Matthew1801DiMateo

Boli mnohí študenti aj bežní občania 17. novembra 1989 na Albertově, a potom až do obuškového konca na Národní třídě. V nasledujúcom období potom každý deň na Václavskom námestí a napokon aj na Letnej.

Súčasne vtedajší aktívni dejatelia obsadili budovy lekárskej fakulty (po celej ČSSR mnohé iné školy, to sa šírilo) a po nociach rozvážali letáky »revolúcia« do najrôznejších miest a dedín republiky.

V prvých niekoľkých týždňoch to bolo primerane rizikové a niektorí ľudia za to skončili vo väzení. S odstupom 29 rokov hodno vysloviť, že by to tí istí urobili znovu – malo to zmysel a s odstupom času dnes nikto nepochybuje.

+

Video k téme „November 1989“:

Chronológia udalostí „Novembra 1989“ (maximálne zostručnené):

16. novembra 1989

Konalo sa zhromaždenie bratislavských študentov v predvečer „Medzinárodného dňa študentstva“. Z Mierového námestia sa sprievod pohol smerom k Ministerstvu školstva SSR. S jeho predstaviteľmi hovorili študenti o potrebe »demokratizácie školstva« (!).

17. novembra 1989

Brutálny zásah polície proti demonštrácii študentov na pražskej Národní třídě. Demonštrácia bola uctením pamiatky študenta Jana Opletala, ktorého zavraždili hitlerovskí nacisti v roku 1939, a surový zásah polície zmobilizoval celú československú spoločnosť. Po demonštrácii sa študenti stretli s pražskými divadelníkmi.

18. novembra 1989

Na fakultách rokovali študenti vysokých škôl o ďalšom postupe. Žiadali dôkladné vyšetrenie brutálneho zásahu polície na Národní třídě.

19. novembra 1989

V Prahe vzniklo »Občanské fórum« (OF) a v Bratislave „Verejnosť proti násiliu“ (VPN) ako hlavné opozičné organizácie.

20. novembra 1989

Začala sa séria demonštrácií na námestiach miest v Československu. Najväčšie boli na Václavskom náměstí v Prahe a na Námestí SNP v Bratislave.

Študenti začali protestný štrajk. Pridali sa k nim pražské divadlá a postupne aj mimopražské súbory, vrátane bratislavských. Študenti vysokých škôl požadovali odstúpenie vládnych a straníckych predstaviteľov a zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti.

21. novembra 1989

Predseda vlády Ladislav Adamec začal rozhovory s opozíciou.

24. novembra 1989

Odstúpil Ústredný výbor Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) na čele s Milošom Jakešom. Generálnym tajomníkom strany sa stal Karel Urbánek.

25. novembra 1989

Uskutočnil sa mohutný míting v Prahe na Letnej.

26. novembra 1989

Ladislav Adamec sa stretol s hlavným predstaviteľom opozície Václavom Havlom.

27. novembra 1989

Dvojhodinový generálny štrajk v celom Československu potvrdil vôľu občanov skoncovať s vládou jednej strany.

29. novembra 1989

Federálne zhromaždenie zrušilo ústavný článok č. 4 o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a štáte.

začiatok decembra 1989

Začalo sa rúcanie železnej opony, drôtených zátarás okolo Československa.

10. decembra 1989

Vláda Ladislava Adamca odstúpila a vznikla nová „Vláda národného porozumenia“, ktorú viedol Slovák Marián Čalfa. V tento deň tiež odstúpil z funkcie prezidenta ČSSR dovtedajší Gustáv Husák (tiež Slovák).

28. decembra 1989

Federálne zhromaždenie ČSSR zvolilo za predsedu Alexandra Dubčeka (Slovák).

29. decembra 1989

Federálne zhromaždenie ČSSR zvolilo za nového prezidenta republiky Václava Havla. Rozhodlo tiež, že v júni 1990 budú v Československu »slobodné a demokratické« voľby.

+

Súčasne musím realisticky napísať, že sa dnešná skutočnosť od našich vtedajších nadšených predstáv dosť líši. Ide o ďalšie potvrdenie toho, že zásadne zmeniť spoločnosť nie je vôbec ľahké – ak sa nemýlim, tak obdobné „veci“ sa nedejú CELOSVETOVO tak často (ako si to naivní »sprisahanci« namýšľajú, dokonca ani vtedy nie, ak sú platení bohatým svetoobčanom, prípadne sa nechajú zapriahnuť do prevratov »úplne zadarmo«).

+

Sľúbili sme si lásku (text „piesne Novembra 1989“):

Videli sme tých, ktorí vystierali ruky,
mali ich prázdne a ešte bola tma,
po našich uliciach odvtedy prešli veky,
zobudili sme sa zo zlého sna.

Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len,
sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.

Tí mladí za nás vystreli prázdne ruky,
za nás boli bití, za naše mlčanie,
po našich uliciach odvtedy prešli veky
a zaznelo zlému posledné zvonenie.

Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len,
sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.

Vystrime s nimi všetci prázdne ruky,
a bude v nich naša budúcnosť,
na našich uliciach podajme si ruky,
neviery a strachu už ozaj bolo dosť.

Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len,
sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.

+

Tá „novembrová“ pieseň je hymnicky nádherná – takmer tak krásna ako väčšina vznešených hymien sveta, kde vždy ľuďom ide o povzbudenie, o prejavy hrdosti a nadšenia a podobne.

Ale – ak by sme si naliali čistého vína – ak zúžim pozornosť od konca februára 2018 po dnes – že by to bola tá sľúbená láska a len a iba hovorenie pravdy?

Vyšetrovatelia už prezradili, že fico+koalícia neboli iniciátormi nechutnej vraždy – A?! – nič. „Sľúbili sme si vravieť pravdu len?“ alebo odkaz Novembra 1989 sa nám práve v tomto nehodí? A čo tie krvavé hnevom napuchnuté oči a virtuálna pena besnenia pri nadávaní na koaličníkov, pri hromadení výčitiek aj obvinení (stále bez dôkazov)? „Sľúbili sme si nový deň?!“ A kde je?

Na našich uliciach sme si mali podať ruky – veď neviery aj strachu bolo už naozaj dosť…

Objektívne konštatujme, že dejinné prevraty a revolúcie dopadli častejšie úplne inak, než ich pôvodní aktéri sľubovali alebo predpokladali (ono to platí aj pre super mega extra bohatých zbohatlíkov, ale aj pre korporácie, ropné mocnosti, firemní či nákupné reťazce, zbrojársky priemysel, gangy či mafie, svetovládci či akíkoľvek iniciátori prevratov väčších rozmerov).

Komunisti po druhej svetovej vojne sľubovali »spravodlivú spoločnosť« a namiesto toho zaviedli diktatúru alias proletársky teror a všetko „ukradli“. Z tohto uhlu pohľadu je výsledok Novembra 1989 vlastne úžasne fantastický.

Žiadne popravy, žiadne lágre, neexistencia konfiškácií majetku, minimum zatvorených a tí skôr len symbolicky. Že mohli pozatvárať tých odporných eštebákov a kolaborantov starého režimu – to je na príliš dlhé úvahy (a to nie je cieľom tohto článku)…

Nájdu sa však ľudia, ktorí to považujú za historickú chybu alebo kričiacu slabosť, či dokonca súčasť vtedajšieho utajeného konšpiračného plánu (ktorý bude odhalený jedine tak náhodou, ak by sa niekto preriekol – azda na sklonku života tých, ktorí o tom vedeli alebo boli pri tom). Je jedno, čoho to je výsledok. Dôležité je, že spoločnosť nebola zaťažená ďalším masovým utrpením, zásadnými krivdami, ťažkými nespravodlivosťami, ktoré ju vždy poznamenajú na mnoho generácií a znemožňujú pokojné spolužitie ľudí.

A prečo sme vlastne vtedy štrajkovali a demonštrovali?

Každý mal ZREJME svoj „osobný dôvod“, prečo cítil oprávnenú nespokojnosť. Zjednodušene povedané – vtedajšie „západné štáty“ fungovali po všetkých stránkach oveľa lepšie, účinnejšie ako ten náš. Porovnanie bolo pre nás dosť ponižujúce a jemne zdrvujúce. Nešlo len o ekonomickú stránku, najviac viditeľnú na rozdieloch v naplnenosti obchodov akýmkoľvek tovarom, úrovňou núkaných áut a vybavenie väčšiny domácností, alebo vzhľadom našich miest, ale hlavne šlo aj o pocit strachu, ktorý sa »komunistický aparát« snažil šíriť. Strach a z neho plynúce poníženia mali rôzne podoby. Bol obsiahnutý napríklad v podobe arogantnej domovej dôverníčky – udavačky, ktorá obchádzala byty a búšila na ne ako esesácke gestapo, aby si drzo prezerala, ako žijete. Išlo o kolegov študentov, o ktorých ste tušili, že sú spolupracovníkmi vtedajšej ŠtB a dávali ste si preto riadny pozor, čo pred nimi hovoríte – mnohí z nich v skutočnosti s ŠtB nespolupracovali a tí, ktorí naozaj áno, o nich sme nemuseli vedieť. Samozrejme, že to bolo rôznorodé.

Všadeprítomní akože-učiteľa marxizmu-leninizmu, ktorí sa snažili vymývať mozgy a aj náznaky nesúhlasu brali ako útok na podstatu socialistickej spoločnosti. Nechutní politruci, ktorí vás deptali svojou koncentrovanou hlúposťou. Mimochodom, bola povinná vojenčina – obdoba niekoľkoročného kriminálu – mnoho rodín priamo hnala na námestia protestovať proti komunistickej vláde. Predstavme si, že každý bol postavený pred fakt, že synovia, bratia, milenci, kamaráti – budú uväznení v otrasných podmienkach a vystavení šikanovaniu primitívov a alkoholikov v dôstojníckych uniformách, a to 2 roky. Už to samo je silný dôvod nenávidieť taký totalitný režim. Jasné – dôvodov nenávidieť totalitný režim bolo nadmieru a každý jedinec mohol mať ten svoj – a hoci nešlo o komunizmus, ale o socialistickú totalitu, ona nebola menej totalitná za to, že celok nenazveme komunizmus.

V zozname šíriteľov vtedajšieho strachu by sa dalo isto pokračovať ďalej, trebárs aj rozborom úzkostí, ktoré prežívali ľudia, ktorí dostali ponuku vstúpiť do komunistickej strany, o spolupráci s ŠtB ani nehovoriac. Mňa sa to našťastie netýkalo, ale poznal som niekoľko vzdelaných a šikovných ľudí, ktorí nemali také šťastie a mohol som pozorovať, ako ich to (nielen) psychicky ničí. Deptala ich ťažká voľba, či sa majú zapojiť do mašinérie socialistického systému, o ktorého nesprávnostiach vedeli, alebo sa vzoprieť a riskovať podradné spoločenské postavenie. Skôr ako zjavenie chorej naivity potom pôsobili tí ojedinelí, ktorí mali pocit, že robia „správnu vec“ – to si totiž v osemdesiatych rokoch už mohol myslieť málokto.

Aj dnešok má svojich šíriteľov strachu… Ale tak opozičníci nemôžu povedať, že jedine koaličníci a to všetci – a ani koaličníci nemôžu povedať, že všetci opozičníci – to je taktrochu poeticky povedané – „keď sa pre nezaočkovanosť šíria osýpky, majú osýpky tak opozičníci ako aj koaličníci – stačí len zaočkovať proti chorobe“ – ak by som to pretlmočil: buď konám zákonne alebo nekonám zákonne, buď som demokrat a ctím aj dodržujem demokraciu vo všetkom, alebo nie, buď som morálny alebo nie som a tak ďalej a tak podobne – ak tvrdí „ULICA“ že iba koaličníci sú tí, ktorých treba anulovať, tak sú morálne na tej istej spodine ako tí, ktorých často bez dôkazov obviňujú…

V ostatnú nedeľu poslanec Paška taktne vyzýval v TV-debate na odmietnutie „balkanizácie“ našej spoločnosti – ALE – obávam sa, že „ulica“ a „údajne tiež slušní“ si tvrdohlavo trvajú na svojom, ako keby stačilo ukradnúť pojem „SLUŠNÝ“ a smiať sa do očí slušným celého Slovenska – veď nie všetci slušní občania sú automaticky aj aktivistami iniciatívy…

Na záver – nemožno zabiť dvoch vtákov jedným kameňom (to je anglická verzia/obdoba nášho úslovia „Zabiť dve muchy jednou ranou“) – nemôžeš byť zároveň demokratický a súčasne aj nedemokratický, nemôžeš byť morálny a súčasne aj nemorálny – to by mali zvládnuť už žiaci základných škôl – napokon, azda používatelia počítačov vedia, že systém používa buď „1“ alebo „0“ – nemôže byť aj jedno aj druhé.

Kedy začujem (v rozhlasovom či televíznom éteri), že doterajší krivo-obviňovatelia koalície sa aspoň STRUČNE ospravedlnia? Hoci by to bolo tak „moderne“ slangovo: „No dobre, tak sme sa sekli“ (? ? ?)

Azda nebudú »pseudo-revolúcie« každého polroka?! A keď už, nech človek urobí revolúciu v sebe samom – buď čestný a je o jedného „zlého“ menej…