Otec pochádzal z »Východu« a vždy sme aspoň raz mohli ísť na prázdniny k starým rodičom, kde pre decká bolo takmer všetko.
Nové územia, nečakané zážitky, neskrotená príroda nádherných rastlín aj zákutí, športové zápolenie s tamojšími rovesníkmi, babička kráľovsky varila aj piekla (dodnes som presvedčený, že ani mišelinskí kuchári by ju nikdy netromfli!) a čas nám tam zakaždým ubehol sťaby popieral einsteinovskú či kvantovú fyziku.
V ten kritický rok 1968 to vyšlo práve tak, že akurát z 20 8 1968 na 21 8 1968 sme cestovali v noci.
Dôvodov bolo viacero. Jednak samotná premávka v noci nie je tak hustá ako cez deň – to platí aj v súčasnosti, keď je niekoľkonásobne viac motorových vozidiel. Nesvieti do očí Slnko, otec si musel chrániť zrak. A bol dohodnutý s niekým v zamestnaní, že kedy presne sa vráti.
Netvrdím, že mám pamäť robota umelej inteligencie. To rozhodne nie!
Netvrdím, že vám tu idem rozprávať/písať dramatický príbeh, ktorý by mohol byť využitý na sfilmovanie.
Nie. Mal som šesť rokov.
August 1968 u starých rodičov mal byť posledný „predškolský“, lebo prvého septembra som mal nastúpiť ako prváčik do základnej školy, ktorú navštívil sám Ludvík Svoboda.
Nakoľko uplynulo polstoročie – musel som sa rozpomínať ako niekto, kto zažil posttraumatický šok – a následkom toho sa zo všetkých síl snaží zabudnúť a zabudnúť a zabudnúť a buď sa mu darí alebo sa mu nedarí…
Zabudnúť!
Ale nechcem to umelo zadržovať.
Predstavte si, že spíte ako šesťročný malý »špunt« v starom rozheganom aute, od únavy spíte a onen spánok je hlboký už zo samotnej podstaty pudu sebazáchovy…
A ZRAZU vaše auto zastane, rodičia sa ustrašene o čomsi hlasne bavia, všade je čudesná zmiešanina zvukov, vôní, napätia a ďalších nepodstatností…
A teraz by možno bol moment prekvapenia (ak by sa filmovalo) – po ceste sa rýchlo presúvajú tanky a vojenské automobily, ktoré ako šesťročný malý »špunt« ste predtým nemohli vidieť a nie iba preto, že vtedajšie televízory boli čiernobiele a primalé a málokedy vysielali…
Absolútne neviem AKO DLHO šiel tank za tankom, sem tam iné vojenské vozidlá, občas motorka a furt a stále jeden za druhým.
Zostala len tá chorobne čudesná stopa spomienky, kde malé decko vidí veľké tanky a cudzích unavených vojakov s tále jeden za druhým.
Keďže otec mal pomerne značnú zodpovednosť za akési technické zariadenia v ich zamestnaní, tak nás vyložil v ranných hodinách pri najbližšej železničnej stanici a autom sa vrátil sám…
+
A teraz namiesto rozprávkového „zvonca a rozprávky by bol koniec“ mi vyskakuje sťaby univerzálny odkaz k tej noci 20-21 8 1968:
„Komunizmus znamená v pravom a úplnom zmysle bludné učenie, že nikto nemá mať žiadne imanie, ale aby všetko bolo spoločné, a každý dostával iba časť zaslúženú a potrebnú k jeho výžive. Bez všelijakých dôkazov a výkladov vidí teda hneď na prvý pohľad každý, že takéto učenie jest nanajvýš pochabé, že sa mohlo vyhnojiť z hláv pomýlených (zhavranených) ľudí, ktorí by vždy z ČLOVEKa chceli učiniť niečo buď lepšieho alebo horšieho, ale vždy niečo iné ako je človek.“
Hlavné motto akýchkoľvek OBČANOV neodvolateľnej „demokratickej“ politickej reprezentácie, včera, dnes, zajtra, pozajtra… – pretože žijeme v dobe najhlbšieho úpadku »Ľudstva«, v duchovne a mravne dokonale prevrátenom kriminálnom svete, kde to vnútorne najhoršie je hore a to najlepšie dole a v ktorom je Zlo odmeňované a Dobro trestané – znie stále rovnako:
„Tých vôbec najnebezpečnejších hlupákov a kriminálnikov, ktorých majú VŠETKY národy práve k dispozícii, nájdeme vždy a neomylne v ich čele.“
Tak to bolo vtedy V AUGUSTE 1968…
…a tak to bude aj zajtra…
Zdravím vás, vážim si váš príspevok do ...
Aj rodic,aby ochranil svoje decka,castokrat musi ...
Mam rad,ak mi ktosi vysvetli svoje uvahy,ako ...
Celá debata | RSS tejto debaty