Matthew1801DiMateo

Obsahom sviatku je oslava vtelenia a telesného narodenia Pána Ježiša Krista, Božieho Syna. Boh sa stal človekom a prijal ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, ba neskôr smrť a napokon slávne vzkriesenie človek mohol mať účasť na Božom živote. Narodenie Ježiša sa oslavuje vo vízii celého jeho ďalšieho života, preto sa v bohoslužobných textoch popri narodení/vtelení spomína aj Kristova smrť, jeho vzkriesenie a vykúpenie ľudstva. Bohoslužobné texty sú plné paradoxov, ktoré poukazujú najmä na Ježišovo poníženie do úplnej chudoby (jaskyňa slúžiaca ako maštaľ!) a bezbrannosti malého dieťaťa.

Takže odohnať sklerózu, zabudnúť na zabúdanie a nebáť sa pozrieť niektorým pravdám priamo do očí. ((Ale nakoľko som nedokonalý, vopred prosím o odpustenie za prípadné chyby… Pyšní to azda nebudú čítať – tých by to iba popudilo!))

Kresťanstvo by nikdy neexistovalo, keby nebolo židovského národa. Toto tvrdenie je „sťaby päsť na oko“ voči antisemitským jedom, ktoré po stáročia vychádzali z úst mnohých cirkevných lídrov. Ale je to pravda: nám drahé kresťanské hodnoty majú svoje korene v teológii praktizovanej Izraelitmi tisícky rokov predtým, než kresťanstvo nastúpilo na svetovú scénu. Vklad židovstva je v našej viere neodmysliteľný.

Pre antisemitov je prvoradým cieľom oddeliť Pána Ježiša Krista od jeho židovských koreňov. Keď niekto takto zmýšľa, potom sa nenávisť stane zvyklosťou a antisemitizmus obsiahne »jeho kresťanstvo«. Keby Mesiáš (Pán) Ježiš (Kristus) mohol byť oddelený od svojho židovstva, potom by kresťania pokračovali v liturgickom zmieňovaní mŕtvych Židov z biblickej minulosti – Abraháma, Izáka a Jákoba, no zároveň by hanili súčasných Židov Goldbergerovcov, bývajúcich cez ulicu.

Keď však vnímame židovský národ správne ako rodinu nášho Pána, stanú sa našimi novými súrodencami, našimi blížnymi, ktorých môžeme aj kresťansky milovať.

Vojnový zločinec a milovník ezoterických kontaktov na vyššiu vesmírnu rasu, Vodca Tretej ríše nemeckej – Adolf Hitler potreboval v hlavách nemeckého národa vymazať židovský pôvod Pána Ježiša Krista, aby odozva na vyvražďovanie nebola taká okato abnormálna a morbídna.

Z jeho šialenej mysle vzišlo nariadenie, ktoré legálne definovalo Žida ako osobu majúcu židovských rodičov.

Šialený Adolf Hitler tak urobil z 2 dôvodov: najskôr potreboval zbaviť Mesiáša Ježiša jeho židovstva zdôraznením, že sa narodil výlučne z Panny Márie. Inak by jeho nacistickí nasledovníci nikdy nepovraždili šesť miliónov pokrvných príbuzných nášho Pána. A po druhé, sám Vodca Hitler sa bál, keďže mal vzdialený židovský pôvod.

Existuje možnosť, že Hitlerov starý otec bol bohatý Žid menom Frankerberger alebo Frankenreiher. Hitlerov otec Alois bol totiž nemanželským dieťaťom Márie Schicklgruberovej, ktorá vtedy slúžila v bohatej židovskej rodine. Špekuluje sa, že jej syna Aloisa Schicklgrubera splodil mladý 19ročný Žid Frankenberger a po jeho narodení Frankenbergerovci platili Márii rodičovský príspevok. Na základe týchto závažných podozrení zločinec Adolf Hitler prikázal svojmu osobnému tajomníkovi Hansovi Frankovi, aby citlivú záležitosť dôkladne vyšetril. Nasledujúca Frankova správa (1930), pozbieraná zo „všetkých možných zdrojov“, Adolfa Hitlera veľmi rozrušila (rozzúrila? nahnevala?). Jej záverom bolo, že nie je možné zakryť polovičné židovstvo Hitlerovho otca. „Führer“ Adolf by teda bol neárijský miešanec, nemecky „mischlinge“. Avšak novovytvorené rasové definície odstránili potenciálnu stigmu z Hitlerovej minulosti.

Nacistické rasové nariadenia taktiež separovali pôvod Ježiša od židovstva ostatných Židov Nemecka a celej nacistami ovládanej Európy. Zdôraznením, že Ježiš, narodený z Márie panny, mal len jediného rodiča, umožnilo Hitlerovi učiniť nenávidenie Židov „vôľou Božou“.

„Nekresťan“ Ježiš?

Mnoho kresťanov uvažuje o Ježišovi a Jeho učeníkoch ako o akýchsi protokresťanoch t.j. prvo-kresťanoch. Tak to nie je! Ježiš nebol kresťanom podľa súčasného konfesijného chápania. Narodil sa židovským rodičom. Bol uvedený do židovskej náboženskej obce podľa patričnej tradície. Študoval slová Mojžiša a prorokov Izraela. Bol židovským rabínom a zomrel na kríži s nápisom nad svojou hlavou „Toto je kráľ Židov“. Ale zavraždili ho Rimania a pri vražde je dôležitý ten, ktorý vykonal vraždu – a nie ako sa v súčasnosti zdôrazňuje – kto si vraždu objednal. A mimochodom, v konečnom dôsledku by aj tak bolo jedno, ktorý národ či etnikum bol tým, ktorí držali v rukách klince s kladivom – v zásade je v nadčasovom pohľade vrahom Človek alebo Ľudstvo, ktoré sa nechalo ovládnuť démonom, a to slobodne a dobrovoľne…

Pán Ježiš Kristus nikdy nepočul slovo kresťan. Biblia prvýkrát zaznamenáva použitie tohto slova v Antiochii, asi 40 rokov po ukrižovaní (Skutky 11,26), aby ním označila Ježišových nasledovníkov. Toto slovo používali aj pohania, keď hovorili o láskyplnom správaní tých, ktorí nasledovali učenie svojho rabína. Ktovie, aké slová by v súčasnosti použili neveriaci na opísanie správania kresťanov jedného voči druhému? Keď som videl pani Zuzanu ako robí kapustnicu bezdomovcom, tak som na okamih zapochyboval, či jestvujú kresťania, ak je toľko bezdomovcov? Tvrdenie, že všetci si za to môžu sami – je skôr dielom démonov ako pravdy.

Kresťanstvo by nikdy neexistovalo, keby vôbec nebolo národa Hebrejov (Izraeliti, Židia)…

Skoro dvetisíc rokov cirkevnej tradície s antisemitskou prímesou zanechalo svoje stopy. Možno už len s ťažkosťami si dokážeme predstaviť židovstvo (z prvého storočia) nášho Pána: neostrihané vlasy, padajúce bokombrady predpísané Tórou, či cez plecia prehodený modlitebný plášť (hebrejsky „talit“, viď Deut. 22,12; Num. 15,38).

VSUVKA: z Katechizmu katolíckej cirkvi – – – 430 Ježiš v hebrejčine znamená: „Boh spasí“.(210) Anjel Gabriel pri zvestovaní hovorí, že jeho vlastné meno bude Ježiš. Toto meno vyjadruje aj jeho totožnosť, aj jeho poslanie. Keďže „okrem Boha“ nemôže nik „odpúšťať hriechy“ (Mk 2,7), iba on v Ježišovi, svojom večnom Synovi, ktorý sa stal človekom, „vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (402) (Mt 1,21). Takto Boh v Ježišovi zjednocuje ako v hlave celé dejiny spásy v prospech ľudí. Pre niekoho môže však bludársky znieť, že Boh Otec a Boh Syn sú jeden jediný Boh, a to ako kresťania nezabúdame na Boh Duch svätý čiže Boh Láska – ale stále ide len o jedného Boha – prečo? Boh môže a aj je iba jeden jediný. Ako náhle by boli viacerí, nebol by žiadny.

2666 Ale meno, ktoré obsahuje všetko, je meno, ktoré Boží Syn dostal pri svojom vtelení: JEŽIŠ.(432) Božie meno je pre ľudské pery nevysloviteľné, ale Božie Slovo, tým, že prijalo našu ľudskú prirodzenosť, nám ho odovzdáva a my ho môžeme vzývať: „Ježiš“, t. j. „YHWH [Jahve] spasí“. Ježišovo meno obsahuje všetko: (435) Boha aj človeka a celú ekonómiu stvorenia a spásy. Modliť sa k „Ježišovi“ znamená vzývať ho, volať k nemu v nás. Jedine jeho meno obsahuje „prítomnosť“, ktorú označuje. Ježiš je Zmŕtvychvstalý, a ktokoľvek vzýva jeho meno, prijíma Božieho Syna, ktorý ho miloval a seba samého vydal za neho.

+

Niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení (Sk 4, 23). Toto slávne meno Duch Svätý prirovnáva k oleju: ako olej rozliaty je tvoje meno (Pies 1, 3). Svätý Bernard vysvetľuje, že olej je svetlo, pokrm aj liek, a preto meno Ježiš osvecuje ducha, je pokrmom srdca a liekom duše. Osvecuje ducha, lebo týmto menom vyviedol svet z temnôt modlárstva k svetlu viery.

Aj my, čo sme sa narodili v krajinách, kde pred príchodom Pána Ježiša Krista žili naši predkovia ako pohania, dosiaľ by sme nimi boli, keby nás Mesiáš neosvietil. Ako veľmi máme ďakovať Pánu Ježišovi Kristovi za dar viery! Čo by bolo z nás, ak by sme sa narodili v Ázii, v Afrike alebo v Amerike, uprostred bludárov, pohanov, odpadlíkov? Kto neuverí, bude odsúdený (Mk 16, 16). A tak by sme pravdepodobne boli stratení.

Ježiš z Nazareta je z kmeňa Júdovho, z línie, z ktorej pochádza aj kráľ Dávid, a tiahne sa k Mojžišovi a k Abrahámovi (Mt 1,1-2). Jeho meno Márii oznámil anjel Gabriel od samotného Boha. Ježiš (hebr. Ješua) znamená „Jahve zachraňuje“. Kristus je grécky termín označujúci ho za „Pomazaného“ (hebr. Mašiach, odtiaľ je prenesene „Mesiáš“).

Mária (hebrejsky: Miriam) a Jozef vychovávali svojho syna Ježiša podľa kultúrnych a duchovných tradícií vtedajšej židovskej spoločnosti, ale ako inak by aj mohli? Oni sa nemohli umelo vymaniť z objektívnej reality tej doby aj prostredia, to nie je nič extrémne. Vzali ho do Chrámu v Jeruzaleme, kde ho obrezali ôsmeho dňa (Lk 2,21), čo je veľmi typický židovský úkon (obriezka – hebr. Brit Mila). Na konci svojho dvanásteho roka, čo by boli jeho trináste narodeniny, bol Ježiš vzatý do Chrámu (Lk 2,42) na svoju »Bar micva« – prechodový rituál prijatia do náboženskej komunity, čo je dodnes náboženská obyčaj Židov/židov. Ježiš vošiel do Chrámu ako chlapec a vyšiel ako muž.

V tomto kontexte nie je ťažké porozumieť konverzácii medzi malým Ježišom a Jeho matkou pri príležitosti, kedy ho po slávnostiach v Jeruzaleme hľadali. Keď Mária a Jozef opustili Chrám a po celodennom putovaní zistili, že ich syn Ježiš nie je s nimi, vrátili sa späť do Chrámu, kde našli svojho syna v dialógu s učencami. Mária za to Ježiša pokarhala (Lk 2,48-49).

Keďže Biblia mlčí o Ježišovom živote od tohto okamihu až po začiatok jeho služby, mnoho kresťanských učiteľov tvrdí, že nevieme nič o živote Ježiša od jeho dvanásteho roku až pokiaľ nedosiahol tridsať rokov. Absencia biblického záznamu dokonca vedie k niektorým bizarným ezoterickým učeniam typu: Ježiš cestoval do Egypta, či počas tohto obdobia študoval východné náboženstvá. Teraz, uvažujúc, že Ježiš bol Židom, vieme pomerne presne, čo robil v každej fáze svojho života.

V neskoršom období zostavený Talmud popisuje „životný cyklus“ dobového Žida takto: „V piatich rokoch je čas na štúdium Písma, v desiatich na štúdium Mišny, v trinástich je čas na plnenie Prikázaní (Bar micva), v pätnástich rokoch je čas pre štúdium Talmudu, v osemnástich je čas na ženbu; v dvadsiatke je čas pre hľadanie živobytia, v tridsiatke zase pre vojdenie do plnej životnej aktivity.“

Ježiš teda – v zmysle talmudského záznamu – začal študovať Písma v piatich rokoch, od desiatich pribral židovskú tradíciu, v trinástich absolvoval „Bar micva“ v Chráme. Ďalej v pätnástich prišli komentáre Zákona, aby tak získal vzdelanie, potrebné k ustanoveniu za rabína. Vediac, aký »kríž« je pred ním, Ježiš sa neoženil v obvyklých osemnástich rokoch. Od dvadsiatich pracoval ako tesár so svojím otcom Jozefom, a svoje verejné pôsobenie začal v tridsiatich rokoch, čím dosiahol vek plnej životnej sily a osobnostnej zrelosti.

Tí, ktorí hovoria, že Ježiš nepraktizoval tradičný judaizmus, nepoznajú ani históriu, ani Bibliu. Fakticky judaizmus bol jedinou vierou na Zemi počas Ježišovho života, ktorá verila v 1 pravého Boha. Bol to práve osamelý hlas judaizmu ohlasujúci polyteistickému pohanskému svetu: „Počúvaj, ó Izrael,…“ (Deut. 6,4)

Bol to judaizmus, čo veril a stále verí, že ľudia sú stvorení na Boží obraz. Tradičný judaizmus dal kresťanstvu koncepty pekla, neba, anjelov, diabla, prvých ľudí Adama a Evu, ako aj stvorenie sveta za 7 dní. Judaizmus naučil radostne spievať, kým pohanské náboženstvá »kvílili« v religióznom zármutku. Bol to judaizmus, ktorý nám dal lásku aj rešpekt k životu. Kým falošné náboženstvá obetovali deti démonom, judaizmus ukázal milujúceho Boha (Otca, Stvoriteľa), vážiaceho si život každého dieťaťa. Bol to judaizmus, ktorý nám dal patriarchov, prorokov a nášho Spasiteľa. Takisto nám dal „Večeru Pánovu“ ako odvodeninu z oslavy Pesachu, židovskej Veľkej noci, pripomína sa tradičným lámaním nekvaseného chleba. Kresťania prvých storočí slávili židovský Pesach približne tristo rokov po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša Krista – až kým to cisár Konštantín urobil ilegálnym s cieľom oddeliť svojich (podľa tela pohanských) súkmeňovcov od Židov.

Na krídlach judaizmu k nám prišli Písma. Každé slovo Tanachu, židovskej Biblie, ktorú „po kresťansky“ nazývame Starý zákon alebo Stará Zmluva, bolo napísané židovskými autormi, inšpirácia sa odvodzuje od Boha Ducha svätého (tretia božská osoba – ale – stále ide o jedného jediného Boha!).

Biblia je svetlom pravdy a poznania, na ktorých je vystavaná naša spoločnosť. George Washington povedal, že pre spravodlivú vládu je nemožné vládnuť svetu bez Boha a bez Biblie. Iný americký prezident Abraham Lincoln povedal: „Verím, že Biblia je najväčší dar, aký Boh dal človeku. Všetko dobré, čo Spasiteľ dal svetu, bolo odovzdané skrze túto knihu.“ Američania od tých čias sa až príliš »zmodernizovali«…

Biblia je knihou poézie, histórie, lásky, intimity, romantiky, vojny, dobrodružstva a najmä predstavenie živého Boha nebies človeku. Bez židovského vkladu by nebolo kresťanstva. Pamätajme: židovský národ nepotrebuje kresťanstvo pre vysvetlenie svojej existencie, ale kresťanstvo si nedokáže vysvetliť svoju identitu bez židovstva.

Hoci Židia tvoria menej ako percento ľudskej populácie, ich príspevok na poli vedy, technológie, medicíny a kultúry je obrovský. Tvoria až 22 % všetkých nositeľov Nobelovej ceny. To nie je napísané pre vyvyšovanie alebo ponižovanie iných – dá sa to overiť – skôr by som to objektívne považoval za ovocie požehnania Bohom a osoh má z toho celý svet…

Aj keď Židia boli počas pozemskej histórie prenasledovaní, dali svetu najlepšie mysle v mnohých oblastiach, a v tomto trende aj naďalej pokračujú. Napríklad operačný systém Windows bol takmer celý naprogramovaný v Izraeli, kde bol vyvinutý aj prvý antivírusový program. Izraelskí vedci našli nové spôsoby boja s rakovinou ((dokonca aj v New Yorku žijúci vedec mikrobiológ z Bratislavy, ktorý sa narodil na Slovensku 17.6.1933 židovskej rodine, sa zachránil pred transportom do koncentračného tábora a on je autorom mnohých liekov na autoimunitné ochorenia, čiže zachránil nezistiteľný počet ľudí celého nášho sveta, a to bez ohľadu na presvedčenie či politické postoje)) a podobne by sme mohli spomínať ďalšie oblasti a ďalšie aktivity… A znovu by sme mohli byť radi, že dobrý strom rodí dobré ovocie, ktoré je pre prospech celého ľudstva.

+

V dávnejších časoch si ľudia dávali mená, ktoré vystihovali svojho nositeľa. Viď napríklad Izák (Jic-chak) sa nazýval »Syn smiechu«, lebo Abrahám aj Sára sa smiali, keď počuli od Boha, že v starobe budú mať syna. Izák mal dvoch synov Ezava a Jakuba. Rebeka, jeho žena mu porodila dvojičky, pričom mladší držal pätu staršiemu, preto dostal meno Jakub (Jakaqóbh) – »Držiaci sa za pätu«. Ďalšie hebrejské mená sú Ján (Jochanán) – »Boh je milostivý«, Jozef (Jóseph) – »Boh pridá, rozhojní«, Alžbeta (Elišewah) – »Bohu zasvätená«, Mária (Myrjam) – »Bohom Jahve milovaná«, Izaiáš (Ješajahu) –  »Jahve spasí«, Jeremiáš (Jirmijahu) – »Jahve povyšuje«, Nehemiáš (Nehemijahu) – »Jahve potešuje«.  Podobne to bolo aj so slovanskými či germánskymi menami. V súčasnosti sa viac–menej dávajú mená podľa toho, aké sa nám páči a lepšie nám znie.

Aké meno však vystihuje Boha? A má Boh meno?

Vtesnať Boha do jedného mena je priam nemožné. Ako obsiahnuť nekonečného, skutočného a živého Boha, pôvodcu/prameň života do nejakej pomyselnej krabičky ľudského pomenovania? Je to podobné tomu, ako keď chcel kráľ Dávid pre Boha postaviť chrám. Toto hovorí Pán: „Nebesá sú mojím trónom a zem podnožou mojich nôh. Aký je to dom, čo mi postavíte? Aké miesto pre môj odpočinok? Veď toto všetko spravila moja ruka i stalo sa to všetko – hovorí Pám. A na takéhoto zhliadnem – na pokorného a zroneného duchom a ktorý sa trasie pred mojimi slovami. (Iz 66, 1-2) 

     Napriek tomu sa Boh k človeku počas dejín stále približoval, zjavoval mu seba. Dokonale a naposledy sa vyjavil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Najprv sa Boh predstavuje  Abrahámovi ako Silný Boh Všemohúci (El-Šaddaj), potom ďalej Mojžišovi a Izraelskému národu ako »Ja som, ktorý som« (Jahve) a nakoniec ako Otec (Abba), ktorý miluje svoje deti, za ktoré nechal zomrieť vlastného Syna.

Je istá náboženská skupina, ktorá si veľmi zakladá na Božom mene a zdá sa, akoby to bolo najdôležitejšie z celého ich učenia. Neveria však v Ducha Svätého ako Osobu, len ako nejakú energiu, v posmrtný život a Ježiša považujú „len“ za Božieho Syna, nie však Boha.

Treba si však uvedomiť, že keď myslíme Boha s veľkým B, myslíme na Boha Izraela, Boha kresťanov, Boha, ktorý je, vždy bol a vždy bude. Boha, ktorý je skutočný, a nie akýsi =iba= boh alebo bôžik, modla, ktorú si vymysleli a zhotovili ľudia vlastnými rukami. Napriek tomu v multikulturálnom prostredí „modernej súčasnosti“ je niekedy potrebné odlíšiť Boha od bôžikov a bohov, ktorým sa ľudia klaňajú a im slúžia. Preto aj Boh pri stretnutí s Mojžišom sa vymedzil a predstavil ako Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, predstavil sa ako „Som, ktorý Som“ (Jahve) = večné bytie, aby bolo jasné, kto je, že je skutočný a pravý Boh medzi množstvom bohov a božstiev, ktoré uctievali Egypťania a iné civilizácie či kultúry rôznych dôb sveta.

Príbeh z knihy Genezis nám to ukazuje jasnejšie: Mojžiš pásol ovce svojho svokra, madiánskeho kňaza Jetra. Keď raz hnal ovce na púšť, došiel k Božiemu vrchu Horeb. Tu sa mu zjavil Boží anjel v ohnivom plameni z tŕňového kríka. Keď naň hľadel, videl, že tŕňový krík horí plameňom, ale nezhára. Vtedy si Mojžiš povedal: „Pôjdem a obzriem si ten čudný jav. Prečo tŕňový krík nezhorí.“ Keď Pán videl, že prichádza, aby si to obzrel, Boh naňho z tŕňového kríka zavolal: „Mojžiš, Mojžiš!“ On odpovedal: „Tu som.“ I hovoril mu: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!“ A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha. A Pán mu povedal: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre otrokárskych dozorcov. Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom, do bydlísk Kanaánčanov, Hetejcov, Amorejčanov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov. A teraz došlo volanie Izraelitov ku mne a ja som videl útlak, ktorým ich Egypťania sužujú. Preto poď, pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud, Izraelitov z Egypta!“ Tu Mojžiš povedal Bohu: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelitov z Egypta?!“ On mu povedal: „Ja budem s tebou a toto ti bude znamením, že som ťa ja poslal: keď vyvedieš ľud z Egypta, budete uctievať Boha na tomto vrchu.“

     Boh zjavuje svoje meno – Mojžiš povedal Bohu: „Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: „Boh vašich otcov ma poslal k vám.” Oni sa budú pýtať: „Aké je jeho meno?” A čo im odpoviem?  Boh povedal Mojžišovi: „Ja som, ktorý som!“ – a dodal: „Toto povieš Izraelitom: „Ja-som” (Jahve) ma poslal k vám!“  A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Pán (Jahve – „Ja som, ktorý som“), Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie. (Ex 3, 1 – 15)

Z Jeho existencie povstalo všetko, čo existuje. On to sústavne udržuje, riadi, všetko sa raz vráti späť do jeho existencie. On je počiatok aj koniec všetkého.

*Slovo JHVH (Jahve) je zložené z hlások י (jod) ה (he) ו (vav) a ה (he). Pôvodná hebrejčina  samohlásky nepozná a hebrejsky sa vždy písalo zprava doľava. Izraeliti z veľkej úcty pred Božím menom, aby snáď neporušili Božie prikázanie aj kvôli tradícii nevyslovovať Božie meno, ale radšej ho nahrádzať slovom Adonai (Pán), sa stalo to, že výslovnosť mena sa časom pozabudla a dnes nie je možné s absolútnou istotou tvrdiť, aká je pôvodná výslovnosť. Väčšina znalcov Biblie sa prikláňa k výslovnosti „Jahve“…

V knihe Exodus 34, 4 – 7 čítame:

     Mojžiš teda vykresal dve kamenné dosky, také, aké boli prvé, a včas vstal, vystúpil na vrch Sinaj, ako mu prikázal Pán; do rúk vzal tie dve tabule. Keď sa potom Pán zniesol v oblaku, Mojžiš sa postavil k nemu a vzýval Pánovo meno (Jahve). Potom Pán (Jahve) prešiel popred neho a volal: „Pán (Jahve), Pán (Jahve) je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané: on navštevuje vinu otcov na deťoch a detných deťoch až do tretieho a štvrtého pokolenia!“

V tejto časti poznávame nielen Božie meno, ale aj aký je Boh. Milostivý, láskavý, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. Odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nenechá nič nepotrestané! – hriechy a neprávosť, ktoré si človek neprizná, v pýche (!) ich prevádza a nevyzná ich Bohu v ľútosti s predsavzatím sa hriechu vyhýbať.

V „Novej Zmluve“ sa nám Boh predstavuje vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Ježiš = Jehošua = Jahvešua = »Boh zachráni, spasí«.

Je Ježiš Boží Syn? Áno.

Je Ježiš Boh? Áno. Jedna z troch osôb trojjedinného Boha. Niektorých to môže mýliť – máme jedného jediného Boha a predsa tri osoby – lenže my sme spojením tela, mysle a ducha (duše) a nie sme naplno schopní prijať toto mystickjé tajomstvo, ktoré nás preasahuje – navyše – dokážu to zneužívať naši nepriatelia alebo výslovne služobníci Temnoty (pekiel), napríklad islamistickí džihádisti…

Ježiš hovorí o sebe: (Jn 13, 19) Hovorím vám to už teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane, že Ja Som. (Koniec citátu) a aj (Jn 8, 28) Ježiš im teda povedal: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec. (Koniec citátu) a (Jn 8, 58) Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som.“ (Koniec citácie)

     Ja som (Jahve) = Ja Som, ktorý Som (večné bytie) predstavenie Boha na vrchu Horeb.

     Ja a Otec sme jed­no. (Jn 10, 30)

     …aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca. Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal. Veru, veru, hovorím vám – kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života. (Jn 5, 23-24)

     Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. (Iz 9, 5)

     Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene. (Koniec citácie Jn 20, 24-31)

     Kombinácie Božieho mena JHVH a vlastnosti, ktoré Ho vystihujú:

     Jahve Jireh – »Boh, ktorý si vyhliadne, ktorý zabezpečí«. Prvýkrát sa toto označenie vyskytuje v príbehu Genezis, kde Abrahám má obetovať svojho syna Izáka. Po tom, ako Boh na neho zavolá, aby neubližoval svojmu synovi, Abrahám pozdvihne svoje oči a vidí baránka zamotaného za rohy v tŕní, ktorého potom obetuje. Abrahám pomenuje to miesto Jahve Jireh – Boh, ktorý si vyhliadne, ktorý zabezpečí, sa postará.

     Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. A Abrahám nazval toto miesto „Pán vidí“ a tak sa ešte aj dnes hovorí: „Na vŕšku Pán uvidí“. (Gn 22, 13 – 14)

V tomto príbehu vidíme aj predobraz toho, čo sa ešte len má stať. Boh zabezpečí baránka, ktorý má byť obetovaný za človeka. Baránka Ježiša Krista, ktorý sa obetuje za ľudstvo. Boh si vyhliadol, zabezpečil Ježiša Krista ako výkupnú obeť za hriechy človeka. Ako bol baránok v tŕní zamotaný za rohy, podobne aj Syn človeka má tŕňovú korunu okolo svojej hlavy.

Boh ďalej hovorí Abrahámovi: Pretože si poslúchol môj hlas, v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy Zeme. (Gn 22, 18)

Keď poslúchneme »Boží hlas« a uveríme v Ježiša Krista, ktorého On zabezpečil pre našu spásu, potom na nás prechádza aj Abrahámovo požehnanie. Stávame sa duchovným Izraelom, Božím vyvoleným ľudom, kráľov­ským kňazs­tvom, jeho vlast­ným svätým národom, aby sme zves­tovali veľké skut­ky Toho, ktorý nás po­volal z temnoty do svoj­ho pred­iv­ného svetla. (1 Pt 2, 9)

     Jahve Nissi – »Boh je moja zástava, môj víťazný prápor, moje víťazstvo«

Keď vyšli Izraeliti z Egypta a zázračne prešli rozdeleným Červeným morom suchou nohou po jeho dne, pokračujú na ceste do »zasľúbenej zeme« a tam na púšti bojujú s kmeňom Amalek.

     Tu prišiel Amalek a pri Rafidim napadol Izrael.  Vtedy Mojžiš povedal Jozuemu: „Vyber nám mužov a choď bojovať s Amalekom! Ja budem stáť na končiari vrchu s Božou palicou v ruke.“ A Jozue urobil, ako mu uložil Mojžiš, a dal sa do boja s Amalekom. Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na končiar vrchu. A kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, len čo ruky spustil, víťazil Amalek. Ale Mojžišovi ruky oťaželi. Tu vzali kameň a podložili mu ho a on si naň sadol. Áron a Hur mu ruky podopierali jeden z jednej a druhý z druhej strany, a tak zostali jeho ruky v rovnakej polohe až do západu Slnka. A Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča.  Pán potom prikázal Mojžišovi: „Zapíš to na pamiatku do knihy a vštep Jozuemu do uší, že (aj) pamiatku na Amaleka úplne vytriem spod neba.“ Nato Mojžiš postavil oltár a nazval ho Pán (Jahve) je moja zástava. (Ex 17, 8 – 15)

     Jahve Raffa – »Boh je lekár, uzdraviteľ«

Boh sa predstavuje ako lekár: Povedal: Ak budeš naozaj poslúchať hlas Hospodina, svojho Boha, a budeš robiť to, čo je v jeho očiach správne, ak poslúchneš jeho príkazy a zachováš všetky jeho ustanovenia, nedopustím na teba nijakú chorobu, akú som dopustil na Egypťanov, lebo ja, Hospodin (Jahve), som tvoj lekár. (Ex 15, 26)

…a môj ľud, po mne pomenovaný, sa pokorí, bude sa ku mne utiekať a odvráti sa od svojich zlých ciest, vypočujem ho z nebies, odpustím mu hriech a jeho zem uzdravím. (2. Kr 7, 14)

     Opovrhnutý a opustený ľuďmi, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred ktorým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a my sme si ho nevážili. Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili. My sme si mysleli, že je ranený, Bohom doudieraný a opovrhnutý. On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenia (Iz 53, 4 – 5)

     On sám na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili pre spravodlivosť. Jeho ranami ste boli uzdravení. (1. Pt 2, 24)

     Jahve Savaot – »Pán Boh zástupov«

Pomenovanie JHVH Savaot sa vyskytuje v známom príbehu boja medzi Filištíncom Goliášom a Dávidom, kde Filištínec sa posmieva Dávidovi aj celému Izraelu a Dávid ho nakoniec poráža „obyčajným“ prakom a kamienkom z potoka.

     Filištínec sa Dávidovi vyhrážal: Poď ku mne, nech tvojím telom nakŕmim nebeské vtáctvo a poľnú zver. Dávid odvetil Filištíncovi: Ideš proti mne s mečom, kopijou a oštepom, ja však idem proti tebe v mene Hospodina zástupov (Jahve Savaot), Boha bojových šíkov Izraela, ktorého si hanobil! (1.Sam 17, 44-45)

     Hľadajte dobro, a nie zlo, aby ste žili, a vtedy Hospodin, Boh zástupov (Jahve Savaot), bude s vami, tak ako hovoríte. (Ám 5, 14)

     Jahve Sidkenu – »Pán je naša spravodlivosť«

     Hľa, prídu dni – hovorí Pán -, že upevním slovo blaha, ktoré som prisľúbil Izraelovmu domu a domu Júdovmu. V tých dňoch a v tom čase dám Dávidovi vyklíčiť spravodlivý výhonok, ktorý bude konať v krajine právo a spravodlivosť. V tých dňoch Júda dosiahne spásu a Jeruzalem bude bývať v bezpečí a budú ho volať: Pán (Jahve), naša spravodlivosť”. (Jer 33, 14 -16)

Toto proroctvo proroka Jeremiáša sa vzťahuje na prisľúbeného Mesiáša, v ktorom dosahujeme spravodlivosť a spásu. Iba v Pánu Ježišovi Kristovi dosahujeme spravodlivosť prostredníctvom jeho obety na kríži a vyliatej krvi, keď zadosťučinil našim hriechom a vymazal náš dlh. Keďže Boh je spravodlivý, niekto musel trpieť za hriech. Nebol si to ty, ani ja, ale Boží Syn. A keďže Bohu sa musí obetovať len bezchybná obeť, bezchybný baránok, mohol to byť len Boží Syn – Ježiš Kristus. On je ten bezchybný Baránok, bez hriechu, ktorý vzal naše hriechy na seba a trpel namiesto nás. Neuveriteľný, až zarážajúci plán spásy nášho Boha, kde láska Boha k človeku sa prejavuje v tom, že necháva zomrieť svojho Syna namiesto nás, aby sme my, ktorí veríme, mali život v ňom. – A opäť mystické tajomstvo: my nikdy nepochopíme, že to vlastne Boh sám v ľudskom tele za nás zomrel a hneď na to zmŕtvychvstal, čím prekonal oponentúru pekiel či Temnoty…

     Keď sedel (Pilát) na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“ (Mt 27, 19)

     Veď aj Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený. (1. Pt 3, 18)

     Jahve Mekadeshem – »Boh, ktorý vás posväcuje«

     Buďte mi svätí, lebo ja, Pán, som svätý a ja som si vás oddelil od národov, aby ste boli moji! (Lev 20, 26)

Svätý znamená oddelený. Oddelený od sveta, oddelený pre Boha. Môže to byť jednotlivec aj celý národ…

     Ukážte, že ste svätí, a buďte svätí, lebo ja som Pán, váš Boh! Zachovávajte moje príkazy a plňte ich; ja som Pán (Jahve), ktorý vás posväcuje. (Lev. 20, 7 -8)

     Ďalej Pán prikázal Mojžišovi: „Povedz Izraelitom: Zachovávajte moju sobotu! Veď ona je znamením medzi mnou a vami z pokolenia na pokolenie, aby sa poznalo, že ja som Pán (Jahve), ktorý vás posväcuje!“ (Ex 31, 12 – 13)

     Jahve Shalom – »Pán je pokoj«

S týmto označením sa stretávame v knihe Sudcov, 6. kapitole, kde Boží anjel sa ukáže Gedeonovi pri mlátení pšenice a dáva mu posolstvo, že on má vyslobodiť Izrael z ruky utláčateľov, Madiánčanov.

     Tu prišiel Pánov anjel a sadol si pod dub pri Efre, ktorý patril Abiezerovcovi Joasovi, keď práve jeho syn Gedeon mlátil pšenicu na lise, aby ju zachránil pred Madiánčanmi. Pánov anjel sa mu zjavil a prihovoril sa mu: „Pán s tebou, udatný hrdina!“ Gedeon mu odpovedal: „Prepáč, môj pane! Keď je Pán s nami, prečo nás toto všetko postihlo? A kde sú všetky jeho divy, o ktorých nám rozprávali naši otcovia, keď hovorili: »Pán nás vyviedol z Egypta«? Teraz nás Pán opustil a vydal do ruky Madiánčanov.“

     Pán sa k nemu obrátil a povedal: „Choď s touto svojou silou a vysloboď Izrael z ruky Madiánčanov! Posielam ťa!“

     On mu odvetil: „Prepáč, môj pane! Čím mám vyslobodiť Izrael? Veď moja rodina je najbiednejšia v Manassesovi a ja som najmenší v dome môjho otca!“

     Pán mu povedal: „Keď som Ja s tebou, tak Madiánčanov porazíš ako jediného muža!“

     Nato mu povedal: „Ak som našiel milosť v tvojich očiach, tak mi daj znamenie, že si to ty, ktorý hovorí so mnou!  Ale neodchádzaj odtiaľto, dokiaľ sa k tebe nevrátim a neprinesiem ti dar a nepredložím ti ho!“

     On odpovedal: „Ja počkám, kým sa nevrátiš.“

     Tu Gedeon odišiel a pripravil kozliatko a nekvasené chleby z efy múky. Mäso vložil do koša a odvar nalial do hrnca. Zaniesol to k nemu pod dub a ponúkol ho tým. Boží anjel mu povedal: „Vezmi mäso aj nekvasené chleby, polož to na tú skalu a vylej na to odvar!“ Aj tak urobil. Tu vystrel Pánov anjel koniec palice, ktorú mal v ruke, a dotkol sa mäsa a nekvasených chlebov. I vyšľahol oheň zo skaly a strávil mäso aj nekvasené chleby. A Pánov anjel mu zmizol spred očí. Teraz Gedeon videl, že to bol Pánov anjel: „Beda mi, Pane, môj Bože!“ – zvolal Gedeon, – „videl som Pánovho anjela z tváre do tváre!“  Ale Pán mu povedal: „Pokoj s tebou! Neboj sa! Nezomrieš!“ Gedeon tam postavil oltár Pánovi a nazval ho Pán (Jahve) je pokoj! Až do dnešného dňa je ešte v abiezerovskej Efre. (Sud 6, 11 – 24)

     Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. (Jn 14, 27)

     No vy, čo ste boli kedysi ďalekí, stali ste sa teraz v Ježišovi Kristovi blízkymi skrze Kristovu krv.  Veď on je náš pokoj… (Ef 2, 13 – 14)

     Jahve Roi – »Pán je môj pastier«

     Dávidov žalm. Pán (Jahve) je môj pastier, nič mi nechýba:  pasie ma na zelených pašienkoch. Vodí ma k tichým vodám,  dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.  I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.  Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj. Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života. A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní. (Ž 23)

     Ja som dobrý pastier (Jahve Roi). Dobrý pastier kladie svoj život za ovce. Nájomník a ten, kto nie je pastier a ovce nie sú jeho, keď vidí prichádzať vlka, opúšťa ovce a uteká. A vlk ich chytá a rozháňa. Veď on je len nájomník a nezáleží mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa. Ako mňa pozná Otec, aj ja poznám Otca a svoj život dávam za ovce. (Jn 10, 11 – 15)

     El v hebrejčine znamená Boh.

Ježiš na kríži volá: Eli, Eli, lema sabakthani?

     Elohim – vyjadruje množné číslo jedného Boha. Svätú trojicu. Pozrime sa na ďalšie kombinácie Božieho mena:

     El- Roi – »Boh, ktorý vidí«

     Nato Abrám povedal Saraj: Pozri, svoju slúžku máš vo svojej moci. Nalož s ňou, ako uznáš za dobré! Keď ju Saraj sužovala, Hagar od nej ušla. Keď ju Hospodinov anjel stretol pri prameni vody na púšti, pri prameni na ceste do Šúru, povedal jej: Hagar, Sarajina slúžka, odkiaľ prichádzaš a kam sa uberáš? Ona odpovedala: Utekám od svojej panej Saraj.  Hospodinov anjel jej povedal: Vráť sa k svojej panej a buď jej poddaná! Hospodinov anjel jej ďalej oznámil: Rozmnožím tvoje potomstvo tak, že ho nebude možné spočítať. Hospodinov anjel ešte dodal: Pozri, počala si, porodíš syna a dáš mu meno Izmael, lebo Hospodin ťa počul v tvojom pokorení. Bude to človek ako divý osol, jeho ruka bude proti všetkým a ruky všetkých budú proti nemu; bude proti všetkým svojim bratom. Hagar nazvala Hospodina, ktorý ju oslovil, El-Roi. Povedala totiž: Či som tu nezahliadla toho, ktorý ma vidí? Preto sa tá studňa volá: Beér-Lachaj-Roi, a je medzi Kadéšom a Beredom. (Gn 16, 6 – 14)

     El–Echad – »Boh je jeden«

     Počuj, Izrael, Pán (Jahve) je náš Boh, Pán jediný! (El Echad) A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. (Dt 6, 4 – 10)

     Toto hovorí Jahve, kráľ Izraela, vykupiteľ jeho, Pán zástupov: „Ja som prvý a ja som posledný, okrem mňa nieto Boha. (Iz 44, 6)

     Ja som Pán (Jahve) a iného niet, okrem mňa nieto Boha. (Iz 45, 5)

     El – Eljon – »Boh najvyšší«

     A salemský kráľ Melchizedech priniesol chlieb a víno; bol totiž kňazom najvyššieho Boha (El – Eljon). Požehnal ho a povedal: „Buď požehnaný, Abram, od najvyššieho Boha, Stvoriteľa neba a Zeme!  Nech je zvelebený najvyšší Boh, ktorý ti dal do rúk tvojich nepriateľov!“ (Gn 14, 18 – 20)

     El – Chaj – »Živý Boh«

     Nato sa Dávid pýtal mužov, ktorí stáli vedľa neho: „Čo môže čakať muž, ktorý porazí toho Filištínca a sníme hanbu z Izraela? Veď ktože je tento neobrezaný Filištínec, že hanobí šíky živého Boha (El – Chaj)!“ (1. Sam 17, 26)

     Ale Pán je opravdivý Boh, on je Boh živý (El – Chaj) a večný kráľ, od jeho prchkosti trasie sa zem, národy nevydržia jeho hnev. (Jer 10, 10)

     I prevrátili ste slová živého Boha, Pána zástupov, nášho Boha. (Jer 23, 36)

     El-Šaddaj – »Silný Boh Všehomúci«

Boh je všemohúci, môže urobiť čokoľvek. Čo chce, to aj uskutoční (bez akejkoľvek námahy) a niet na svete moci, okolnosti, alebo príčiny, ktorá by uskutočňovaniu Božej vôle zabránila, alebo jej činila prekážky. Boh všetko stvoril, o všetko sa stará, udržuje a riadi. Je Pán neba, Zeme a vesmíru viditeľného aj neviditeľných.

Boh, ako El- Šaddaj sa ukázal Abrahámovi: Keď mal Abrám deväťdesiatdeväť rokov, zjavil sa mu Hospodin a povedal: Ja som El-Šaddaj, choď stále predo mnou, buď bezúhonný. Uzavriem zmluvu medzi mnou a tebou a veľmi ťa rozmnožím. Abrám padol na tvár a Boh mu povedal: Toto je moja zmluva s tebou: Staneš sa otcom mnohých národov. Už sa nebudeš volať Abrám, tvoje meno bude Abrahám, lebo som ťa určil za otca mnohých národov. Preveľmi ťa rozmnožím a urobím z teba národy a vyjdú z teba aj králi. Zmluvu medzi mnou a tebou a tvojím potomstvom vo všetkých pokoleniach robím večnou zmluvou, že budem tvojím Bohom i Bohom tvojho potomstva. (Gn 17, 1 – 7)

O Božom mene El-Šaddaj môžeme čítať aj v knihe Exodus: Boh oslovil Mojžiša a ubezpečil ho: Ja som Hospodin. Zjavil som sa Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi ako Všemohúci Boh (El- Šaddaj). Svoje meno Hospodin (Jahve) som im však nedal poznať. (Ex 6, 2 – 3)

V žalme 91 môžeme čítať: Kto býva v úkryte Najvyššieho, odpočíva v tôni Všemohúceho (El-Šaddaj), nech povie Hospodinovi (Jahvemu): Moje útočisko a moja pevnosť je môj Boh, v ktorého dúfam. (Ž 91, 1-2)

     El-Olam – »Boh večnosti, Boh je večný, od vekov až na veky.«

     Potom vzal Abrahám ovce a junce a dal ich Abimelechovi a obaja uzavreli zmluvu. Sedem jahníc však oddelil osobitne. I opýtal sa ho Abimelech: „Čo má znamenať tých sedem, osobitne oddelených jahníc?“ On odpovedal: „Týchto sedem jahníc musíš vziať odo mňa, aby mi to bolo svedectvom, že som ja vykopal túto studňu.“ Preto sa tá studňa volá Bersabe, lebo tam obaja prisahali. Takto uzavreli zmluvu pri Bersabe. Potom sa Abimelech a veliteľ vojska pobrali a vrátili sa do filištínskej krajiny. Abrahám však zasadil pri Bersabe tamarišku a vzýval tam meno Pána, večného Boha (El – Olam). A Abrahám býval dlhší čas ako cudzinec vo filištínskej krajine. (Gn 21, 27 – 34)