Matthew1801DiMateo

Otec pochádzal z »Východu« a vždy sme aspoň raz mohli ísť na prázdniny k starým rodičom, kde pre decká bolo takmer všetko.

Nové územia, nečakané zážitky, neskrotená príroda nádherných rastlín aj zákutí, športové zápolenie s tamojšími rovesníkmi, babička kráľovsky varila aj piekla (dodnes som presvedčený, že ani mišelinskí kuchári by ju nikdy netromfli!) a čas nám tam zakaždým ubehol sťaby popieral einsteinovskú či kvantovú fyziku.

V ten kritický rok 1968 to vyšlo práve tak, že akurát z 20 8 1968 na 21 8 1968 sme cestovali v noci.

Dôvodov bolo viacero. Jednak samotná premávka v noci nie je tak hustá ako cez deň – to platí aj v súčasnosti, keď je niekoľkonásobne viac motorových vozidiel. Nesvieti do očí Slnko, otec si musel chrániť zrak. A bol dohodnutý s niekým v zamestnaní, že kedy presne sa vráti.

Netvrdím, že mám pamäť robota umelej inteligencie. To rozhodne nie!

Netvrdím, že vám tu idem rozprávať/písať dramatický príbeh, ktorý by mohol byť využitý na sfilmovanie.

Nie. Mal som šesť rokov.

August 1968 u starých rodičov mal byť posledný „predškolský“, lebo prvého septembra som mal nastúpiť ako prváčik do základnej školy, ktorú navštívil sám Ludvík Svoboda.

Nakoľko uplynulo polstoročie – musel som sa rozpomínať ako niekto, kto zažil posttraumatický šok – a následkom toho sa zo všetkých síl snaží zabudnúť a zabudnúť a zabudnúť a buď sa mu darí alebo sa mu nedarí…

Zabudnúť!

Ale nechcem to umelo zadržovať.

Predstavte si, že spíte ako šesťročný malý »špunt« v starom rozheganom aute, od únavy spíte a onen spánok je hlboký už zo samotnej podstaty pudu sebazáchovy…

A ZRAZU vaše auto zastane, rodičia sa ustrašene o čomsi hlasne bavia, všade je čudesná zmiešanina zvukov, vôní, napätia a ďalších nepodstatností…

A teraz by možno bol moment prekvapenia (ak by sa filmovalo) – po ceste sa rýchlo presúvajú tanky a vojenské automobily, ktoré ako šesťročný malý »špunt« ste predtým nemohli vidieť a nie iba preto, že vtedajšie televízory boli čiernobiele a primalé a málokedy vysielali…

Absolútne neviem AKO DLHO šiel tank za tankom, sem tam iné vojenské vozidlá, občas motorka a furt a stále jeden za druhým.

Zostala len tá chorobne čudesná stopa spomienky, kde malé decko vidí veľké tanky a cudzích unavených vojakov s tále jeden za druhým.

Keďže otec mal pomerne značnú zodpovednosť za akési technické zariadenia v ich zamestnaní, tak nás vyložil v ranných hodinách pri najbližšej železničnej stanici a autom sa vrátil sám…

+

A teraz namiesto rozprávkového „zvonca a rozprávky by bol koniec“ mi vyskakuje sťaby univerzálny odkaz k tej noci 20-21 8 1968:

„Komunizmus znamená v pravom a úplnom zmysle bludné učenie, že nikto nemá mať žiadne imanie, ale aby všetko bolo spoločné, a každý dostával iba časť zaslúženú a potrebnú k jeho výžive. Bez všelijakých dôkazov a výkladov vidí teda hneď na prvý pohľad každý, že takéto učenie jest nanajvýš pochabé, že sa mohlo vyhnojiť z hláv pomýlených (zhavranených) ľudí, ktorí by vždy z ČLOVEKa chceli učiniť niečo buď lepšieho alebo horšieho, ale vždy niečo iné ako je človek.“

Hlavné motto akýchkoľvek OBČANOV neodvolateľnej „demokratickej“ politickej reprezentácie, včera, dnes, zajtra, pozajtra… – pretože žijeme v dobe najhlbšieho úpadku »Ľudstva«, v duchovne a mravne dokonale prevrátenom kriminálnom svete, kde to vnútorne najhoršie je hore a to najlepšie dole a v ktorom je Zlo odmeňované a Dobro trestané – znie stále rovnako:

„Tých vôbec najnebezpečnejších hlupákov a kriminálnikov, ktorých majú VŠETKY národy práve k dispozícii, nájdeme vždy a neomylne v ich čele.“

Tak to bolo vtedy V AUGUSTE 1968…

…a tak to bude aj zajtra…