Matthew1801DiMateo

Ak by mi niekto pred 40 rokmi tvrdil, že raz sa pokúsim vysvetliť zdanlivo banálnu vec, ale nikto to neprijme, asi by som sa díval ako teľa na nové vráta. Ale čo už. Ak igorkovci môžu klamať, zavádzať, podvádzať, následne si aj mnohí iní trúfnu. Pokušenie tliachať v priamom prenose a namýšľať si, že ak zburcuješ celé Slovensko, tak aj Stará Turá zabudne, že líder má kiskoidne za ušami s Marianom K.

Šokovalo ma, keď mi môj vzdialený príbuzný, inak (tradične) praktizujúci kresťan katolík, zapotil o pokušení nakúpiť koľajnice v Mauritánii – „Ak by som to neurobil ja, tak to urobí ix iných…“ ((„To určite!“))

     „pokušenie“, -ia stred. zvádzanie, lákanie, nutkanie vykonať niečo (obyč. zlý, nedovolený skutok): bojovať s p-ím, premáhať, premôcť p., odolať p-iu;
uvádzať niekoho do p-ia (arch v p.), veľké p., podľahnúť p-iu, upadnúť do p-ia, vystaviť niekoho p-iu

• byť v p-í (sneurč.) chcieť, mať chuť, zatúžiť niečo urobiť: Som v pokušení pristúpiť k tebe a vystískať ťa. (Karv.) Boli v pokúšení pozorovať drobného vtáčika. (Tat.) Neraz bol v pokúšení posvietiť tomuto pánovi svojím spôsobom. (Vaj.);
  (ako) na p. akoby s úmyslom rušiť, vyrušovať, pokúšať;
  akoby náročky, naschvál: Pavo ako na pokušenie uzmyslel si prísť. (Heč.)

Po synonimickej stránke:

Z jazykového pohľadu „pokušenie“ je na 98 % iba o zlom nádychu, o navádzaní konať niečo zlé, byť pokúšaným, o lákadlách konať či zažiť niečo zlé a podobne – ale – v poetike komunikácie sa nájdu aj eventuality pokušenia: chcieť niečo urobiť (čiže nemusí ísť vopred o zlé), mať chuť na niečo (a zas to nemusí byť iba zlé), zatúžiť niečo vykonať (znovu nemusí ísť o zlé)…

Slovo či pojem „pokušenie“ nie je výhradne náboženským termínom – ale – spor či nezhody vyvoláva toto slovo práve v konotáciách s náboženským podtextom alebo biblických súvislostiach…

Uvediem jednu výhradu z našich končín, ktorá vzišla po pápežovej akcii proti otčenášu:

(M.B.) Znenie: „… nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“ je síce lepšie ako „…a neuveď nás do pokušenia“, lebo toto pripisuje Bohu diabolskú vlastnosť, ale aj „… nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“ v sebe skrýva nebezpečenstvo duchovného blúdenia. V tej vete je schované, resp. podsúva sa v nej, že záleží na Bohu, nie na nás samotných, či pokušeniu podľahneme, alebo nie. Nenabáda veriaceho na aktívny prístup, nepripomína mu slobodnú voľbu, zodpovednosť ľudského ducha. Naopak, vyvoláva vo veriacom pasivitu, namiesto snahy využívať pokušenia ako cvičenia, alebo možnosti na posilňovanie ducha a duchovného napredovania. Rovnako na veriacich pôsobí aj dogma o vykúpení hriechov skrze krv Syna Božieho. Sú to len zvádzania na širokú pohodlnú cestu údajne smerujúcej do neba s požehnaním kresťanských cirkví. (Koniec citácie)

Po prvé: ak niekto nechápe zmysel slov, zmysel komunikácie a aj históriu/tradíciu, ako by si vysvetlil, že skúšať či byť skúšaný – je súčasťou aj života a aj tradície, dáva to logiku – ak nie si vystavený skúške, ako sa overí, či si pevný, či si verný, či žiješ v súlade s Tvorcom – ale aj v svetskom zmysle, ak ťa nezažijem, ako sa dozviem, kto si naozaj? My poznávame aj skúsenosťou, zažitím spoločných dejov, keď sme vystavení aj omylom, náhodám, chybám a tak podobne.

Domnienka či nápad, že by mohol byť Boh zdrojom či pôvodcom akéhosi zvráteného pokušenia, kde chudáčik človiečik potrebuje bibinko na svoje bibinká (nech tým myslíme čokoľvek), je len prejavom neznalosti alebo nepochopenia.

Zrejme také obvinenie má iba ten, kto nevie, že biblia odkazuje na slobodu ako dar, takže či láska alebo spravodlivosť – ani jedna by nemala zmysel bez slobody.

Ak by niektorý jedinec nepraktizoval aktívny prístup, ak by ignoroval svoju zodpovednosť, ak by sa „iba“ spoliehal na výhradne milosrdenstvo (milosrdenstvo môže prísť až po splnení presne stanovených podmienok a bez zadostiučinenia a istej formy nápravy ono samo iba tak nepríde) – akože bez námahy (za nič?), bez akejkoľvek snahy, bez onoho povestného prvého kroku a podobne – top prezrádza len to, že autor takého obvinenia nevie, o čom to je.

Nevylučujem, že tak na strane kritika, ale aj na strane falošných veriacich – môže ísť o omyl. Áno, môže si niekto namýšľať „to“, čo naznačil. Ale nenazýval by som tých imitátorov akože slepo-veriacimi a podobne.

Dotyčný kritik napadol aj ideu vykúpenia („…Boh potreboval krv svojho Syna, aby mohol ľuďom veľkoryso odpustiť ich hriechy; aj keď sotva nejaký kresťan si vie čo aj len predstaviť, aby nejaký pozemský sudca namiesto vraha vedome a so súhlasom más odsúdil nevinného človeka. Ale ten istý kresťan od Boha očakáva, alebo nepriamo požaduje, aby odsúdil za naše hriechy rovno svojho Syna, lebo iný, lepší spôsob, ako odpustiť ľudstvu hriechy, si ľudia vymyslieť nedokázali“).

Tento typ obvinenia sa zakladá na omyle, ale je možné, že aj to, čo mohol čítať a bolo mu to nezrozumiteľné, ho priviedlo k omylu. Boh totiž nepotreboval krv svojho Syna. Ignorancia objektívnej pravdy – Pán Ježiš Kristus je Boh – takže ON sám seba obetoval. Ale pohanovi nevysvetlíš a aj mnohí akože-veriaci to azda nechápu. Ba dokonca aj Satan nepochopil a vzoprel sa Bohu – ešte prv, než to v našom hmotnom svete uskutočnil sám Boh.

Biblia predsa zaznamenala, že Pilát Pontius ako oficiálny predstaviteľ odovzdal na ukrižovanie Pána Ježiša Krista – takže aj dodnes šírený blud viny židov je úboho nonsens – Rimania vykonali ukrižovanie, Rimania strážili hrob… V tých časoch sa nekonalo referendum ani iné schvaľovanie ľudu. Opakujem – bez vôle samotného Boha by sa „to“ nikdy nestalo. Všetky bludárske úvahy sú bezpredmetné a kiskoidne oľanovské.

Katechizmus KC učí, že tzv. smrteľné hriechy: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť – sú koreňom všetkého pokušenia. Tieto zlozvyky či hriechy krivo chorobne nahrádzajú víziu dobra (Boha) s ilúziami seba-naplnenia, sebestačnosti a vlastného povyšovania sa. Niektoré pokušenia sa zdajú byť neškodné, iné sú skutočne zvrátené. Všetky pokušenia by mali byť v Božej milosti odmietnuté, inak vedú k hriechu a bolesti, ktorá sprevádza hriech. – – – Ono netreba zabúdať, že často sa takéto veci píšu sťaby pre malé deti, a nie pre moderných súčasníkov, odchovancov TV hororov, thrillerov, detektívok, krimináliek, filmov od výmyslu sveta – a v dobe, keď sa rado všetko relativizuje, spochybňuje, keď sa Igorko zachráni len preto, že nikto s tým nechce mať nič spoločné a čierne sa vydáva za biele a naopak…

„Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú ťažké. Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn?” (1 Jn 5, 3-5). “

Mimochodom, ak si aj onen kritik uvedomí, že Boh je Láska a kto zostáva v láske, ten zostáva v Bohu – tak ho nabudúce ani nenapadne vypisovať zvrátenosti a azda aj pochopí, prečo aj bežný človek môže zachrániť bežného človeka, ak žije lásku v Boha – takže ju realizuje v láske k blížnemu… Nie je nič neobvyklé, že niekto chce a aj môže zachrániť iného človeka cez skutok (mne zachránil život po klinickej smrti môj spoluvojak a ja zase v inom čase na inom mieste inému človeku síce iným spôsobom, ale bez môjho zásahu by už nežil)…

Dar viery je dynamický. Vedie nás do Božieho víťazstva nad pokušením aj hriechom. Viera je ťažká vec. Prečo? Pretože to znamená, že máme byť v podstate chudobní v duchu, máme zaujať postoj sťaby toho dieťaťa (ktoré spomína aj biblia), ktoré verí a spolieha sa na Boha. Opakom viery v Boha je pýcha, pretože pyšný človek si vždy myslí, že všetko závisí IBA na ňom, ako keby Boh v jeho živote vlastne ani neexistoval. Spoliehanie sa na samého seba s ohľadom na pokušenie aj hriech je bláznovstvo. Pozor! Chápem, že takto písané to vyznieva ako z katechizmu – a to podaktorí nemajú radi.

Zlý (démon či diabol či satan či zloduch a podobne) nás pobáda, aby sme sa spoliehali na náš vlastný úsudok a náš vlastný odhad, lebo pozná našu snahu hrdiť sa, pýšiť sa, byť egoistickí, veriť výhradne sebe, byť akože-extra nezávislí a netrpezliví. A tak často stratíme cestu, ktorou nás Boh zachraňuje z pokušení. Želá si „detskú“ vieru, aby sme v ňom a s ním mali dôveru, že žijeme s Ním. Slovo Božie nás tomuto učí. Svätý Peter nás vyzýva v 1 Pt 5, 8-11: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete. A Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi, povolal do svojej večnej slávy; on sám vás po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní. Jemu vláda na veky vekov. Amen.“ (Koniec citácie)

Pre súčasníka by bolo výhodou sa niečo viac dozvedieť aj o odvrátenej strane… (to aby mal plastickejší pohľad na možný nepriamy či priamy súvis s Temnotou, peklami).

+

Korene moderného bádania o biblickom Satanovi siahajú do prelomu 80. a 90. rokov minulého storočia, keď relevantné zmienky v »Starej zmluve« analyzovali prelomové práce biblistky Peggy Dayovej a teológa Marvina Tateho. Dayová dospela k záveru, že v »Starej zmluve« používaný hebrejský výraz „satan“ znamená protivník alebo žalobca. A to nielen nadpozemský, ale aj ľudský – ako „satan“ (v slovenskom preklade „protivník“) sa napríklad označuje edómčan Hadan, sok kráľa Šalamúna (1 Kr 11,14).

Starozákonné texty teda nespomínajú jediného a konkrétneho „Satana“, ale mnohých satanov. Marvin Tate dospel k rovnakému záveru – žiadna starozákonná pasáž priamo nesúvisí so Satanom, ako ho poznáme dnes z oveľa neskoršej kresťanskej teológie. „V tomto zmysle v Starej zmluve nie je žiaden Satan.“

Podľa biblistu Grega Rileyho hebrejské náboženstvo začiatkom prvého tisícročia pred n. l. diabla/Satana nepoznalo. V najstarších tradíciách „Starého zákona“ sa síce spomínajú „nadpozemskí“ oponenti národného boha Izraelitov Jahveho, títo sa ale nesú v duchu prastarých blízkovýchodných mýtov. Protivníkmi Jahveho sú niekdajší sokovia kanaánskeho boha Baala: more (hebr. yam, kanaán. ym, jeho ďalším menom je Rieka), Leviatan (liwyatan resp. ltn), vodné príšery (tannin resp. tnn) a mawet resp. Mot (v oboch prípadoch doslovne „smrť“). S trojicou „kozmických nepriateľov“ sa stretávame napr. v Žalmoch (74,12-17).

Začiatkom 6. storočia pred n. l. dobyli izraelitské Judské kráľovstvo Babylončania. Nasledovali deportácie časti populácie, babylonský exil. A koncom tohto storočia sa niekdajšie izraelitské kráľovstvo stalo na dvesto rokov súčasťou Perzskej ríše. Počas týchto turbulentných čias sa náboženstvo izraelitov výrazne zmenilo. Okrem iného sa prvý raz objavuje explicitne formulovaná požiadavka monoteizmu (Iz 45,5). Presadzovanie absolútneho monoteizmu znamenalo potláčanie iných božstiev, ktoré dovtedy Izraeliti uctievali popri ich národnom bohu, Jahvem, a ktoré sú okrem epigrafických dôkazov doložené, hoci len vo zvyškoch, aj v Starom zákone. Monoteizmus vyprázdnil panteón Izraelitov, ale prázdne miesto po dávnych bohoch napokon zaplnili nové nadpozemské bytosti – anjeli a démoni.

Práve z týchto čias pochádzajú najstaršie zmienky satana (Zach 3,1 a Jób 1,6-2,7). A nesituujú ho do podsvetia.

Podľa biblistu Marka Smitha satan v knihe proroka Zachariáša (6. – 5. storočie pred n. l.) zastáva nebeské miesto v božskom koncile – stojí po boku Boha, aby „žaloval“ na veľkňaza Jošuu (Zach 3,1). Ďalšia súdobá zmienka sa objavuje v prológu knihy Jób. Zobrazuje Jahveho na nebeskom tróne v obklopení jeho služobníkov (slov. preklad: „Boží synovia“). „Medzi týmito služobníkmi je aj „satan“, čiže „protivník“,“ píše biblista Thomas Römer. Slovo „satan“ tam je použité ako označenie funkcie, nie vlastné meno. „V knihe Jób predstavuje satan žalobcu božského koncilu, ktorého úlohou je preskúšať Jóbovu zbožnosť.“

Thomas Römer vysvetľuje, že z literárno-kritickej analýzy knihy Jób vyplýva, že rozhovor Boha a satana bol do knihy vložený neskôr: „V pôvodnom rozprávaní bol za všetky nešťastia uvalené na Jóba priamo zodpovedný Jahve,“ píše odborník. „Retrospektívnu integráciu satana do Jóbovho príbehu možno chápať ako snahu odobrať zlo z povahy Boha a personifikovať ho.“

Podobné presunutie zodpovednosti z pliec Boha na personifikáciu zla nie je v Starom zákone ojedinelé.

Pán Römer pripomína starozákonný príbeh, ktorým Dávid vykoná sčítanie ľudu a privolá tým Boží trest – Boh zošle na jeho ľud mor. Podľa verzie príbehu v 1. knihe kronickej Dávida na tento čin naviedol satan (21,1). Podľa staršieho variantu (2 Sam 24,1; väčšina materiálu knihy pochádza zo 7. storočia pred n. l.) však Dávida naviedol samotný Boh. „V tejto verzii je to práve Jahve, kto iniciuje čin, v dôsledku ktorého zahynú tisíce,“ píše Thomas Römer. „Táto substitúcia sa často považuje za dôsledok snahy presunúť zodpovednosť z Boha na satana,“ konštatuje biblista Mark Smith.

Biblista Greg Riley pripomína, že Izraelitov (resp. v tomto čase už môžeme hovoriť o hebrejoch) počas perzskej nadvlády v 5. a 4. storočí pred n. l. výrazne ovplyvnil dualizmus dobra a zla zoroastrizmu. V tomto starobylom monoteistickom náboženstve, ktorého korene siahajú do druhého tisícročia pred n. l., nachádza dobrý stvoriteľ a jediný uznávaný boh (Ahura Mazda) náprotivok v „zlom dvojčati“ (Angra Mainju, neskôr Ahriman). A obaja oponenti sa obklopili armádami nižších bytostí – anjelmi a démonmi. To isté pozorujeme neskôr v hebrejskom náboženstve.

Podľa Thomasa Römera sa vplyv toho zoroastrizmu odzrkadlil už v povahe satana vo vyššie zmienenom príbehu 1. knihy kronickej, ktorá je datovaná do 4. storočia pred n. l. Satan tu nadobúda povahu „negatívneho náprotivku“ Jahveho, celkom na spôsob zoroastriánskeho dualizmu. ((Teológovia súčasnosti sa učia už v prvom ročníku, že Boh nemôže mať náprotivok, lebo ak by boli 2 bohovia, nebol by žiadny – to si netreba mýliť s primitívnym omylom dávnych civilizácií, ak nazvali mimozemšťanov „bohmi“)).

Transformácia satana vyvrcholila na prelome letopočtov. Dodnes populárne predstavy o diablovi/Satanovi sa však neobjavili v biblických textoch, ale v apokryfoch, náboženských spisoch, ktoré neboli cirkvou uznané za „inšpirované Bohom“, ani zaradené do Biblie. Rôzne apokryfy obsahujú množstvo príbehov o diablovi a označujú ho rôznymi menami.

     „V neskoršej hebrejskej literatúre sa satan od Boha oddeľuje a stáva sa postavou, ktorá viac neprebýva v nebi s koncilom bohov, ale v podsvetí. Navyše táto postava ohrozuje ľudí nezávisle od Božej vôle,“ napísal Mark Smith.

Umiestnenie v podsvetí sa nieslo ruka v ruke so zmenami predstáv o posmrtnom živote. Podľa pôvodnej viery Izraelitov – nebožtíci – dobrí či zlí – putovali do temného podsvetia (šeol), kde existovali v akomsi vegetatívnom stave. Až v tzv. helenistickej dobe (po dobití regiónu Alexandrom Veľkým v r. 333/332 pred n. l., ktoré nasledoval silný vplyv gréckej kultúry) sa rozšírila viera, že putujú buď do neba, alebo do pekla, miesta hrozného utrpenia. ((To ešte netušili, že príde pápež Jorge a bude spochybňovať aj peklo aj nebo)).

Hoci pochádzajú z neuznaných náboženských spisov, vyššie uvedené tradície sa ujali a rozvíjali aj v písomnostiach, ktoré cirkev uznala a zaradila do Novej zmluvy Biblie. „V Novej zmluve je [Satan/diabol] už úplne nepriateľom Boha a spravodlivosti. Označuje sa rôznymi menami, čo odráža rozmanité tradície, ktorých spojením bol vykonštruovaný koncept diabla v období medzi Starou a Novou zmluvou,“ píše biblista Greg Riley. Bádateľ pripomína, že pojmy Satan, diabol či Belzebub sa v Novej zmluve používajú ako synonymá.

Medzi najznámejšie biblické príbehy, v ktorých má vystupovať Satan, patrí príbeh o rajskej záhrade (Gen 2-3). Tu Adam a Eva – mýtický prvý muž a mýtická prvá žena – žijú bez práce, bez konfliktov a bez oblečenia. To sa zmení, keď najprv Eva a potom Adam ochutnajú ovocie zo Stromu poznania dobra a zla, čo im Boh výslovne zakázal („Nejedzte z neho, nedotknite sa ho, aby ste nezomreli,“ Gen 3,3).

„Mnohí príležitostní čitatelia Biblie predpokladajú 2 veci: že ovocie, ktoré vzala Eva, je jablko a že had, ktorý Evu naviedol, aby neuposlúchla Boží príkaz, bol diabol. Ani jeden z týchto predpokladov nemá oporu v Starom zákone. V oboch prípadoch ide o stáročia neskoršie interpretácie,“ tvrdia biblisti Tina Wrayová a Gregory Mobley.

Podobne ako v prípade iných postáv mýtických „podfukárov“ iných kultúr, had rajskej záhrady vykazuje znaky celkom odlišných bytostí: zvierat, človeka aj božstiev. Je zvieraťom (patrí medzi „poľné zvieratá, ktoré stvoril Boh“, Gen 3,1), avšak líši sa od nich svojou „ľstivosťou“ a tým, že tak ako človek rozpráva. Ale jeho poznanie je božské: vie, v rozpore s Božím varovaním, že ovocie Stromu poznania dobra a zla Adama a Evu nezabije. Správne upozorňuje: „Nie, určite nezomriete! … otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo“ (Gen 3,4).

     Stotožňovanie hada rajskej záhrady s diablom/Satanom sa objavuje na prelome letopočtov v apokryfoch, teda cirkvou neuznaných, nebiblických náboženských spisoch. Napríklad v knihe Život Adama a Evy (1. storočie n. l.) Eva prehlasuje: „Diabol mi odpovedal ústami hada“ (17,4). V ďalšom súdobom apokryfickom spise Kniha múdrosti (známa aj ako Múdrosť Šalamúnova) sa stotožňuje nepriamo: „Pre závisť diabla totiž vošla do sveta smrť, zakusujú ju tí, čo sú na jeho strane“ (2, 24).

Tradície týchto „neuznaných“ kníh sa uchytili a dostali aj do novozákonných kníh Biblie. Hada rajskej záhrady s diablom/Satanom napríklad explicitne stotožňuje Zjavenie Jána: „Veľký drak, starý had, ktorý sa volá diabol a satan, zvodca celého sveta, bol zvrhnutý na Zem a s ním boli zvrhnutí aj jeho anjeli.“ (12,9 a podobne v 20,2).

Pojem diabol (gr. diabolos – ohovárač, rúhač, protivník) sa objavil v gréckych prekladoch Starého zákona ako preklad hebrejského slova „satan“. V Novom zákone, ktorý bol napísaný po grécky, sa používa ako synonymum Satana (Mat 4,1).

Dnes sa Lucifer (lat. lux – svetlo, ferre – niesť, čiže Svetlonos) bežne považuje za padlého anjela a stotožňuje sa so Satanom. Biblické texty však nič také nenaznačujú. Aj raná kresťanská tradícia používala pojem „lucifer“ v pozitívnom zmysle prinajmenšom do 4. storočia, keď toto označenie niesli dvaja biskupi (Lucifer z Cagliari a Lucifer zo Sieny). V latinských prekladoch Nového zákona sa ako „lucifer“ niekedy označoval Ján Krstiteľ, Ježišov učiteľ, a v niektorých rukopisoch ranokresťanských chválospevov (napr. Lucis largitor splendide) dokonca samotný Ježiš.

Pojem Lucifer sa stal ďalším menom diabla/Satana z 2 dôvodov. Po 1., v nebiblických náboženských textoch Hebrejov sa objavili príbehy o zvrhnutí diabla z nebies. Po 2., v prekladoch pasáže Starého zákona, ktorá tieto príbehy inšpirovala, sa zornička/Venuša prekladala slovom Lucifer.

Hoci príbehy o zvrhnutí diabla (kvôli nejakému pradávnemu hriechu – či už hrdosti, závistlivosti alebo vzbure) v Starej zmluve nenachádzame, biblisti v nej identifikovali dva zdroje inšpirácie. Prvým je prastarý a veľmi populárny mýtus, podľa ktorého za čias pred potopou sveta niektorí „boží synovia“ (anjeli) zostúpili z nebies a plodili deti so smrteľníčkami, z čoho vznikla rasa „obrov“, zahubená potopou (Gen 6,1-4, v Novej zmluve 2 Pet 2,4 a Júd 6).

Na tento príbeh nadviazala na prelome letopočtov apokryfická (nebiblická) židovská literatúra. Spomína, že duše týchto do temnoty uvrhnutých anjelov sa stali démonmi, ktorých vodcom bol Azazel – v niektorých textoch považovaný za Satanovho posla (1. kniha Henochova 54,6). Iné apokryfy Azazela stotožňujú s diablom (Kniha jubileí 10,I-II), s hadom rajskej záhrady (Abrahámova apokalypsa 23) a Baalzebubom (Testament Šalamúna 6,1-2; Baalzebub vystupuje ako niekdajší „najvyšší anjel v nebi“).

Na druhý zdroj inšpirácie nadviazala 2. kniha Henochova (neskoré 1. storočie). Satan bol podľa nej vysoko postaveným členom nebeskej armády a pokúsil sa o puč, ktorý zlyhal. Z nebies ho vyhnali, aby sa na veky vznášal nad „bezodnou“ priepasťou. Tento príbeh Satanovho pádu podľa biblistov vychádza z 2 starozákonných polemík proti súdobým panovníkom, ktoré predpovedali ich pád (Iz 14; Ezech 27-28). Líčia vzostup a pád zemského panovníka na pozadí starých mýtov o páde božskej bytosti. 

Prorok Ezechiel adresuje sériu polemík týrskemu mestskému štátu a jeho vládcovi či princovi (Ezech 27-28). Prepožičiava si motívy dávneho mýtu, ktorý bol jeho publiku v 6. storočí pred n. l. známy, ale nezachoval sa v Biblii ani inde (Ezech 28,11-19: „Potom mi zaznelo slovo Hospodina: Človeče, zaspievaj žalospev o týrskom kráľovi a povedz o ňom: Takto vraví Pán, Hospodin: Bol si pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse. Bol si v Božej záhrade, v Edene. Bol si odetý rozličnými drahokamami: rubínom, topásom, diamantom, chryzolitom, ónyxom, jaspisom, zafírom, malachitom a smaragdom. Tie boli rukou umelca vsadené do zlata a boli pripravené v deň tvojho stvorenia. Urobil som ťa jagavým cherubom — strážcom. Bol si na svätom Božom vrchu, prechádzal si sa medzi ohnivými kameňmi. Bezchybne si si počínal odo dňa svojho stvorenia až dovtedy, kým sa nezistila zvrátenosť pri tebe. Pri mnohorakom obchodovaní si sa naplnil násilím a zhrešil si. Vtedy som ťa v nemilosti vyhnal z Božieho vrchu a cherub — strážca ťa odstránil spomedzi ohnivých kameňov. Srdce ti spyšnelo pre tvoju krásu, prišiel si o múdrosť kvôli lesku. Zhodil som ťa na zem, postavil som ťa pred kráľov, aby mali potešenie z pohľadu na teba. Množstvom svojich vín, svojím nepoctivým obchodovaním znesvätil si svoje svätyne. Vyviedol som z teba oheň a ten ťa strávil. Zmenil som ťa na popol na zemi pred očami všetkých, ktorí ťa videli. Všetci, čo ťa poznali medzi národmi, zdesili sa nad tebou. Hrozný koniec ťa stihol, a už ťa viac nebude.“ )

„Hebrejský prorok prirovnáva očakávaný pád týrskeho princa, hrdej a kultivovanej osoby, k vyhnaniu takmer božskej postavy z raja kvôli hriechu hrdosti,“ píšu biblisti/teológovia Tina Wrayová a Gregory Mobley. „Ezechiel očividne naráža na legendu o postave podobnej Adamovi, ktorá žila v rajskej záhrade na počiatku vekov. Táto postava, na rozdiel od príliš ľudských postáv 2. a 3. kapitoly Genesis, sa opisuje ako „plná múdrosti a dokonalá v kráse“.“

Koniec žalospevu podľa dvojice biblistov/teológov spája konečný osud oboch týchto odlišných postáv, ako týrskeho panovníka, tak dávneho „poloboha“: „Srdce [pradávnej postavy] ti spyšnelo pre tvoju krásu, prišiel si o múdrosť kvôli lesku. Zhodil som ťa na zem, postavil som ťa [týrsky princ] pred kráľov, aby mali potešenie z pohľadu na teba. Množstvom svojich vín [toto sa môže týkať oboch postáv], svojím nepoctivým obchodovaním [týrsky princ] znesvätil si svoje svätyne…“ (Ezech 28,17–18).

Izaiáš (14,12-15; pozor, ekumenický preklad je oklieštený) obsahuje nasledovnú polemiku voči babylonskému kráľovi: „Ach, ako si spadol z neba, ty jasná hviezda, syn rannej zory [helel ben šachar, v ekumenickom preklade „zornička“ čiže Venuša]. Zoťatý si na Zem, ty, ktorý si premáhal národy. Povedal si si v srdci: Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón a posadím sa na vrchu zhromaždenia, na najkrajnejšom severe. Vystúpim na výšiny oblakov, podobný budem Najvyššiemu. Ale musíš zostúpiť do podsvetia, do najhlbšej jamy.“

Babylonský kráľ tu nepadne len zo svojho trónu na tvrdú Zem, ale z „nebeskej“ výšky hlboko do podsvetia. Biblista a historik Mark Smith pripomína, že pasáž svojou konštrukciou pripomína legendu.

Podľa Smitha a ďalších bádateľov predstavuje adaptáciu alebo pozostatok kanaánskeho mýtu, odkazujúceho na syna božstva Šachar (šachar znamená po hebrejsky úsvit), alebo toto božstvo samotné a jeho pokus vyvýšiť sa nad iné, azda hlavné božstvo Kanaáncov. Rozšírený latinský preklad biblie Vulgáta, ako aj mnohé neskoršie, predovšetkým grécke preklady prekladali zorničku (helel ben šachar) slovom Lucifer.

„Za prepojenie zorničky/Lucifera so Satanom môžu interpretátori z čias dávno po napísaní biblických kníh. Takéto stotožnenie sa v hebrejskej Biblii nenachádza,“ píšu Wrayová a Mobley. A dodávajú, že mýtus o páde Satana/Lucifera nadobudol dnešnú popularitu vcelku nedávno – vďaka epickej básni Johna Miltona Stratený raj (1667).

+

((miesto záveru))

1 Kor 3, 16-23: Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? 17 Kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý, a tým ste vy! 18 Nech sa nikto neklame! Ak si niekto z vás namýšľa, že je múdry v tomto svete, nech bude bláznom, aby bol múdry. 19 Lebo múdrosť tohto sveta je bláznovstvom pred Bohom. Veď je napísané: On chytá múdrych v ich chytráctve. 20 A zase: Pán pozná myšlienky múdrych, že sú márne. 21 A tak nech sa nikto nechváli ľuďmi. Veď všetko je vaše, 22 či Pavel, či Apollo, či Kéfas, či svet, či život, či smrť, či prítomné, či budúce veci, všetko je vaše, 23 ale vy ste Kristovi a Kristus je Boží. (koniec citátu)