Matthew1801DiMateo

Aj dávne časy, aj prastaré myšlienky, môžu viac menej pomôcť človeku dneška pochopiť váhu niektorých univerzálnych právd. Voľby dneška sú vecou 4 alebo 5 ročných cyklov, ale v istých ohľadoch sa ľudia denne dostávali k voľbe bez ohľadu na dobu, režim, zriadenie, počet, národnosť, dátum a podobne, ak šlo o to – čeliť hriechu.

     Raz, pri akejsi zdanlivo náhodnej príležitosti ktosi pristúpil k Ježišovi, aby sa Ho spýtal, ktoré prikázanie je v »Zákone« najväčšie. Touto otázkou v podstate ukázal na polemiku, v tej dobe prebiehajúcu v izraelských kruhoch, (no tak trochu po celé stáročia), ktorá spočívala v rozdielnosti a závažnosti jednotlivých hriechov. Otázku totiž bolo možné položiť aj takto: „Rabbi, porušenie ktorého »Mojžišovho zákona« sa, podľa Teba, považuje za najzávažnejší hriech?“

Nás teraz v úvahách nech nezaujíma v prvom rade vtedajšia Ježišova odpoveď, ale už samotný holý fakt, že v kruhoch Izraelitov túto otázku riešili mnohostrannejšie, ako sme zvyknutí my dnes a aj málo vhodných výrazových prostriedkov súčasného jazyka. Už v starovekých izraelských kruhoch rozoberali rabíni tieto otázky po celé stáročia, diskutovali o nich aj v dobách Pána Ježiša Krista a jeho učeníkov. Je zaujímavé z toho dôvodu, že nám to poukazuje na novozmluvné učenia o hriechu, ale môžeme to skúmať z pohľadu starozmluvnej viery. Väčšia časť novozmluvných autorov – Matúš, Marek, Ján, Jakub, Júda, Peter a Pavol, koncipovali hebrejské výrazy, súvisiace s hriechom, vychádzajúc zo »Starej zmluvy«. Grécke výrazy, ktoré používali, vyberali pravdepodobne zo starozmluvného starogréckeho prekladu Biblie a Septuaginty.

Veľká časť hebrejských výrazov Starej zmluvy, ktoré sa prekladali v 3.-2. stor. pred n.l. do gréčtiny, nájdeme aj v Septuaginte a v Novej zmluve. Takže novozmluvné vyhlásenia o hriechu sa v zásade opierajú o Starú zmluvu. A keďže nariadenia, večné zákonitosti a Božie morálne hodnoty dostali Židia v najobšírnejšej podobe na vrchu Sinaj, je hebrejský jazyk Biblie omnoho rozvetvenejší, než náš. Biblická hebrejčina rozlišuje viac ako 20 výrazov na hriech, z čoho môžeme logicky vydedukovať, že starozmluvní Izraeliti vedeli lepšie rozlíšiť rôznorodosť hriechov, ako myslenie a teológia takzvaného „západného sveta“ súčasnosti. Je nutné pripomenúť, že naše myslenie má korene v scholastickej metafyzike. Sústreďuje sa skôr na porozumenie hriechu z pohľadu metafyzického pozadia, než na konkrétne skutky a vývoj vnútorného procesu hriechu. V rámci týchto faktov hebrejský jazyk nezvyčajne jasnejšie preniká aj rôzne aspekty zla. Najčastejšie používané hebrejské výrazy na hriech vo forme neurčitku a podstatného mena sú: chet, peša, avón, ášám, ámál, ávál, ávár, rá, rášá, máál, bágád, šágág.

     Dva druhy obetí za rôzne hriechy. Keby sme chceli nahliadnuť do tých diskusií, ktoré v súvislosti s týmito otázkami viedli v starovekom Izraeli tak, aby prieskum nebol bezhraničný, bolo by dobre vybrať biblickú pasáž, na základe ktorej by sme mohli rekonštruovať starozmluvné aj novozmluvné učenie o hriechu. V 3. Moj 4.-5. kapitole a v prvej časti 6. kapitoly sa môžeme dočítať o 2 rôznych obetiach, ktoré museli Izraelci priniesť v súvislosti s určitými hriechmi. K tomu, aby sme pochopili tieto – priznajme, nie tak často vysvetľované časti Písma – najpodstatnejšie výklady Starej zmluvy o ťarche hriechu, musíme na chvíľu zabudnúť na naše, či iné preklady, budeme vychádzať výlučne z pôvodných hebrejských výrazov v súvislosti s hriechom a formami obetovania.

Zhrňme si v krátkosti obsah týchto kapitol. Podstatou prvej obete bolo, že musela byť prinesená za hriech spáchaný z poblúdenia (omylom, náhodne, nevedome) – bi-šgágá – samozrejme, až po tom, ako si páchateľ hriech uvedomil. (V súčasnosti väčšina ani netuší, že je pod ťarchou svojho poblúdenia, ani na okamih by mnohý jedinec nepriznal, že je pod omylom, ba ani náhodou a o nevedomosti ani len nechce počuť – napríklad Alojzko údajne kresťansko-demokratický jednoznačne konal a rozprával nekresťansky, proti-kristovsky a ešte to dával pred obecenstvom slovenskej spoločnosti za svoj „dobrý ťah“, nuž a o istom Igorkovi, ktorý rád hrá šachy, tak na to by nestačila ani 555stranová kniha rozborov a iba by sa usmieval do kameru akejsi TV).

Druhou charakteristickou črtou týchto hriechov bolo to, že páchateľ bol v duchovnom zmysle vyhlásený za poškvrneného hriešnika. Po tom, čo Mojžiš určil podstatu týchto hriechov, zaraďuje ich do 4 kategórií, a to podľa toho, kto ich spáchal. Z prinesených obetí bolo zrejmé, na akej úrovni zodpovednosti boli spáchané, lebo tie isté hriechy mohli mať odlišnosť závažnosti.

Do prvej kategórie patril kňaz, ktorý bol zodpovedný nielen za seba, ale aj za celý ľud. Lebo ak sa kňaz, možno nevedome, dostal za nejakú „nočnú náhodu“ do stavu hriešnosti, podľa Mojžiša to spáchal na škodu celého ľudu ((Alojzkovia a Igorkovia horúcej súčasnosti zvysoka kašlú na akýkoľvek morálny či duchovný dopad ich činností – tvrdia síce, že oni chcú nahradiť tých skazených koaličníkov, ale „ľud“ zaujímajú dôsledky či následky, ktoré sa vopred nemôžu vidieť)). Čiže dôsledky jeho hriechu sa prejavili na celonárodnej úrovni, a tak bolo celé spoločenstvo učinené hriešnym, a boli tak všetci vystavení nebezpečiu. Nehovoriac o tom, že by tým pred sviatkom jóm kippúr (deň zmierenia) znehodnotil obetovanie. Aby sa tomu zabránilo, pred sviatkom jóm kippúr mali prikázané, že nemôžu (nesmú) zaspať, a ešte navyše, pre istotu, postavili do služby v túto noc viac kňazov naraz (aby dávali na seba pozor navzájom.

Kain charakterizoval svoj stav takto: „Väčší je môj hriech, než by som ho mohol uniesť.“ (Igorkovia a Alojzkovia horúcej súčasnosti by šepkali niečo v tom zmysle – mne je akýsi hriech ukradnutý, ja chcem iba vaše dobro a je mi jedno, že si ho nechcete dať vziať podobrotky).

Druhá kategória bola tá, keď celý národ spáchal nevedomý hriech.

Tretia kategória bola ľahšia, aj keď dosť závažná. Sem patrili hriechy kniežat (vodcov – dnes by to boli kadejakí Ziskovia, Chaputowové, prípadne Merkelky volajúce po ďalších a ďalších islamistoch), ktorí nejakým spôsobom ovplyvňovali celý národ, a tak bola aj ich zodpovednosť väčšia, než len za seba.

Do štvrtej kategórie zaraďuje Mojžiš tých, ktorí nemali zvláštnu zodpovednosť voči ostatným. Keď si teda ktokoľvek z týchto skupín spomenul, že spáchal náhodný hriech, tak zodpovedajúc svojej miere zodpovednosti a materiálnemu stavu priniesol obeť Pánovi, ktorú predstavil kňaz, a vďaka tomu dotyčný získal zmierenie (odpustenie). ((Dnes, žiaľ, si kvôli duchovnej vrchnosti spod Vatikánu – mnohí – namýšľajú, že stačí formálne oľutovať a howgh. Že prosto a jasne nemusia takmer Nič. Ešte to tak! Že ak som nahrával na záznam svojho kamoša Radka a on preto musel potupne odísť a ja môžem pokojne škodiť ľudu Ďalej – máš s tým problém?! – Nuž všetci budú mať problém, len ty nie!))

Mojžiš uvádza niekoľko možností obetí ku konkrétnym hriechom. Ak sa napríklad niekto nechtiac dozvie o hriechu iného človeka, zamlčí to a kryje ho tým, skrze to sa, hoci nechtiac, stáva spolupáchateľom. Ak sa niekto len náhodou dotkne uhynutého červíka, kvôli ktorému sa stáva nečistým – hriešnym, alebo sľúbi niečo nepremyslene a neskôr zistí, že sľub nie je schopný dodržať, zhrešil.

Druhá obeť, opísaná v 5. kapitole 14. verši, bola prinesená, keď niekto – či už Boha, alebo iného človeka – bezprostredne materiálne, fyzicky či psychicky poškodil. Takýto hriech chápalo židovské zmýšľanie ako neveru a zradu. Obeť za takýto hriech by sa mohla nazvať aj obeťou náhrady, pričom je páchateľ povinný okrem náhrady dať navyše 20 % úroku z hodnoty. Do tohto okruhu patrili také hriechy, ako napríklad odcudzenie vecí zasvätených Bohu, aj v tom prípade, keď dotyčný nevedel, že to, čo odcudzil, bolo zasvätené Bohu.

Tretia kniha Mojžišova zaraďuje medzi Bohu zasvätené veci aj desiatky ((to značí peňažný dar Bohu alias „to, čo obetoval v chráme“)). Ak niekto použil 10 % svojho zisku zasvätených Bohu na svoje účely, dopustil sa práve takéhoto hriechu, ktorým poškodil Boha, a tak musel okrem obete nadto zaplatiť aj úrok. Samozrejme, takéto formy hriechu – zrada a nevera, krádež a vydieranie, spáchané na ľuďoch, sa riešili podobne ako predchádzajúce. ((A teraz si na okamih predstav, že ktosi tvrdí, že akýsi pán Ziska úžernícky klamal celú spoločnosť a vydával sa za filantropa, čo to asi narobí na duchovnej úrovni či na jej karme?! Nemusí to byť svetsky trestateľné, je to však morálne-závadné a aj keby si opakoval triliónkrát, že NIE, samotnú podstatu tým nezmeníš.))

     Hriech je v prvom rade skutok. Nás bude teraz v prvom rade zaujímať to, aké hebrejské výrazy na hriech sa nachádzajú v daných odsekoch Písma a aké majú významy. Dalo by sa čakať – na základe rozdelenia hriechov a obetí za ne do 2 veľkých skupín, že tu budú len 2 výrazy v hebrejskom jazyku a to: za nevedomé (náhodné) hriechy a obeti za ne, a kategória zrady a poškodenia a obetí za ne. Naproti tomu vidíme, že v danom texte sa vyskytuje až 5 výrazov na hriech (šágág, máál, chet, ášám a avón), z ktorých môžeme pripísať k daným hriechom len prvé 2, zostávajúce 3 nie. Z tohto nám potom vyvstáva podozrenie, že tie posledné 3 hebrejské výrazy (chet, ášám, avón), ktoré sa vyskytujú striedavo, ale aj jednotlivo, v popise týchto dvoch obetí, sú skôr v ľahkej (prenesenej) spojitosti s Mojžišovou pôvodnou rečou, sú pritom sčasti nezávislé od nej, a nesú iný odkaz o hriechu.

Jedným z najpodstatnejších prvkov týchto hebrejských slov je to, že hriech je v prvom rade skutok. Výraz chet poukazuje na moment uskutočnenia hriechu. Toto nám poukazuje na to, že hriech nie je abstraktný, ale konkrétny skutok. V spomenutom texte je zdôraznený moment uskutočnenia, následkom čoho sa človek dostáva do stavu hriešnosti. Na toto sa už vzťahuje iný výraz, ášám, a to často na konci toho istého odseku. V podstate teda proces hriechu a jeho stupňovanie sú predostreté tak, že sa odseky začínajú výrazom chátí (chet) a končia výrazom ášám. To posledné sa zvyčajne prekladá ako: „… a bude hriešny, (… bude mať hriech …).“

Prv, než by sme si vzali dôkladne na mušku ten proces, v ktorom sa usadí ťarcha hriechu na človeku a začne ho upozorňovať, musíme ešte vyzdvihnúť niektoré veci, ktoré priamo súvisia so skutkami samotnými.

Podstatou vyhlásenia, ktoré dostali Hebreji od Hospodina na vrchu Sinaj v súvislosti s hriechmi, je to, že hriech sa prejaví v konkrétnom skutku, presnejšie: hriech je v prvom rade skutok! Je iné, že medzi hriešnymi skutkami, vyhlásenými na vrchu Sinaj, boli aj také, ktoré neplatili pre ostatné ľudstvo a navždy, ale len pre židovstvo dočasne a výlučne v Svätej zemi, ako napr. pravidlá, ktoré platili v spolunažívaní alebo rituálne symbolické predobrazy, ktoré platili do príchodu Mesiáša. Podstata vyhlásenia o hriechu pre židovstvo bola nasmerovaná na skutky, a nie na jeho metafyzické pozadie. Rabíni zriedkakedy hovorili o hriechu abstraktným spôsobom, skôr sa zaoberali konkrétnymi skutkami. V Písme sv. je množstvo takých pasáží, kde v pozadí hriechu stojí duchovná realita, ktorá sa prejavuje v konkrétnom skutku, no rabíni sa príliš nezaoberali otázkou, prečo je daný skutok hriechom. Z uvedeného nám logicky vyplýva, že ani v dnešných dobách nie je prípustné bagatelizovanie konkrétnych skutkov, lebo v konečnom dôsledku rozhodnú o živote človeka jeho skutky.

Prirodzene, v súvislosti s uskutočnením hriechu musíme obšírnejšie rozobrať aj výraz skutok, lebo do tohto okruhu patria aj neuskutočnené činy – skutky, ktoré mohli, mali byť, no neboli uskutočnené. Len sa zamyslime: zo 613 príkazov (aspoň toľko ich napočítali z Mojžišových kníh podľa rabína Šimlája) bolo 365 zákazov a 248 predpisov! Akýkoľvek je teda presný ich počet, isté je, že za hriech neboli považované len porušené zákazy „Zákona“, ale aj nenaplnenie predpisov. Nie je náhoda ani to, že Jakub, ktorý prísne dodržiaval Zákon, vysvetľuje vo svojom liste duchovno-morálne zákony súvisiace aj so zbierkou: „Kto tedy vie dobre činiť a nečiní, má hriech.“ (Jak 4, 17)

Pokojne preskočte celý citát – ale – občas sa stáva, že nám chýbajú súvislosti (tak si prečítajme celú kapitolu!)…

     Jak 4, 1-17: Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ rozbroje? Či nie odtiaľ – z vašich žiadostivostí, ktoré broja vo vašich údoch? 2 Žiadostiví ste, a nemáte. Vraždíte a závidíte, a nemôžete nič dosiahnuť. Hádate sa a bojujete. Nič nemáte, lebo neprosíte. 3 Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti. 4 Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvo s Bohom?! Kto teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha. 5 Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: „Takmer žiarlivo túži po nás Duch, ktorý v nás prebýva“? 6 Dáva však väčšiu milosť; preto hovorí: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.“ 7 Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás. 8 Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám. Obmyte si ruky, hriešnici, a očistite si srdcia, vy, čo máte rozpoltenú myseľ. 9 Precíťte svoju úbohosť, žiaľte a plačte. Váš smiech nech sa obráti na nárek a radosť na žiaľ. 10 Pokorte sa pred Pánom a on vás povýši. 11 Bratia, neosočujte jeden druhého. Kto osočuje brata alebo svojho brata posudzuje, osočuje zákon a odsudzuje zákon. Ale ak odsudzuješ zákon, nie si plniteľ zákona, ale sudca. 12 Jeden je zákonodarca a sudca, ktorý môže spasiť aj zahubiť. Ale kto si ty, že súdiš blížneho? 13 A teraz vy, čo hovoríte: „Dnes alebo zajtra pôjdeme do toho a toho mesta, pobudneme tam rok a budeme kupčiť a zarábať,“ 14 – vy predsa neviete, čo bude zajtra s vaším životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľku ukáže a potom zmizne. 15 Namiesto toho by ste mali hovoriť: „Ak Pán bude chcieť, budeme žiť a urobíme toto alebo ono.“ 16 Ale vy sa teraz chválite vo svojej pýche; a každá takáto chvála je zlá. 17 Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech. (Koniec citátu)

(((A znovu presah na páliacu súčasnosť!

Údajná „demokratická“ opozícia – Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ rozbroje? Ja sa nepýtam ešte páír dní súčasných koaličníkov, lebo oni netvrdia, že idú nahradiť horších politikov od seba samých, to vy ako vraj demokratická opozícia ste lepší svätejší krajší čistejší a kto vie čo ešte pozitívne! Ako tí, ktorí si nevážia demokraciu, sa opovažujú ísť na akýkoľvek cudzí míting a kaziť ho a ešte trepať nonsensy, že to oni sú extrémistickí?! Pozvážate dvojnásobne vyšší počet svojich a stále si namýšľate, že je to dobré, že je to nevinné?

Zopakujme si: Hádate sa a bojujete. Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti. Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvo s Bohom?! Kto teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha. Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: „Takmer žiarlivo túži po nás Duch, ktorý v nás prebýva“? Dáva však väčšiu milosť; preto hovorí: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.“ Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám. – – – Ako keby to o vás písali v biblii!

A aj tak je, hoci aj iní sa môžu pridať, ale tí netvrdia, že sú takí svätí ako páni Ziska, Igorko, Alojzko a im podobní…

Bratia, neosočujte jeden druhého. Kto osočuje brata alebo svojho brata posudzuje, osočuje zákon a odsudzuje zákon. Ale ak odsudzuješ zákon, nie si plniteľ zákona, ale sudca. Jeden je zákonodarca a sudca, ktorý môže spasiť aj zahubiť. Ale kto si ty, že súdiš blížneho? A teraz vy, čo hovoríte: „Dnes alebo zajtra pôjdeme do toho a toho mesta, pobudneme tam rok a budeme kupčiť a zarábať,“ – vy predsa neviete, čo bude zajtra s vaším životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľku ukáže a potom zmizne. Namiesto toho by ste mali hovoriť: „Ak Pán bude chcieť, budeme žiť a urobíme toto alebo ono.“ Ale vy sa teraz chválite vo svojej pýche; a každá takáto chvála je zlá. Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech.

Pokojne si to opakujte alebo vyveste na transparent či do mobilu: Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech.

Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech.

     Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech!)))

Navyše, Pán Ježiš Kristus rozvetvuje význam skutkov na skutky prežité v srdci a na najtajnejšie motívy. Keď teda Biblia hovorí, že Boh bude súdiť ľudí na základe ich skutkov, nemyslí tým len vonkajšie, viditeľné skutky, ale medzi ne počíta aj myšlienky a najhlbšie tajomstvá srdca každého človeka. Aj keď sa, samozrejme, uskutočnený čin počíta za závažnejší ako ten neuskutočnený v srdci.

Tak ako – Igorko, vieš pochopiť, o čom toto všetko je? Že prečo neapelujem na Robka a Robka? Oni nevykrikujú, že sú svätí, to ty sám seba považuješ a si precitlivelý, ak ti ktokoľvek čokoľvek iba načrtne – hlavne, že keď si sa mal ospravedlniť obeti justičného omylu najvyššieho súdu SR, tak si sa mu vlastne iba vysmial, lebo je módne zhadzovať kotlebákov – lenže ja ti opakujem: Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech. A ty máš letmé znalosti, čo je a čo nie je dobré, čo je spravodlivé, tušíš, že to všetko iba hráš divadlo a imituješ takmer dokonale, ale aj najdokonalejší hriech je a zostane iba hriechom. Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech! A podobne by sme mohli nasmerovať Alojzka – Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech. Keď sa holíš, vidíš v tom malom zrkadle to, čo väčšina obyvateľov SR? – Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech. Ty sa neoháňaj, že oni sú tí extrémisti! Mňa zaujíma, prečo by si ty mal byť ešte horší od luciferíka! – Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech!

     Vyslobodenie sa spod ťarchy hriechu. V našom odseku Písma sv. sa nachádza ďalší hebrejský výraz pre hriech – ášám. Toto slovo nám poukazuje na stav hriešnosti, ktorý sa dostaví po spáchaní skutku hriechu, preto ho často predchádza výraz „chet“, ktorý poukazuje na skutok hriechu. Tento stav má veľkú duchovnú ťarchu, ktorej znášanie by sa dalo pripodobniť k noseniu fyzickej ťarchy. Keď duch človeka „skĺzne“ do stavu hriešnosti, znamená to takú istú reálnu ťarchu, ako keby fyzicky nosil bremeno. A keby aj ťarcha hriechu nenarastala skrze skutky ďalších hriechov, po čase ho vnímame a znášame čoraz ťažšie, lebo sa z nosenia tej ťarchy unavíme. Keď teda človek nosí ťarchu, zvyčajne by sa jej najradšej zbavil. No podľa Biblie sa jej dá zbaviť len vďaka obeti zmierenia, a túto nám v Novej zmluve vydobyla krv Pána Ježiša Krista.

ALE!

Občas stretávam liberálnych kresťanov a neoliberalistických neomarxistov a všelijaké iné odrody liberalistov, ktorí si namýšľajú, že stačí vyhavkať „Ježišu, odpusť“ alebo podobne krátke zvolanie a FINITO.

No žiadne finito!

Či sa nám to páči alebo nepáči, pred Kristom, počas Krista a po Kristovi, a hoci aj za Zisku alebo za Zuzky – ktorýkoľvek jedinec, ak chce byť omilostený či zmierený či odpustený (rôzni ľudia tomu hovoria rôzne) – musia sa spojiť 2 základné veci, inak NIŠT! Najprv samotná ľútosť (či uvedomenie si tejktorej viny) ktorá nie je formálna či povrchná a primeraná snaha/akt nápravy – to, čo sa dá, lebo to je vždy originálne – ak zrazíte lipšicoidne neznámeho chodca, tak ruku mu nebudete triasť na znak plaču alebo smútku… Ale tvrdiť, že nech to dá do poriadku sám Boh či Ježiš alebo vám je jedno, kto – tak to je kiskoidne šachovičovské, ba o tom by svoje mohol čo to povedať Lojzko, ktorý sa o tri dni „PO“ ešte aj vychvaľoval cez médiá – a títo majú byť morálnou oporou občanov SR???

     Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech.

Človek si musí predovšetkým uvedomiť svoj stav. Jedine toto poznanie ho posunie smerom k správnemu riešeniu problému. Preto v prípade náhodne, alebo nevedome vykonaného hriechu bi-šgágá, Biblia veľmi prízvukuje ten moment, keď si dotyčný uvedomí, že vykonal hriešny skutok. Týmto poukazuje na ten proces, skrze ktorý sa človek dostáva pod čoraz väčší tlak ťarchy. Stáva sa aj to, že mu jeho hriech neoznámi iný človek, ale jeho vlastné svedomie, a tak sa tým dostáva pod ťarchu.  (((V páliacej súčasnosti má SR najvyšší počet jedincov, ktorí si úspešne dali SVEDOMIE vyoperovať – pre utajenosť démonickej lobby nikto nechce prezradiť, kto kde kedy a za koľko eur to vykonáva, lebo to by už nebola žiadna sranda!)))

A keďže je hriech objektívna duchovná skutočnosť, tlačí na ducha človeka, ktorý iba trochu tuší, alebo vôbec nevie, že zhrešil. Možno po čase, pod vplyvom hriechu, aj sám príde na to, že niečo nebolo v poriadku s určitými skutkami. V Tóre bola, mimochodom, taká obeť, ktorú Hebreji predstavili preto, lebo nejako trochu tušili, že vykonali hriech, hoci nevedeli svoje pocity stotožniť s konkrétnym skutkom. V takomto prípade ich upozornil vlastne hriech samotný. Ten odsek Písma, že: …ak si uvedomí svoj hriech … by sa dalo preložiť aj takto: … ak ťa tvoj hriech upovedomí …

Niektorí vykladači Písma neskoršiu fázu tohto procesu, hlbšiu úroveň hriešnosti, vyjadrujú hebrejským výrazom avón, ktorý sa nachádza aj v našej pasáži 3. Moj. 5,1. Väčšina sa zhoduje v tom, že akýkoľvek iný odtieň významu by mal tento výraz, znamená to vážnejšiu kategóriu zla, či už máme na mysli konkrétny skutok, alebo z toho vyplývajúci stav hriešnosti. Toto podopiera aj ten fakt, že proroci priradili k hriechu modlárstva – jednému z najťažších hriechov – zvyčajne výraz avón. Starozmluvní Izraeliti považovali za 1 z najťažších 3 hriechov práve hriech modlárstva, ktorý nebolo prípustné uskutočniť ani v prípade možnosti záchrany života. Dotyčný sa v tomto prípade mal radšej rozhodnúť pre mučenícku smrť. Prorok Hozeáš dáva mestu Božiemu posmešný a priamy názov Bét-Áven, Dom Ávonu. Toto mesto bolo vo svojom čase jedným z najsilnejších duchovných centier. Kainov smutný príbeh nám poukazuje na to, že tento typ hriechu ťahá za sebou aj vážnu duchovnú ťarchu, ktorá vtiahla páchateľa do veľmi hlbokého stavu hriešnosti. Kain po spáchaní svojho hriechu vyjadril svoj stav takto: „Moja neprávosť je väčšia, než aby mi mohla byť odpustená.“ (1. Moj 4, 13). (V otrockom prekl. tento verš znie: „Väčší je môj hriech (avón), ako by som ho mohol uniesť, (nosiť).“)

Takže výraz avón zahŕňa v sebe hriech aj so svojou duchovnou ťarchou ako jeho dôsledkom.

Na základe toho si môžeme dovoliť predpokladať, že výraz avón v 3. Moj 5,1 môže poukazovať na svoju konečnú fázu a zároveň na proces úpadku, ktorý kedysi začal určitým konkrétnym činom – chátá, aj v tom prípade, keď tento výraz vystupuje v spojitosti s náhodnými hriechmi bi-šgágá. Náš text znie takto: „Keby niektorý človek zhrešil tým, že by počul hlas zakliatia a bol by toho svedkom, alebo keby videl, alebo by zvedel, keď neoznámi, ponesie svoju neprávosť (avón).“ (3. Moj 5, 1) Avón je tu použitý v spojitosti s kliatbou, sťažnosťou, hlasom prísahy a náhodného počutia qól álá. Najpravdepodobnejší význam toho je, že niekto sa náhodou dozvie o hriechu iného človeka – mimochodom, to takto vysvetľuje aj hebrejský vykladač Písma Ráší. Znamená to, že pokiaľ človek zamlčí hriech iného človeka, ktorý sa dozvedel náhodou a neoznámi ho, bude hriešny aj on sám – a to ešte v zmysle ávon-u! Tu teda nie je použitý výraz ášám, ale avón!

Prečo si spomínam, že akýsi Igorko nespolupracoval s políciou a bez vedomia prokurátora alebo súdu – vykonal =investigatívnu= nahrávku akéhosi Radka a na nej ešte dnes je možné počuť (nájdi si to na YouTube-com), s akou radosťou a pôžitkom si =kamoša= nahráva (údajne si nahral aj Kočnera?). Ale aj iné veci – zverejňovanie káuz prv, ako sa materiál dostane k orgánom činným v trestnom konaní… Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech.

Oprávnene by sme tu mohli nastoliť otázku, a priznajme, že nie úplne zanedbateľnú, že je dosť veľké pnutie medzi vážnym odsúdením, ktoré nám tu našepkáva výraz avón, a medzi zdanlivo ľahšou formou tu spomenutého hriechu, veď predsa len dotyčný nespáchal hriech, len sa o ňom dozvedel. A navyše, ani nie vedome, len sa to náhodou dozvedel. Vychádzajúc z týchto skutočností, práve v tomto bode sa líši ponímanie tohto textu. Ak teda túto pasáž vnímame tak, že je tu reč o náhodnom vypočutí hriechu iného človeka a avón budeme považovať za vážnejší hriech, vyvodíme z toho, že v Božích očiach nie sú nevyhnutne najťažšími hriechmi tie, ktoré tak vnímame MY. Možno práve v tomto zmysle upozorňuje Boh Joba: „Kto je to, ktorý to zatemňuje radu slovami bez známosti?“ (Job 38, 2) Znamená to, že my ľudia nevidíme do duchovného pozadia skutočností, a na základe skúseností ľahko vyvodíme nesprávny záver.

Na základe ďalšieho možného riešenia môže mať uvedený text úplne iný význam – nie je tu reč o vypočutí hriechu iného človeka, ale o spätnom vypočutí nášho vlastného hriechu, ktorým nás iní konfrontujú! „… keby niekto vykonal hriech, a počul by hlas (kliatby, sťažnosti, žaloby, prísahy) – qól álá, a bol by toho svedkom, alebo keby videl alebo by zvedel, a neoznámi, bude niesť svoj avón.“ Podľa tohto teda dotyčný nespáchal hriech tým, že sa dozvie o hriechu iného človeka, ale že on sám kedysi spáchal nevedomý hriech. Takže je tu reč o jeho vlastnom hriechu, ktorý nechcel priznať ani pod tlakom svojho svedomia, no ani potom, ako ho iní z toho usvedčili, a takto sa stal svedkom vypočutia vlastného hriechu. V podstate si dotyčný svojou zatvrdilosťou a vzdorovitosťou privodil to, že hriech sa jeho pričinením zosunul z úrovne ášám-u na úroveň avón-u. Šalamún vo svojej modlitbe pri posväcovaní Chrámu prosí, aby na tomto mieste bol vypočutý hlas sťažnosti (žaloby) – álá, a odvolal sa v danej veci na spravodlivosť Božiu. Keď si teda ten, ktorý zhrešil náhodou, opätovne vypočuje, alebo si uvedomí vlastnú hriešnosť, mal by sa za normálnych okolností vynasnažiť oslobodiť sa spod ťarchy hriechu. No keď to neurobí a zatvrdí sa, po čase bude musieť niesť svoj vlastný avón.

Nám sa z iných nekomentovaných uhlov pohľadu predsa len zdá autentické to prvé vysvetlenie textu. Cez to všetko sme chceli dať najavo, že to pnutie, ktoré nosí v sebe táto pasáž, neriešili biblickí vykladači tak, že by význam obsahu avón-u boli bagatelizovali a predstavili ho ako nejaký ľahunký, drobunký, bezvýznamný hriešik. Teda akúkoľvek inú otázku by nám ponúkala táto pasáž Písma, nič z toho nemení na význame avónu tak, aby z toho nevyplývalo, že po vykonaní konkrétneho hriechu človek upadá do čoraz hlbšej úrovne hriechu s čoraz väčšou ťarchou, pokiaľ by za to nebola prinesená obeť zmierenia.

Mimochodom, v Biblii s týmto úzko súvisí aj otázka vyznania hriechu, ktorej cieľom je práve to, aby vyslobodila spod ťarchy aj takého človeka, ktorý sa už dávnejšie obrátil a prijal milosť odpustenia. To, že kedy je potrebné vyznať hriechy Pánovi len osobne, a kedy je nutné s nimi vyjsť na verejnosť (na určitú úroveň), v tomto nás môže usmerniť práve to, kedy z nás ťarcha hriechu opadla. Pokiaľ sa nám po osobnom vyznaní hriechu znovu a znovu vracia v mysli tá-ktorá vec a tlačí nás – pravdepodobne budeme musieť vyjsť s tým vyznaním na verejnosť (pred svedkami). Toto pravdaže nie je otázkou spasenia, ale to môže veľmi silno ovplyvniť náš ďalší duchovný život.

Omyl alebo zrada? V 3. Moj. 4. kapitole nájdeme aj taký výraz na hriech, ktorý môžeme bezprostredne priradiť k prvotnej Mojžišovej reči, hlavne k prvej obeti, ktorá musela byť donesená za náhodný hriech. Je to výraz šágág. Jeho kmeňový význam je v spojitosti s omylmi, či náhodnými chybami, čo by sme mohli zhrnúť ako „mýliť sa je ľudské“. Tento výraz by sme v našom texte zbytočne hľadali v takejto forme, veď tu vystupuje len ako omylom, alebo nevedome vykonaný hriech – bi-šgágá. A predsa je jednoznačné, že je tu reč o hriechu vykonanom náhodou alebo omylom. Zriedkavo, no predsa sa vyskytujú v niektorých odsekoch Písma sv. hriechy, ktoré sú zaradené do kategórie bi-šgágá aj niektoré vedomé hriechy, ktoré, zdá sa, boli uskutočnené skôr pod démonickým nátlakom, ako zo zatvrdilosti. Čo nám však úplne vyrazí dych, je to, že z hľadiska závažnosti hriechu tieto nie sú bezpodmienečne najľahšie, práve naopak!

V niektorých prípadoch spôsobujú omnoho väčšiu nečistotu v človeku, ako niektoré vedome vykonané hriechy.

Z tohto môžeme vydedukovať, že závažnosť hriechu nezávisí čisto len od našich osobných motívov, ale aj od toho, akých duchovných zákonitostí sa to dotýka, aké duchovné zákonitosti porušuje. Deje sa to nezávisle od nás a často tomu vôbec nerozumieme.

V našom texte sa nachádza piaty hebrejský výraz na hriech – máál. Tento výraz súvisí s tými hriechmi, pre ktoré museli priniesť druhú obeť – náhrady škody, preto sa nachádza až v 5. kapitole, verš 14. Prirodzene v popise hriechov, ktoré spôsobujú škody, a obete náhrady za ne, nájdeme už v predcházajúcich odsekoch a kdesi hlboko v nich je zobrazený proces hriešnosti výrazmi chet a ášám. Výraz máál už obsahovým významom poukazuje na také hriechy, pre ktoré boli predpísané obete náhrady škody.

To, čo je v našom preklade v 15. verši preložené ako nevera, je v origináli zrada. Myslí sa tým zrušenie, zrada dôverného vzťahu, či už voči Bohu alebo voči blížnym. Ako zradu chápali Hebreji napríklad vystavenie oltára za Jordánom kmeňmi Rúbenovcov, Gádovcov a Manassesovcov, no napokon vyšlo najavo, že išlo o nedorozumenie. Každopádne však v tomto príbehu vystupuje výraz máál, ktorý vyjadruje skutok, ktorým sa tieto kmene prehrešili, čo ostatní chápali ako zrušenie dôverného vzťahu. Písmo používa výraz máál aj v súvislosti s Achanovým hriechom – krádežou vecí zasvätených Bohu. Biblia nazýva zradou či neverou voči Bohu aj to, keď takí králi ako napr. Uziáš alebo Achaz, či Manasses, odtrhli Izrael od Boha. Do tejto kategórie hriechov patria aj tie, keď si v dobe Ezdráša brali Izraeliti pohanské ženy za manželky. Z Písma sv. vychádza najavo, že Boh bral tento typ hriechu veľmi-veľmi vážne, a to najčastejšie na základe tohto Slova: „… komu bolo mnoho dané, od toho sa bude mnoho požadovať …” Najčastejšie sa tohto typu hriechu dopustili totiž vodcovia, ktorí mali uprostred ľudu autoritu. Zneužitie dôvery takouto osobou považovali za zradu. Za zradu či neveru považovali Izraeliti aj to, keď niekto materiálne poškodil iného človeka, napríklad, keď spreneveril peniaze či majetok, ktorý mu bol zverený do správy. Akokoľvek už bol odporný tento hriech v Božích očiach, napriek tomu bolo možné sa vymaniť spod jeho ťarchy, keď bola prinesená obeť zmierenia. Okrem toho muselo byť dokázané odškodné, a tiež dvadsať percent ceny navyše ako „bolestné“.

…ten istý hebrejský výraz na hriech môže znamenať hriech samotný a inde jeho dôsledky.

Hoci sa v našom texte výraz bágád nevyskytuje, predsa má súvis so zradou. Hriech zrady a nevery bol v hebrejskom ponímaní natoľko závažný, že považovali za potrebné rozlíšiť ho viacerými odtieňmi.

Porušenie Zákona. Prejdime si ešte niekoľko výrazov v spojitosti s hriechom. Hebrejský výraz rášá vyjadruje takú formu hriechu, ktorou dotyčný spôsobí v živote iného človeka znepokojenie, rozrušenie, okradnutie o pokoj, vypôsobenie nepokoja, čo sa prejaví obvineniami alebo zatracovaním. Zároveň to poukazuje na to, že ani ľudia, ktorí spôsobia iným rozrušenie, znepokojenie, nemajú nikdy pokoj, nevedia sa upokojiť, utíšiť. Takýchto ľudí prorok Izaiáš pripodobňuje k rozbúrenému moru. „Ale bezbožní budú ako rozbúrené more, keď sa nemôže upokojiť, ktorého vody vymietajú bahno a blato.“(Iz 57,20) Aj v Knihe Žalmov sú takíto ľudia predstavení týmito výrazmi. Sú to ľudia, ktorí stále vyvolávajú v iných zmätok, znepokojenie, rozrušenie. Ďalšou dôležitou charakteristikou v súvislosti s hriechom z pohľadu hebrejského ponímania je aj to, že táto otázka je prístupná aj v právnom zmysle. Existujú dva hebrejské výrazy, ktoré zapadnú do tohto ponímania: ávár a péša. Podstata významu oboch výrazov je prekročenie, minutie Božej vôle. Znamená to tiež prekročenie Zákona, čo predpokladá to, že poriadok (systém) celého Univerza určujú pravidlá a zákonitosti. Z tohto pohľadu je prekročenie hraníc dobra a zla – v zmysle trestného poriadku – narušenie pokojného vzťahu. Spomeniem tu jeden príklad, kde je použitý výraz ávár. Prorok Hozeáš prirovnáva odtrhnutie sa Izraela od Hospodina k upadnutiu Adama a Evy do hriechu, a z právneho pohľadu to berie ako zrušenie zmluvy. „Ale oni prestúpili moju zmluvu ako Adam; tam sa dopustili nevernosti proti mne.“ (Hoz 6, 7 …Hozeáš)

Je tu ešte jedna veľmi zásadná charakteristika hebrejského zmýšľania ohľadom hriechu. Izraeliti neoddeľovali hriech od jeho dôsledkov. Preto existuje množstvo takých výrazov na hriech, ktoré v sebe zároveň zahŕňajú aj dôsledky hriechu. Takže ten istý hebrejský výraz na hriech môže znamenať hriech samotný a inde jeho dôsledky. Táto skutočnosť predkladá prekladateľom určitú zodpovednosť, lebo v každom prípade, kde sú použité takéto výrazy v hebrejskom jazyku, musia správne rozhodnúť, ktorého výrazu sa zrieknu v prospech toho druhého.

Výraz ámál je taký pojem vyjadrenia hriechu, ktorý používa Izrael tam, kde hriech činí prácu únavnou a ľudský život zápasom. Zvlášť kniha Kazateľ často zdôrazňuje túto stránku hriechu, keď Šalamún hovorí o práci ako o trudnej (únavnej). V tejto pasáži v origináli vystupuje to isté slovo ako na iných miestach konkrétny hriech. Napríklad 4. Moj 23, 21-23: „Nebude hľadieť na neprávosť v Jakobovi ani neuvidí trápenia v Izraelovi, Hospodin, jeho Boh, je s ním a radostné pokrikovanie kráľa v ňom.“

     (Dt 23, 21-23): Keď urobíš Pánovi, svojmu Bohu, sľub, neodkladaj splniť ho, lebo Pán, tvoj Boh, ho bude od teba požadovať, a keď budeš odkladať, bude sa ti to počítať za hriech. 22 Ak nebudeš chcieť urobiť sľub, nebudeš mať hriech. 23 Ale čo už raz vyšlo z tvojich úst, zachovaj a urob, ako si sľúbil Pánovi, svojmu Bohu, ako si to dobrovoľne vlastnými ústami predniesol. (Koniec vitátu Dt 23, 21-23)

     BOŽIU MILOSŤ ŽIŤ ALEBO JU ZNEUŽIŤ?

Podstatou kresťanského života z praktického hľadiska je to, aby milosť, ktorú sme dostali od Boha ako dar, bola použitá k tomu, aby sme ňou boli zmenení, posvätení. Preto sa skutočné pokánie prejaví vždy v konkrétnych praktických skutkoch a v zmene spôsobu života.

Predstavme si trestanca, ktorého pustia na slobodu s niekoľkými miliónmi, aby mohol začať nový život. Takáto je aj milosť. Nie je v nej iba možnosť nového začiatku, ale aj nadprirodzená sila potrebná k jeho uskutočneniu. Ak totiž trestancovi, ktorého pustili na slobodu, neposkytnú pomoc k tomu, aby sa mohol začleniť do spoločnosti, tak sa pravdepodobne znovu dostane tam, odkiaľ ho pustili. Ale Božia milosť je viac, než toto. Je v nej nadprirodzená sila, ktorá nám reálne dokáže pomôcť, aby sme využili možnosť zmeny spôsobu života. Keďže je tomu tak, že aj charizmy, ktoré berú výživu z nadprirodzenej moci a vševedúcnosti Ducha Svätého, pochádzajú z milosti, veď v originále je tu použitý jeden a ten istý výraz. Otázkou zostáva, ako žije kresťan po obrátení s darovanou milosťou a silou od Boha? Žije ňou alebo ju zneužije? Tieto 2 veci sú totiž v ostrom protiklade. A práve v tomto bode sa rozhoduje medzi životom pravého kresťanstva a zdanlivého kresťanstva. Pravý kresťan sa snaží zmeniť možnosti darované Bohom na konkrétne skutky, a to pri každej príležitosti. Duchovne sa rozvíja, systematicky sa modlí, postí, číta Bibliu, počúva kázne, snaží sa o vzťahy, chce byť na zborových aktivitách, prehodnotí doterajšie vzťahy a nadväzuje nové vzťahy v cirkvi tak, aby mu to bolo na budovanie, a nie na borenie. Snaží sa o zmenu zmýšľania, životného štýlu, správania, ba aj reči. Zároveň s rozpoznaním hriechov ich následne aj opustí.

Sú aj takí, ktorí milosť darovanú Bohom používajú na to, aby znovu a znovu hrešili, odvolávajúc sa pritom na milosť. Pokojne, bez výčitiek svedomia, bez obviňovania, bez vedomia vlastnej hriešnosti vedú aj naďalej starý spôsob života ako pred obrátením. Oni sú tými zdanlivými kresťanmi (tvárnosť pobožnosti), v životoch ktorých sa vôbec, alebo len sčasti prejavujú kresťanské hodnoty. Zdanliví kresťania prijmú na úrovni mysle niekoľko biblických právd, no práve tieto nie sú vôbec viditeľné v ich životoch. Ak aj navštevujú zbor, nemodlia sa, doma nečítajú Bibliu, nemajú vzťah s Bohom, a stále žijú vo väčších či menších hriechoch. No keď k nim prehovorí ich svedomie, alebo niekto žiada od nich, aby vydali počet zo svojich kresťanských hodnôt, tak sa veľmi snažia bagatelizovať svoje hriechy, odvolávajúc sa na milosť. Hovoria s obľubou: „… Ó, Boh mi odpustí, veď to je jeho zamestnanie…“ a ďalej tvrdia: „… tak ako lekári liečia chorých, ako herci hrajú na javisku, ako automechanik opravuje autá, tak Boh odpúšťa hriechy, je to jeho profesia…”

Na takýto typ argumentovania apoštol Pavol hovorí, že takíto ľudia zneužívajú Božiu milosť: „Nuž čo tedy povieme? Či zostaneme v hriechu, aby sa rozmnožila milosť? Nech sa nestane! Lebo veď ktorí sme zomreli hriechu – ako budeme ešte žiť v ňom?!“ (Rim 6, 1-2) Milosť Božia sa musí nutne prejaviť v tom, že zanechajúc hriešne skutky, budeme robiť dobré skutky, veď práve preto nám ju Boh dal, aby sme z nej načerpali nadprirodzenú silu k zmene, a pohli sa smerom k posväteniu.

Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech.

     Ef 4, 29-32: Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú. A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaťou na deň vykúpenia. Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie, aj každá iná zloba, nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!