – obe strany vidia to, čo chcú vidieť.

     Zopár viet zo života – na prvý „dojem“ paradox, ale zároveň hlúposť.

Nikto do tej reštaurácie nechodí, lebo je príliš preplnená. – tak jedno alebo druhé! Ak by do nej nikto nechodil, nemohla by byť zároveň preplnená. To je ako s mýlkou spievať o progrese a súčasne chcieť nastoliť regres.

Nechoď blízko k vode, pokiaľ sa nenaučíš plávať. – Takže asi zomrieš bez znalosti plávania. Buď sa utopíš alebo…

INZERÁT: „Ste negramotný? Ešte dnes nám napíšte, pošleme vám zadarmo pokyny, ako to napraviť.“ – to znie tak americky…

     Alebo tieto:

Pripusťme (čisto hypoteticky), že existuje strela, ktorá prestrelí každú prekážku. Pripusťme ešte, že existuje absolútne nepriestrelný pancier, ktorý nič neprerazí. Čo sa stane, ak narazí takáto strela na nepriestrelný pancier? – – – asi zistí, že je v inom vesmíre, kde neplatia naše fyzikálne zákony…

+

Šejk mal dvoch synov. Na smrteľnej posteli im povedal, že dedičstvo získa ten z nich, koho ťava dôjde do mesta ako druhá (z oboch tiav). A tak sa synovia vydali z domovskej oázy na cestu do mesta. Po troch dňoch pomalého poflakovania na ceste stretli starca (samozrejme mimoriadne múdreho). Keď mu povedali o svojom trápení, niečo im poradil. Hneď potom vyskočili obaja na ťavy a uháňali k mestu.
Čo im poradil?

Múdry starec im poradil, aby si vymenili ťavy. Aké progresívne!

+

Túto logickú hádanku údajne vymyslel Albert Einstein a vraj ho 98 % ľudí vôbec nevyrieši.
Je rada 5 domov, pričom každý má inú farbu. V týchto domoch žije 5 ľudí rôznych národností. Každý z nich chová iné zviera, rád pije iný nápoj a fajčí iné cigarety.

Brit býva v červenom dome.

Švéd chová psa.

Dán pije čaj.

Zelený dom stojí hneď vľavo od bieleho.

Majiteľ zeleného domu pije kávu.

Ten, kto fajčí Pall Mall, chová vtáka.

Majiteľ žltého domu fajčí Dunhill.

Človek z prostredného domu pije mlieko.

Nór býva v prvom dome.

Ten, kto fajčí Blend, býva vedľa toho, kto chová mačku.

Ten, kto chová kone, býva vedľa toho, kto fajčí Dunhill.

Ten, kto fajčí Blue Master, pije pivo.

Nemec fajčí Prince.

Nór býva vedľa modrého domu.

Ten, kto fajčí Blend, má suseda, ktorý pije vodu.

Kto chová rybičky? (patríte medzi tie 2 %)… Výsledok je – Nemec (lebo vraj aj Adko miloval rybičky), lebo aj Einstein bol Nemec podľa štátu rodiska…

Riešenie:

Nór – žltý – Dunhill – voda – mačka

Dán – modrý – Blend – čaj – kôň

Brit – červený – Pall Mall – mlieko – vták

Nemec – zelený – Prince – káva – rybičky

Švéd – biely – Blue Master – pivo – pes

A dodatok? Ak by tam bol Slovák, tak dom by bol bez farby, fajčil by marsky, pil by šťavu z kaktusu a choval by kostolné myšky (a správal by sa progresívne).

+

Dilema

Dilema (grécky δί-λημμα „dvojaký voľba“) je problém ponúkajúci aspoň dve riešenia alebo voľby, z ktorých ani jedna nie je prijateľná; tradične je to popisované ako „rozpoltený pri rozhodovaní“ (being on the horns of a dilema), kedy žiadna možnosť nie je príjemná alebo „byť medzi dvoma ohňami“ (being between a rock and a hard place), kedy sú oba objekty alebo výbery deštruktívne. Dilema môže predstavovať aj viac než dva výbery.

Hmm – takže dilema? Voliť toho, kto pil kolu, alebo voliť toho, kto si nespomína, či predával alebo nepredával? Prípadne voliť pána kapitáňa, ktorý nemá tušenie o kresťanstve, alebo voliť Igorka, ktorý si myslí, že vie o kresťanstve viac ako hlina? Ťažká dilema!

+

Argumentačný klam

Argumentačný klam (tiež rečnícky trik) je v rečníctve taký výrok, ktorého zmyslom je poraziť či presvedčiť oponenta bez ohľadu na pravdivosť pracovných názorov. Podstatou argumentačného klamu býva nenápadné porušenie pravidiel logického dôkazu, pôsobenie na emócie miesto na rozum, prípadne oboje. Argumentačné klamy bývajú obľúbenou súčasťou argumentácie propagandy a manipulátorov.

Príklady:

Kto nejde na demonštráciu odborov, ten podporuje vládu (alebo korporáciu zamestnávateľov a podobne).

Samotná dilema však ešte nie je argumentačným klamom: v mnohých prípadoch oslovený skutočne má iba dve možnosti (napríklad rozsudok v trestnom konaní môže byť buď odsudzujúci, alebo oslobodzujúci, iná možnosť neexistuje). V takejto situácii je postavenie dilemy úplne legitímne. Vety typu „kto nie je so mnou, je proti mne“, ktoré sa niekedy uvádzajú ako príklad argumentačného klamu, sú teda v skutočnosti klamom len v situáciách, kedy skutočne existuje viac možností.

+

Argument oslovujúci nevedomosť (ad ignorantiam)

Argument z nevedomosti (argumentujú ad ignorantiam) je založený na tom, že sa z toho, že tvrdenie nie je dokázané, vyvodzuje jeho nepravdivosť, alebo naopak, z toho, že tvrdenie nie je vyvrátené, vyvodzuje jeho pravdivosť. Argument z nevedomosti možno všeobecne formulovať takto:

Neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by dokazoval tvrdenie P, teda tvrdenie P nie je pravdivé.

Neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by vyvracal tvrdenie P, teda tvrdenie P je pravdivé.

Aj nedokázané tvrdenia však môžu byť pravdivé (a vyvrátené nepravdivé):

Príklad?

Vo vesmíre nie je známy žiadny mimozemský život, teda mimozemský život neexistuje.

Podozrivý nemá alibi, teda je vinný. To, že podozrivý má alibi (možno dokázať, že bol v čase spáchania zločinu na inom mieste), síce znamená, že je nevinný, pokiaľ ale alibi nemá, samo o sebe to neznamená, že je vinný.

Polícii sa nepodarilo nájsť žiadne dôkazy proti podozrivému, preto je bezpochyby nevinný.

Argument z nevedomosti vychádza z princípu falošnej dilemy, kedy sa každé tvrdenie, ktoré nebolo dokázané, považuje za nepravdivé (alebo každé tvrdenie, ktoré nebolo vyvrátené, považuje za pravdivé). Hoci všetky dokázané tvrdenia sú pravdivé a všetky vyvrátené tvrdenia nepravdivé, napriek tomu neplatí, že by všetky nedokázané tvrdenia boli nepravdivé alebo všetky vyvrátené tvrdenia pravdivé. Tvrdenie, ktoré nebolo dokázané, ani vyvrátené, môže byť rovnako dobre pravdivé ako nepravdivé, a existujú pravdivé tvrdenia, ktoré nemožno dokázať, a nepravdivé tvrdenia, ktoré nemožno vyvrátiť. (Z 2 tvrdení Celkový počet atómov vo vesmíre je párny a Celkový počet atómov vo vesmíre je nepárny je podľa zákona o vylúčení tretieho jedno určite pravdivé a druhé nepravdivé, ani jedno však nemožno dokázať alebo vyvrátiť. Teda – dnes nie.)

+

Šikmá plocha (slippery slope)

Tvrdí bez dôkazov, že určité rozhodnutie nutne povedie k sérii ďalších, a vo svojom dôsledku spôsobí celú reťaz neblahých následkov. Základom klamu je opäť falošná dilema.

Keď povolíme voľné pobehovanie psov po parkoch, ľudia si ich budú bez košíkov brať aj do autobusov a za chvíľu aj na palubu lietadiel, a od toho je už len krôčik k tomu, aby pohrýzli pilota a spôsobili leteckú katastrofu.

Tento typ klamu treba odlišovať od dôkazu sporom (reductio ad absurdum), kedy sa dokazuje nesprávnosť protivníkovho tvrdenia tým, že sa ukáže, že skutočne vedie k nezmyselným či neprijateľným dôsledkom. Rozdiel je v tom, že pri dôkaze sporom ide o dôsledky, ktoré z oponentovho tvrdenia skutočne nutne vyplývajú, kým pri argumente šikmej plochy ide o dôsledky, ku ktorým by navrhované rozhodnutie mohlo, ale aj nemuselo viesť. Dôkaz sporom je na rozdiel od argumentu šikmou plochou úplne legitímnou metódou dokazovania.

Opačným spôsobom využíva ten istý mechanizmus „salámová metóda“, ktorá spočíva v tom, že sa návrh, ktorý by bol ako celok odmietnutý, rozdelí na rad čiastkových návrhov tak, aby sa čiastkové návrhy oponentovi javili ako samy o sebe bezproblémové alebo ako málo významné ústupky. Tieto čiastkové návrhy sú prezentované „plátok po plátku“, izolovane, zdanlivo bez vzájomnej súvislosti a s dostatočným odstupom v priebehu dlhšieho časového obdobia, aby si oponent nemohol uvedomiť, k akému cieľu vlastne smerujú. Sporné body sa navrhnú až vtedy, keď je návrh z väčšej časti presadený (alebo dokonca realizovaný) a ich odmietnutie by bolo pre oponenta ešte problematickejšie ako ich prijatia.

+

Zavádzajúca otázka

Skôr než logický klam je zavádzajúca otázka (anglicky loaded question) pokus doviesť oponenta k určitému pre neho nevýhodnému výroku alebo návrhu. Vychádza z princípu falošnej dilemy. Tvrdenie, ku ktorému sa pýtajúci snaží respondenta doviesť, je v zavádzajúcej otázke skryté ako presupozícia, takže nech respondent odpovie akokoľvek, z jeho odpovede bude vyplývať, že presupozíciu prijíma. Presupozícia môže byť vyjadrená rôznymi jazykovými prostriedkami, niekedy dokonca formálne vyjadrená ani byť nemusí a vyplýva len z kontextu. Správnou reakciou je na zavádzajúcu otázku neodpovedať a namiesto toho odmietnuť predpoklad, ktorý v nej je obsiahnutý.

Otázka „Prestal ste už biť svoju ženu?“ Má zmysel iba vtedy, ak je pravdivá jej presupozícia: „Obvinený niekedy v minulosti bil svoju ženu“. Ak teda respondent odpovie „áno“, pripustí, že ju v minulosti bil, ak odpovie „nie“, bude z toho vyplývať, že ju stále bije. Správnou reakciou je odmietnuť presupozíciu: „Nikdy som svoju ženu nebil.“

„Zoologická záhrada v Kocúrkove má nižšie dotácie než zoologická záhrada v Koteholkách. Čo proti takejto do neba volajúcej nespravodlivosti urobíte?“ Otázka obsahuje presupozíciu, že rozdiel v dotáciách je nespravodlivý a že respondent má nejakým spôsobom zabezpečiť, aby boli dotácie pre kocúrkovskú zoo vyššie. Respondent je de facto manipulovaný do roly bojovníka za vyššie dotácie pre zoo v Kocúrkove. Podrobnejšie skúmanie by pritom mohlo ukázať, že na danom jave vlastne nie je nič nespravodlivého a zoo v Kocúrkove má nižšiu dotáciu preto, že je menšie a má menšie výdavky.

+

Útok na človeka (argumentum ad hominem)

Zľahčovanie oponentovho tvrdenia poukázaním na jeho osobné vlastnosti alebo konflikt záujmov, prípadne oboje.

Napríklad:

To sa dalo od recidivistov čakať.

Tej práci sa nedá veriť, napísal ju len preto, aby ho nevyhodili zo školy.

Si mladý a nemá zmysel o tej téme s tebou akokoľvek diskutovať!

Jednou z foriem argumentu ad hominem je tiež poukázanie na pokrytectvo, založené na tom, že osoba, ktorá teoreticky zastáva nejaké tvrdenie, sa ním sama v praxi neriadi.

A: Je potrebné zakázať kožušinové farmy. B: Zameť si pred vlastným prahom, veď ty sama máš vo svojom šatníku päť norkových kožuchov.

Katolícka cirkev hlása lži, pretože niektorí jej duchovní sa dopustili sexuálneho zneužívania.

V skutočnosti to, že niekto zastáva určité tvrdenie, ktorým sa v praxi neriadi, síce môže spochybňovať morálnu integritu zástancu (ktorá nie je predmetom diskusie), ale nie pravdivosť konkrétneho obhajovaného tvrdenia. Aj tvrdenie, ktoré jeho zástanca nedodržiava, môže byť pravdivé.

Klam vyžadovania odbornosti kritika (appeal to accomplishment)

Koľko celovečerných filmov ste natočili, že si dovoľujete toho režiséra kritizovať?

Dovolávanie sa autority

Dovolávanie sa autority (argumentuje ad verecundiam alebo argumentujú ab auctoritate) spočíva v tom, že sa na podporu určitého tvrdenia uvedie, že s ním súhlasí nejaký prameň, ktorý je považovaný za autoritatívny (napr. významný odborník, organizácia, ktorá sa zaoberá danou problematikou, známa publikácia na danú tému a podobne). Hoci možno predpokladať, že kvalitná odborná publikácia obsahuje prevažne pravdivé tvrdenia, že významní odborníci rozumejú svojej problematike a podobne, samotný fakt, že sa tvrdenie teší podpore autorít, neznamená, že je toto tvrdenie pravdivé (takzvane automaticky alebo bez čohokoľvek). Existujú však oblasti, v ktorých sa určitý autoritatívny prameň prijíma ako nespochybniteľný (napr. platná právna norma v zákonodarstve štátu, platná jazyková kodifikácia v preskriptívnej lingvistike a podobne), pretože jeho záväznosť nie je daná logickou argumentáciou, ale inými dôvodmi (v práve legitimitou zákonodarcu).

V niektorých prípadoch tiež nie je možné určité tvrdenie v diskusii dokázať napr. pre nedostatok času alebo z toho dôvodu, že je presný dôkaz vysoko odborný a pre dané publikum by bol nezrozumiteľný. V takom prípade môže byť odvolanie na autoritu účelnou „skratkou“ skutočného dôkazu.

Argumentačným klamom však je citovať autoritu v inej oblasti (významného biológa možno citovať ako autoritu v oblasti biológie, hoci ani tu to neznamená, že by bol vždy neomylný, ale v oblasti dejín umenia nemá jeho autorita žiadny význam), prezentovať menej významného vedca ako špičkových odborníkov či vydávať okrajové názory jednotlivcov za všeobecné mienky vedeckej verejnosti (čo pre laika môže byť ťažké alebo nemožné rozoznať). Iným variantom je zamlčať, že je daný problém medzi vedeckou verejnosťou sporný, a uviesť len názor jednej zo strán. Argumentačným klamom tiež je tvrdenie vytrhnúť z kontextu a napr. citovať ako fakt tvrdenie, ktoré daná autorita vyslovila len ako hypotézu, alebo uvádzať ako všeobecne platné tvrdenie niečo, čo autorita uviedla ako výnimočný prípad.

=Píšu to na Wikipédii, tak to musí byť pravda.=

Ako zistil významný odborník prof. XY vo svojej slávnej štúdii, fajčenie cigariet môže predĺžiť život až o dvadsať rokov. Profesor XY je v skutočnosti málo významný vedec z provinčnej univerzity, ktorý sa zaoberá primárne inými témami, spomínaná štúdia bola vedeckou verejnosťou všeobecne odmietnutá pre metodologické pochybenia a existuje dôvodné podozrenie, že výskum bol vytvorený na zákazku tabakových spoločností – tieto skutočnosti však zástanca tvrdenia neuvádza.

Anonymná autorita

Klam sa odvoláva na nepomenovaný, ale údajne dobre informovaný zdroj. Elegantný spôsob šírenia vymyslených faktov.

Ako uviedol dobre informovaný zdroj, minister kultúry sa v noci bojí a zalieza pod posteľ.

Experti zistili, že Michael Jackson bol v skutočnosti žena.

Argument zlým argumentom

Znamená, že sa vyvrátenie nesprávneho argumentu zamieňa za vyvrátenie celého tvrdenia. To, že tvrdenie bolo zdôvodňované nesprávnymi dôvodmi, samo o sebe neznamená, že je nepravdivé, jeho nepravdivosť treba dokázať inak.

A: „Každá mačka má šesť nôh. Sokrates nemá šesť nôh, teda Sokrates nie je mačka. B: „Tvoj argument je nesprávny, pretože mačky majú normálne štyri nohy, nie šesť. Teda Sokrates je mačka.“

„Napísali o mne, že som nevzdelaný idiot. To je argument ad hominem, čo je logický klam, teda mám pravdu.“

Odvodenie z minulosti

Alebo tiež genetický omyl. Ide o presvedčenie, že je možné charakter javu odvodiť z jeho pôvodu, zdroja, alebo začiatku, alebo zamietnutie niečoho s poukazom na to, že to má podozrivé počiatky alebo históriu.

Austrálčanom sa nedá veriť – veď Austrália vznikla ako trestanecká kolónia, takže to sú všetko potomkovia kriminálnikov.

Nemal by si voliť Stranu mierneho pokroku v medziach zákona, pretože jej zakladateľ bol známy opilec a výtržník. Ten je síce dávno mŕtvy, ale strana je s jeho menom stále spojená. Osobnosť dávneho zakladateľa strany nemá nič spoločné s jej súčasným programom a politikou.

Je potrebné odmietať boj proti fajčeniu, pretože prvý štát, ktorý systematicky bojoval proti fajčeniu, bolo nacistické Nemecko.

Obľúbenou aplikáciou tohto omylu je odvodzovanie podstaty veci z pôvodu ich slovného označenia (etymológie).

Vari som Chorvát, aby som nosil kravatu? České slovo kravata skutočne má taký etymologický pôvod, jeho súčasný význam je už ale iný.

Biblické paradoxy

Milovať svojich nepriateľov je z ľudského hľadiska naozaj protirečenie a prakticky vzaté nemožné, ba úplne vylúčené, teda paradox. Háčik je skôr v tom – ak by si nenávidel, tak tá nenávisť ublíži najprv tebe a láska k blížnemu je aj v tom, že netúžim po likvidácii svojho nepriateľa – o tú sa postará buď sám Boh alebo onen nepriateľ – čo je takisto paradox.

„Paradoxné je aj to, že je síce potrebné, aby sme milovali svojich nepriateľov, ale pritom to Boh po NÁS nežiada v tom svetskom zmysle. Žiada len to, aby sme uverili jeho Synovi, ktorého k nám poslal a prijali ho do svojho srdca aktom dobrovoľnej zmluvy. On SÁM v nás potom urobí, čo treba…“ Je očividne vidno, že ak by sme uvažovali ako hmotári „svetsky“, spadli by sme do pasce rovnako myšlienkovo orientovaných… znovu Paradox.

Ježiš na kríži zvolal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ (Lukáš 23, 34)
Miloval svojich nepriateľov, dokonca aj tých, ktorí ho umučili k smrti. To nebola nejaká moralistická póza, Ježiš to tak naozaj videl nebeskou logikou. Ježiš na kríži ospravedlňoval pred Otcom ľudskú nevedomosť. Ježiš vedel, že nebo je oveľa krajšie, než si ktokoľvek dokáže predstaviť a tiež vedel, že peklo je omnoho strašnejšie, ako si ľudia môžu predstaviť. Ježiš sa vlastne modlil v tomto zmysle: „Otče, odpusť im, lebo nepochopili paradoxy Božieho kráľovstva!“ A potom prišiel pápež František a povedal, že nejestvuje ani peklo a ani nebo – to je ale paradox! A púšťajte islamistov… hádam ich nenecháte zahynúť na mori?! (Že na to more nemajú vôbec vyraziť – to už nikto nenamietne.)

„V ten deň spoznáte, že ja som vo svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás.“ (Jn 14, 20)
Paradoxná štruktúra je tu dokonca zdvojená. Keď Ježišovi Kristovi odovzdáme svoj život, budeme v ňom ako súčasť jeho tela (napr. palec) a zároveň on bude v nás prostredníctvom svojho Ducha. A pretože Ježiš je v Otcovi a Otec v ňom, sme spolu s Kristom aj my v Otcovi a Otec v nás. Nič z toho by však nebolo možné bez súčinnosti Ducha Svätého. Preto nie je protirečenie, keď Ježiš hovoril: „Otec je vo mne“ a zároveň „idem k Otcovi.“

A teraz iný paradox:

Gyorgy Schwartz sa vyjadril: „Musím povedať, že subverzia ( = podvratná činnosť, prevrat, podrývanie, rozvracanie zvnútra) je veľká zábava. Najväčším umením boja je vôbec nebojovať, ale subverzovať všetko hodnotné, všetko, čo má cenu v nepriateľskej zemi. Zničiť morálne hodnoty, náboženstvo, úctu k autoritám a predstaviteľom, kultúrne tradície, všetko…

Postaviť bielych proti čiernym, starých proti mladým, názor proti názoru, presvedčenie proti presvedčeniu, bohatých proti chudobným. Všetko, čo rozdeľuje ľudí a ničí morálne hodnoty národa, to je správne. Potom je taká zem moja. Keď je všetko rozvrátené, zem je dezorientovaná a zmätená, demoralizovaná a destabilizovaná, nastane tá vytúžená kríza. Je to kultúrny marxizmus, všeobecne známy ako »politická korektnosť«. Prechádzame kultúrnou, morálnou a náboženskou revolúciou. Je to podstata veľkej kultúrnej vojny, ktorou naša spoločnosť prechádza. Ľavicoví radikáli sú proti kresťanstvu, proti Bohu a proti tradíciám, preto cez nich tlačíme migrantov do štátov, ktoré chceme destabilizovať. Podporujú sexuálnu revolúciu, chcú zmeniť to, ako ľudia žijú a mením cez tieto skupiny ľudské hodnoty. Celý svet sa rozdelil už len na dve názorové skupiny. Rozdelenie je len podľa morálky, sociálnej príslušnosti, kultúry a náboženstva. Veľmi dobre vieme, že kultúrny stret nevytvoril nikdy v minulosti, súčasnosti a ani v budúcnosti nevytvorí pokojné spolunažívanie a na tom staviam svoj obchod. Jedna alebo druhá strana nakoniec prevládne. Tento boj, ako vidno, momentálne vyhrávam. Stúpenci tradícií sa razom stali kontra-kultúrou a dostali sa na pokraj spoločnosti, kde ich stále osočujeme a zosmiešňujeme cez naše spolky, ktoré financujeme a médiá, nad ktorými máme moc.“

– – – a paradox?

Koľko neskutočne veľa ľudí bude obhajovať autora týchto myšlienok!!! Že je to vraj len staručký dobrý človiečik z piatej aveňjú NY a vy ho iba očierňujete! Áno? Skúste prečítať jeho výrok ešte raz – trváte na svojom? Paradox!

Nádherný umelecký paradox priniesol Exupéry (nakoľko je po smrti dlhšie ako 70 rokov, je legálne-netrestné citovať z jeho diela)

„citadela“

CXXXVI

Sú zamdlení a chceli by ti nahovoriť, že dňom aj nocou žhnú. Klamú však.

Klame hliadka na hradbách, ak ti spieva dňom aj nocou o láske k mestu. Dá pred ním prednosť polievke. Klame básnik, ktorý hovorí dňom aj nocou o svojom básnickom opojení. Stačí, aby ho trochu rozbolelo brucho, a pustí všetky básne z hlavy.

Klame zamilovaný, ak tvrdí, že má dňom aj nocou pred očami obraz svojej milej. Dokáže ho od neho odvrátiť obyčajné uhryznutie blchy. Alebo prosto nuda, a on začne zívať. Klame cestovateľ, ak tvrdí, že je dňom aj nocou v opojení svojich objavov. Stačí jedna hlbšia vlna, a začne panikáriť. Klame svätec, ak tvrdí, že dňom aj nocou kontempluje Boha. Tak ako morský odliv, aj Boh sa od neho občas odvracia. A svätec je náhle vyprahlejší než kamenisté pobrežie. Klamú tí, ktorí dňom aj nocou žialia nad mŕtvym. Prečo by nad ním mali dňom aj nocou žialiť, keď ho predsa dňom aj nocou nemilovali? Boli aj chvíle hádok, únavy, alebo myšlienok na iné veci ako na lásku. Pravda, mŕtvy je prítomnejší než človek živý, lebo je nazeraný v jednote, ktorá presiahla rozpory. Ty si však neverný aj mŕtvym. Tí všetci klamú, lebo nič nepochopili a svoje chvíle vyprahlosti chcú zapierať. A ty potom začneš pochybovať sám o sebe, pretože to večné uisťovanie o ich vrúcnosti ťa nakoniec presvedčí, že sú naozaj tak stáli; a začneš sa za svoju vyprahnutosť hanbiť, a keď potom sám prepadneš smútku, začneš pred pohľadmi druhých meniť svoj hlas aj tvár.

Ale ja nepoznám nič, čo by v tebe mohlo byť trvalé, okrem nudy. A nuda pochádza z neduživosti ducha, ktorý nie je schopný vyčítať zo stavebnej hmoty nejakú tvár. Ako keď niekto sleduje šachovú hru len hmotne, bez toho vedomia, že je v nej vpísaný určitý problém. Ak je ti občas dopriate, ako odmena za vernosť v kukle, poznať na sekundu jas hliadky, básnika, veriaceho, milenca, či cestovateľa, nevyplakávaj, že onú strhujúcu tvár nevieš nahliadať večne. Sú totiž aj tváre tak pálčivé, že toho, kto ich vidí, spália. Slávnosť nie je pre každý deň.

Mýliš sa teda, ak podobne ako ten škúľavý prorok, v ktorom dňom aj nocou tlel posvätný hnev, odsudzuješ ľudí pre ich navyknuté hnutia. Až príliš dobre viem, že v bežnom živote klesá cnosť v číry ústupok blbcom. Až príliš dobre viem, že v bežnom živote poklesávajú vyššie zákony spravodlivosti v zástene špinavých hier. Ale čo na tom záleží? Viem tiež, že človek niekedy musí spať. Mám si snáď vtedy nariekať na jeho nehybnosť? Viem tiež, že strom nie je ešte kvet, ale podmienka kvetu. (koniec citácie) – Nádhera!

Neobvyklý paradox – predstav si, že máš web-stránku a umožňuješ vkladať články autorom. Zároveň býva diskusia. Ak si prísny na autorov, ak náhodou odpíšu príliš prísne hejterom, ale zároveň ho nadlho zablokuješ – riskuješ, že si síce bol nádherne spravodlivý a potrestal si autora – ale – hejter v diskusii ti nebude vkladať články, čiže si potrestal v podstate sám seba ako majiteľa web-stránky. Ak by si vymazal iba tú nepeknú-nemilú mini-časť diskusie, tak ti zostane píšuci autor a ak máš dosť zdravého rozumu, zablokuješ hejtera, ktorý ti neprispieva článkami – a ani to veľký paradox nie je, ak si hľadíš svojho prospechu tým, že zaručíš prospech autorov.

Horšie je, ak na prípadné rozhodovanie dáš priestor komusi, komu web-stránka nepatrí a zase by si sa hral na „spravodlivého“, lebo sa radšej zastaneš zamestnanca, a nie autorov – paradox to asi nie je – ak ti píše onen zamestnanec – tak jeden autor ti škodu neurobí, že bude chýbať – jedine tak na duši – a to ty neveríš (to by mohol byť tiež paradox – ako to, že si neskrachoval, ak škodíš svojej duši?!)…

A na záver paradox progresívca:

1. Truban: „Všetci máte svoje životy, svoje úspechy, svoju prácu a svoje peniaze vo svojich rukách.“

JA SOM TVORCA SVOJHO ŠŤASTIA… (Koniec citácie)

Bodaj by si mal pravdu! Ale to by si musel byť Boh, aby to bola pravda – alebo v nejakej bubline, v inom vesmíre, za špeciálnych okolností a podobne – žijeme v spoločnosti ako keby v ľudskom tele, kde len súhra či spolupráca všetkých buniek onoho tela vyprodukuje výsledok! ((Takže nie akési maryšky mu vyčítať – ale – práve čudné náhľady na jestvovanie/fungovanie ľudí aj spoločnosti – to je to, čo mu vyčítajte))… paradox jeden dva tri milión

Etc usw atď