Založ si blog

No teda, neotravujte Európanov s Mahometom!

Toto by si mohli či mali prečítať najmä sudcovia v Strasbourgu, prípadne aj tí, ktorí u nás ešte nevedia hlbokú podstatu problému s totalitnou ideológiou islam a jej vyznávačmi (ide o rozsiahly text, sorry).

V Rakúsku bola rečníčka na konferencii odsúdená za to, že verejne spochybnila „morálku“ Mohameda. Rakúski sudcovia obetovali slobodu prejavu, aby chránili „náboženské cítenie“ mohamedánskych »veriacich« a „náboženský mier“. Odsúdenie kritikov Mahometa za údajné „rúhanie sa“ nemá ďaleko od uplatňovania islamského práva šaria.

Prípad „ešte“ je/bol (?) pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu, ktorý si mal vybrať medzi slobodou prejavu a represiou rúhania.

Rečníčka, ktorá sa obrátila na Štrasburský súd, ktorá si želá zostať v anonymite, bola odsúdená podľa čl. 188 rakúskeho Trestného zákona za to, že pred tridsiatimi účastníkmi na konferencii s názvom „Základné znalosti o islame“ verejne „znevažovala osobu, ktorá je predmetom úcty“, teda Mahometa, a tak „pravdepodobne vzbudila spravodlivé rozhorčenie.“

Bolo jej vyčítané, že kritizovala Mahometa za to, že sa oženil so šesťročným dievčaťom a toto manželstvo zavŕšil, keď malo dievčatko len deväť rokov. Rečníčka poznamenala, že je to problematické, lebo „najvyšším prikázaním pre mohamedánskeho muža je napodobňovať Mahometa“.

Rečníčka bola odsúdená na zaplatenie 480,00 eur alebo na odpykanie si šesťdesiatdenného trestu vo väzení, napriek tomu, že jej výroky sú založené na faktoch, ktoré sama mohamedánska tradícia pokladá za preukázané, a ktorých šírenie v politickom kontexte je súčasťou verejnej debaty.

Neviem, či mala zaplatiť uvedenú sumu – alebo – je nejhoráznou hanbou akýchkoľvek súdov či sudcov, ak sa opovážia okato porušovať „Deklaráciu ľudských práv a občianskych slobôd“ – pričom totalitná ideológia islam a jej prívrženci či sympatizanti by mali byť súdení, pretože väčšina vecí z ich presvedčenia PORUŠUJE spomínanú „Deklaráciu…“ – a nie rakúska občianka…

 

Technická poznámka: v rôznych krajinách a v rôznych jazykoch sú rôzne obdoby mena „Mohamed“ – Muhammad, Mohamed, Mahomet (vo francúzštine a poľčine), Mahometus (v latinčine), Mohammad, Mohamad, Muhamed, Muhammet, Mafumet, Maometto etc.

Druhá poznámka (zapísané tesne pred vložením a iba obohacujúce ostatný text): 3 nespochybniteľné dôkazy o podvodnom vzniku totalitnej ideológie islamu už v siedmom storočí – Po prvé: Boh už zjavil svoju vôľu vyvolenému ľudu Izraela a pre nič za nič by po necelých 7 storočiach priniesol zjavenie nové a ešte k tomu vo väčšine protichopdné? Poprel by seba samého a nebol by Bohom. Po druhé: koncept „raja“ ako odmeny pre mučeníkov, bojovníkov a verných ukazuje, že to s Bohom nemá ničovaté nič. Nebo ako nebeská vlasť, kde budeme s Bohom KONTRA raj, kde vyvolení budú popíjať rtajsé moky a spinkať s pannami, to je úbohé bohorúhanie. Po tretie: zákaz konzumácie bravčového mäsa je rovnako démonický výmysel – ak by uviedol pseudo-prorok Mahomet hygienické dôvody, malo by to logiku, ale v evanjeliách je krátka časť, kde Boh Pán Ježiš Kristus odobril akékoľvek jedlá – lebo nie jedlo poškvrňuje, ale „zlo“, ktoré vychádza z nášho vnútra. Izrealský národ bol prísne vedený a Jahve im nezdôvodňoval, prečo nesmú konzumovať bravčové mäso – ale aspoň ich nezavádzal, neklamal…

+

ECLJ sa už viac ako 10 rokov angažuje pri Spojených národoch a Rade Európy proti pokusu „Organizácie islamskej konferencie“ presadiť do medzinárodného práva trestný čin rúhanie, tiež nazývanom ako trestný čin „hanobenia islamu“.

V krajinách ako je Pakistan si kresťania kvôli zákonom o rúhaní veľa vytrpia, mnohí sú – často kvôli vymyslenému obvineniu z hanobenia Mahometa väznení, ba dokonca popravení. Kresťania z celého sveta sa snažia intervenovať za zrušenie takýchto protiľudských zákonov. Je preto úplne poburujúce, že aj Rakúsko (s rastúcou mohamedánskou komunitou) trestá svojich občanov, ak vyjadria nelichotivú pravdu o zakladateľovi totalitnej ideológie islam.

Európske centrum pre právo a spravodlivosť (European Centre for Law and Justice) je medzinárodná mimovládna organizácia, venujúca sa podpore a ochrane ľudských práv v Európe a na celom svete. ECLJ má osobitné poradné postavenie pri OSN/ECOSOC od roku 2007.

ECLJ koná v právnej, legislatívnej a kultúrnej oblasti. ECLJ najmä obhajuje ochranu náboženskej slobody, života a dôstojnosti ľudskej osoby pri Európskom súde pre ľudské práva a prostredníctvom iných mechanizmov ponúkaných Organizáciou Spojených národov, Radou Európy, Európskym parlamentom a Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu…

+

Petícia adresovaná predsedovi Európskeho súdu pre ľudské práva

Do pozornosti predsedovi Európskeho súdu pre ľudské práva:

Vážený pán predseda,

dovoľte, aby som vyjadril svoju plnú podporu invervencii ECLJ za ochranu práva na slobodu prejavu a práva kritizovať islam v prípade E.S. verzus Rakúsko.

Sloboda vyznania a prejavu sa vzájomne dopĺňajú a neexistuje právo, pre veriacich aj neveriacich, nebyť predmetom kritiky. 

Jedine urážky, ohováranie a oplzlosti, ktoré úražajú iných a slová podnecujúce k bezprostrednému násiliu môžu byť obmedzené. Všetky ostatné vyjadrenia – najmä ak sú založené na skutočných faktoch – musia mať možnosť byť slobodne vyjadrené.

To, čo má byť v prvom rade chránené, je právo hľadať a poznať pravdu.

[Vaše meno/Vaše jméno]

+

Drahí sudcovia a sudkyne! Vy žijete v akomsi sklenenom zvone, ktorý je hermeticky oddelený od sveta?

Vy nemáte možnosť zájsť do univerzitnej knižnice a nájsť či zapožičať si Korán? Alebo ho nájsť na internete? Alebo si pozvať nezávislých odborníkov (nie propagátorov či aktivistov či učiteľov totalitnej idedológie islam!), ktorých by ste si vypočuli?

Alebo ste platení islamistickými aktivistami a je jedno, či z Iránu, Pakistanu, alebo hoci aj z galaxie Andromeda? A dobre platia šíritelia totalitnej ideológie islam?

Viete, že takto napomáhate likvidácii kresťanstva a ideám demokracie + slobody + rovnosti etc?

Vy azda nemáte synov a dcéry, prípadne vnukov a vnučky? To pre nich chcete islamizovať Európu? Alebo na vás tlačia odhadom 20 + ??? miliónov mohamedánov, ktorí tu boli už pred migračnou krízou?

+

Anonym tvrdí, že „jedného dňa budú čnieť k oblohe minarety“.

Odhalia takzvané „posvätné texty totalitnej ideológie islam“ a dejiny stykov vyznávačov totalitnej ideológie islam s inými spoločnosťami, či aj »osobnosť« výmyselníka totalitnej ideológie islam Mahomet – poskytne nám to „kľúč“ k pochopeniu súčasných aktivistov?

O živote Mahometa môžeme byť informovaní jedine zo zaťažených zdrojov mohamedánov (nejestvujú nezávislé zdroje mimo mohamedánskych! – to spochybňuje celú „vec“) – Korán, hadísy, sunny (zaznamenané tradície o samozvanom „akože-prorokovi“). O akejsi historickej presnosti môžeme vopred zabudnúť. Iba pravovwerní mohamedáni ako vyznávači totalitnej ideológie tomu veria a majú to za „posvätné“…

»Pseudo-prorok« Mahomet sa údajne narodil v mesta Mekka približne (odhadom – ako sa u pochybných jedincov musí uvádzať) v roku 570 nášho letopočtu. Mekka sa vraj nachádzala v kraji Hidžaz na západnom okraji púšte, pokrývajúcej územie väčšiny súčasnej Saudskej Arábie (štát, ktorý je schopný vraždiť svojich novinárov, štát s nadmerným množstvom ropy). To jest hororovo drsný kraj, v ktorom človek by neprežil bez rodiny a prípadne aj kmeňa, ten bol základňou organizácie spoločnosti. Cenila sa odolnosť, súcit sa nepestoval, morálka bola skôr o „nevyhnutnosti“.

V tých časoch sa konali pohanské púte do chrámu Kaaba (=kocka), v ktorom sa nachádzal čierny kameň. Tak vtedy, ale aj dnes – ako by mohol akýkoľvek Boh chcieť, aby sa niekto klaňal čiernemu kameňu? Vtedy sa tomu hovorilo modloslužobníctvo a aj dnes je to modloslužobníctvo, hoci by zarytí prívrženci totalitnej ideológie islam tvrdili čokoľvek! Ale oni môžu obviňovať aj odsudzovať (ba až opovrhovať) kresťanov a nazývať ich neveriacimi psami?!

V tých časoch, keď vyrastal Mahomet, tak dominujúcim »bohom« bol takzvaný mesačný boh „al-ilah“ a postrupom času sa to skomolilo na »Alah« (prirovnal by som to k slangovému „ježišikriste“ alebo „ježi“ – časté používanie a aj skracovanie mien bolo sem tam používané aj v iných dejinných prípadoch).

Mekka v časoch Mahometa bola približne v polovici cesty medzi Jemenom a Sýriou. Mekka sa preto stala obchodným centrom, stretávali sa rôzne karavány. Do kmeňa Kurajš patrili aj úspešní obchodníci. Chlapcovi v skorom veku zomreli rodičia. Neskoršia jeho trpkosť vyrastala z pocitu bezmocnosti – možno z vznikajúcej pýchy, keď sa mladíkopvi nepáčil sociálno-ekonomický stav.

Keď mal Mahomet približne 25 rokov, stretol bohatú vdovu Chadídžu – bola od neho o 15 rokov staršia. Začal u nej vykonávať funkciu pohoniča tiav. Po čase sa stal jej partnerom a neskôr manželom. „Zlatokopka“ v mužskom prevedení. Zistil, že má nadanie k obchodnému konaniu (mamonár ako vyšitý!) a kvôli tomu zbohatol. (A vieme veľmi dobre, čo s človekom môže urobiť zbohatnutie!)

Často navštevoval kopce v blízkosti mesta Mekka, tam sa snažil nemyslieť, čím ho mohol posadnúť diabol, lebo zatrpknutému by ani anjel nevyhovel.

Tak došlo aj k údajnému kľúčovému bodu jeho života. Raz sa vrátil zo svojho mentálneho obcovania s diablom (ekvivalent zlého ducha, ktorý sa vzbúril proti skutočnému Bohu) a zveril sa svojej o 15 rokov staršej manželke, že ho VRAJ navštívila »majestátna bytosť«, v ktorej spoznal anjela Gabriela (urážka anjelského chóru, pretože archanjel Gabriel by neurobil ani smietku proti skutočnému Bohu – a to, čo Mahomet spôsobil, to nemá s anjelmi ani mrk – lenže bývalý archanjel Lucifer, ktorý pýchou sa vzoprel Bohu – ten dokázal imitovať Gabriela!)…

Údajný Gabriel mu údajne prezradil »proroctvo«. To však tvrdil samozvaný pseudo-prorok Mahomet! Nikto iný. To by som čisto vo virtuálnej realite mohol imaginárne tvrdiť aj ja – ak by som sa zbláznil.

Podľa nezaručených tvrdení sa to údajne odohralo okolo roku 610 nášho letopočtu.

„Si alahovým poslom“ tvrdil falošný Gabriel.

Odvtedy o sebe Mahomet vyhlasovbal, že je poslom a pseudo-prorokom Alaha.

V neskoršom pokračovaní údajne dostával ďalšie a ďalšie informácie, o ktorých on tvrdil, že sú od Alaha (my dnes vieme, že to nebol, nie je a ani nikdy nebude Boh, pretože to, čo bolo zaznamenané v ich knihe „korán“, je v prevažnej väčšine v rozpore s tým, čo skutočný Boh naozaj zjavil!).

Mahomet zomrel v roku 632. Jeho parazitní súputníci zapísali, čo si pamätali a okolo roku 650 nášho letopočtu zapísali. To bolo základom Koránu – opovážlivo to nazývajú »posvätná kniha« totalitnej ideológie islam, ktorá už pridlho sama o sebe tvrdí, že je náboženstvom.

Mohamedáni dnes pevne veria, že kniha Korán je „božím zjavením“, hoci samotný Mahomet netajil, že ide o Alaha (o ktorom jasne vieme, že nie je identický s Bohom).

Asi 3 roky po neoverenom prvom »zjavení« (ktoré nemá so skutočným zjavením ani mrk) Mahomet predstúpil pred verejnosť. Pôvodne jeho „posolstvo“ bolo prosté. Vyžadoval podriadenie sa Alahovi, vravel o zmyslových pôžitkoch raja pre verných (ďalší markantný dôkaz, že išlo o podvod, pretože skutočný Boh by nenúkal raj, ak má v ponuke nebo!), pekelných mukách pre hriešnikov. V prvom období šlo viac akoby o varovanie, nie o hrozby.

Vodcovia mesta Mekka sa vysmievali prílišnej odvahe chudobného muža. Kmeň Kurajšovcov nechcel prísť o bonusy za stráženie chrámu Kaaba.

Vysmiali Mahometa. Potom boli pobúrení.

Mahometa to zmenilo. Jeho pýcha bola dotknutá a podpichnutá. Vniesol do svojho „zvestovania“ násilnícke prvky. Najprv to schytal strýko Abú Lahab a jeho žena Umm Džamil.

V Medine ho odmietli Izraelci aj kresťania považovať za proroka (samozrejme – keď prinášal popretie Zjavenia Boha, tak čo iné mohol očakávať?!).

Odvtedy nenávidel jedných aj druhých. A toto malo byť prorokom od pravého Boha? Kto sa opovažuje bez rúhania sa proti Bohu to takto tvrdiť dnes? Len zaslepení vyznávači totalitnej ideológie islam – nikto iný.

V roku 622 prišla za pseudo-prorokom Mahometom skupina 75 ľudí z osady Jatrib. Vyznali islam, pozvali ho k sebe – že ho budú chrániť. (24 09 622 je dňom započatia histórie totalitnej ideológie islam). Mesto proroka čiže Medinnet el Nebi – to je základ pre skrátené Medina. Povolil ozbrojené prepady karaván (lupičstvo!). Morálku nahradil tomu, čo je výhodné záujmu Mohameta a nasledovníkov.

Totalitná ideológia islam sa odvtedy šírila krvou. Legalizoval lúpeže, vyberanie výkupného. Pri delení koristi môže každý muž obrať tých, ktorých vlastnoručne zabil. Zvyšok nech je spoločný. Pätina patrila Mahometovi.

Pôvodne jednoduchý kazateľ z Mekky sa zmenil na pomstychtivého vojenského diktátora, ktorý vyhlásil, že pohľad na odseknuté hlavy nepriateľov ho teší viac ako pohľad na najleošiu ťavu v Arábii.

Zabíjanie, zotročovanie a olupovanie nepriateľov Alah nielen povoľoval, ale dokonca prikazoval. Mahometov návrat do Mediny bol triumfálny. Pokračoval vo svojom boji a porátal sa s tými, ktorí ho ohovárali.

Na mesto zostúpila atmosféra strachu.

V Mekke Mohamed dúfal, že ho Izraelci prijmú ako Alahovho posla, no podcenil ich vernosť k ich „Písmu“. Jeho znalosti Biblie boli len plytké a sprostredkované. Preto nemohol byť v diskusii rovnocenným partnerom učených obchodníkov z Mediny, ktorí pokračovali vo svojej tradícii.

Niet divu, že odmietli vzdať sa svojho „Písma“ v prospech nárokov nevzdelaného utečenca. Malo to však za následok, že Mahometove výroky o Izraelcoch, ktoré boli pôvodne priaznivé, sa postupne zmenili na nezmieriteľne nepriateľské. Zjavná miernosť, ktorá ho obvykle charakterizovala, sa zmenila na zúrivú nenávisť. Výsledok opísal súdobý mohamedánsky učenec týmto mrazivo eufemistickým opisom: „Tento boj viedol napokon k tomu, že židovské komunity z arabských krajín zmizli.“

Toto „zmiznutie“ nebolo spontánnym javom, ale výsledkom násilnej kampane, ktorá vyvrcholila útokom na posledný židovský kmeň v Medine, Banu Kurajza.

Deväťsto mužov bolo obvinených zo zrady. Boli donútení vzdať sa a pred očami ich žien a detí im sťali hlavy.

Korán chváli Mahometa za to, ako „zasial do ich sŕdc hrôzu“.

Ženy boli potom znásilnené.

Mahomet si vybral za konkubínu istú ženu menom Rajhana Bint Amr, ktorej otec a manžel boli zmasakrovaní len pred niekoľkými hodinami. Aj toto správanie už stihlo posvätiť „prorokovo“ zjavenie.

Pri upevňovaní svojej moci sa Mahomet uchýlil aj k individuálnym vraždám. V asi dvadsiatich prípadoch ich nielen schválil, ale priamo k nim navádzal. Jeho prvou obeťou bola poetka Asma Bint Marvan, ktorá sa vo svojich veršoch Mahometovi oprávnene vysmievala. Ďalším bol starý žid Abú Afak, ktorý sa opovážil spochybňovať Mahometove metódy. Zavraždiť takého starého človeka len kvôli slovnému nesúhlasu, to bolo pre Arabov pred totalitnou ideológiou islamo čosi nepredstaviteľné.

Mahomet nasledujúce ráno po tom, ako jeho muži na jeho výslovný príkaz zabili židovského básnika menom Kab Ašraf, prikázal svojim nasledovníkom, aby „zabili každého žida, na ktorého môžu položiť ruky“.

Alahove správy týkajúce sa „neveriacich“ boli postupne čoraz tvrdšie: „Chyťte ho, zakujte ho do reťazí a potom ho páľte v pekelnom ohni.“

Iní „budú zabití alebo ukrižovaní, alebo im budú useknuté pravé ruky a ľavé nohy“.

Podľa jeho slov „pre neveriacich sme pripravili reťaze, okovy a šľahajúci plameň“.

Ďalej sa veci ešte zhoršujú: „Bude im vystrihnutý šat z ohňa a ich hlavy budú polievané vriacou vodou. Všetko, čo majú v bruchu, bude rozleptané, aj ich koža bude rozleptaná… a sú pre nich pripravené železné biče.“

Obraz víťazného vodcu, rázneho v boji, nemilosrdného k porazeným neveriacim, štedrého k svojim nasledovníkom, ktorého sa jeho nepriatelia boja, robil pre Mahometa zázraky. Dňa 12. januára 630 triumfálne vpochodoval do Mekky, porušiac tak desaťročné prímerie, ktoré bol podpísal pred 2 rokmi v meste Hudaibija. Toto porušenie Alah prezieravo odpustil. Od tej doby zastávali islamskí právnici stanovisko, že prímerie s neveriacimi môže byť len dočasné a že jeho jediným prípustným cieľom je umožniť mohamedánskej strane nazbierať sily na nový výpad. Svetskí arabskí vodcovia sa aj formálne dívajú na dohody s nemohamedánmi rovnako, ako sa Mahomet díval na dohodu z Hudaibija, totiž ako na dočasný trik, ktorým mohamedánska strana oklame svojho nepriateľa, kým nebude dosť silná na to, aby ho zničila.

Kým Mahomet zomrie, posilní sa v arabských srdciach triumf totalitnej iderológie islam. Prerod z morálneho kazateľa na pseudo-proroka vojny a úspešného politika bol úplný.

Mahomet zomrel na ťažkú horúčku v šesťdesiatom treťom roku svojho života, v jedenástom roku hedžry, v roku 632.

Zmena pozície Mahometa z odstrkovaného outsidera na váženého a obávaného pána života a smrti poznamenala za posledných 12 rokov jeho života aj jeho »osobnosť«. Odvolával sa na Alaha ako na autoritu, ktorá podporuje „prorokove“ každodenné politické ciele a jeho osobné potreby. Najzreteľnejšie sa to prejavilo v jeho prehnanej zmyselnosti.

Napriek svojim predpisom mal najmenej 15 žien (polygamia!). Najmladšia z nich bola Aiša. Keď sa s ňou Mahomet oženil, on mal 44 rokov a ona 6-7. Hrala sa ešte s bábikami. Sexuálne sa s ňou začal stýkať o dva roky neskôr. Objavil sa verš Koránu, ktorý schvaľoval jeho nočné schôdzky s príťažlivou egyptskou otrokyňou, na ktoré jeho ženy reagovali zúrivou žiarlivosťou.

Alahovo zjavenie umožnilo Mahometovi vziať si za ženu aj Zajnab, ženu svojho adoptívneho syna Zajda, hneď ako po nej začal túžiť.

Mnohé zo skutkov Mahometa a slov, ako sú na večnosť zapísané v Koráne a zaznamenané v tradíciách, sú podľa súdobých noriem odporné. Dokonca aj v kontexte Arábie 7. storočia sa považovali za také pochybné, že Mahomet musel použiť na ich ospravedlnenie „zjavenia“, aby tak potlačil prevládajúci morálny kódex svojej vlastnej spoločnosti.

Prepadávanie karaván v posvätnom mesiaci, napádanie vlastných príbuzných, zabíjanie väzňov, uzurpovanie veľkého podielu na koristi, nevyprovokované vraždenie ľudí, porušovanie zmlúv a zhýčkaný život so značným povoľovaním zmyslovým vášňam, to všetko boli podľa morálnych noriem jeho vlastných arabských súčasníkov zlé veci. Mohla by ich povoliť len najvyššia autorita – a tu Alah vyhovel.

Prax Mahometa a podporovanie krviprelievania je v dejinách náboženstiev čímsi ojedinelým. Alahov príkaz „zabite neveriacich, kdekoľvek ich nájdete“ je jednoznačným vážnym príkazom. Vskutku, „ak si prajeme zahubiť nejaké mesto… zahubíme ho zničením dokonalým“.

Neposlušných ľudí „sme vyvrátili, pretože boli nespravodliví“. Životy porazených neobrátených by sa mohli ušetriť, ak vzdajú hold mohamedánom. „Bojujte proti tým, ktorí neuctievajú náboženstvo pravdy, kým nedajú daň z hlavy (džizija) ponížene vlastnou rukou.“

Totalitná ideológia islam vidí svet ako otvorený konflikt medzi Krajom mieru (Dar al-Islam) a Krajom vojny (Dar al-Harb), ktorý musí byť porazený vo svätej vojne (džihád) – toto je najdôležitejší Mahometov odkaz jeho »dedičom«. Svet totalitnej ideológie islam bol už za jeho života stálou hrozbou všetkým okolitým nemohamedánskym národom.

Obete, ktoré prežili, mali možnosť obrátiť sa na totalitnú ideológiu islam. Spočiatku to nebola príliš náročná požiadavka. Alah odmeňoval všetkých tých, ktorí vyjadrili svoju úctu modlitbou, almužnami a sebaočisťovaním, a predovšetkým slepou poslušnosťou jeho pseudo-prorokovi Mahometovi. Slová „Alah je veľký a niet nijakého boha okrem Alaha a Mahomet je jeho »prorok«“ dokázali nomádske kmene na púšti ľahko pochopiť, najmä keď odmenu v nebi predchádzal hmatateľný lup, posvätený samotným Alahom. Totalitná ideológia islam sama priznáva, že stojí a padá s osobou svojho »proroka«. Možno povedať, že problém totalitnej ideológie islam ako aj problém ostatného sveta spolu s islamom nespočíva sám osebe vo významnom úspechu Mahometa, ktorý bol nepochybne „veľkým človekom“, pokiaľ ide o jeho vplyv na „dejiny“. Tento problém spočíva skôr v tom, že si nárokuje, že jeho slová a jeho činy sú univerzálne platnou normou morálnosti pre všetky časy a pre všetkých ľudí, predovšetkým pre tých, ktorí sa nazývajú „mohamedáni“.

Učenie islamu sa tradične delí na dogmu, vieru (iman) a prax (din). Najdôležitejší článok viery je vyjadrený formulkou „Niet boha okrem Alaha a Mahomet je jeho prorok“. Okrem uznania jedinečnosti Alaha (tavhíd) a uznania Mahometa za proroka (risalah), ktoré je vyjadrené touto formulkou, patrí medzi povinné dogmy viery v autoritu a dostatočnosť Koránu, viera v anjelov, duchov a diablov, v nesmrteľnosť duše, v zmŕtvychvstanie, v súdny deň a v to, že Alah absolútne a naveky rozhodne medzi dobrom a zlom.

Mahomet zaviedol „5 pilierov“ islamu, ktoré sú základom praxe: recitovanie základnej formulky viery (šahada), modlitba s umývaním (salah), pôst (saum), dávanie almužny (zakáh) a púť do Mekky (hadž). Účasť na svätej vojne džihád bola pridaná neskôr v Medine. Nepovažuje sa síce za formálny „pilier“, no čoskoro vo svojich praktických prejavoch nadobudla pre mohamedánov aj pre ostatných väčší význam než všetky ostatné piliere.

Mohamedán bona fide bol povinný rešpektovať všetky tieto piliere. Tieto piliere pochádzajú do značnej miery z myšlienok, viery a praxe predislamských čias, predovšetkým z čisto pohanských rituálov, spojených s púťami, ktoré protirečia téze, že totalitná ideológia islam je „racionálnym“ náboženstvom.

Existujú aj záväzné zákazy: zákaz úžerníctva, vína, falošného prisahania v mene Alaha, svätokrádežného nadávania atď. Tieto zákazy sú zapracované do islamského zákonodarstva (šaría). Základom islamu je jeho doktrína, zákon a svetonázor, ako ich prezentuje Korán, „prednášaná tradícia“. Ako pomôcku pre lepšie porozumenie a výklad svojej svätej knihy používajú mohamedáni sunnu („dobre prešliapaná cesta“), ktorá sa predkladá ako normatívny spôsob konania, správania, praxe, zvyklostí, smeru, inštitúcií a správania. „Tradícia“ slov Mahometa a činov je zaznamenaná v zbierke hadísov, kde sa hovorí o „prorokových“ slovách, činoch a tichých súhlasoch.

Sunna je pravidlo takto vyjadreného zákona.

Jeden hadís môže obsahovať mnoho súnn. 6 kníh hadísov sa de facto popri Koráne považuje za sväté knihy. Sú základom, o ktorý sa opiera „islamský zákon“ a islamské zvyky. Výsledkom je idžma, čo je konsenzus islamských učencov, ktorých zastupujú prominentní imámovia, komentátori Koránu, a majstri mohamedánskej právnej vedy. Metódou je „analógia“, prísne odvodzovanie zo zásad vyjadrených v Koráne a v tradícii.

Podľa mohamedánov je =vraj= Alah to isté ako Jahve Elohim, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba. Absolútna Alahova transcendentnosť znamená, že ho nemožno pochopiť, iba uctievať. Dôkazom jeho milosti je, že stvoril svet a človeka.

To, čím ho nemožno oddeliť od stvorenia, je jeho „nekonečnosť“, nie jeho láska. Alah je „súcitný“, „milostivý“ a „odpúšťajúci“, no jeho láska je podmienečná (rozpor s naozajstným Bohom!): ak miluješ Alaha, nasleduj mňa, vraví Mahomet, a on ťa za to bude milovať a odpustí ti tvoje hriechy, no „neveriacich nemiluje“.

Jeho absolútna zvrchovanosť znamená, že jeho „blízkosť“ k človeku nie je obojstranným vzťahom a že človek nemôže mať „zážitok Alaha“. Každý takýto pokus by bol bludárskym zásahom do jeho absolútnej transcendentnosti.

Alah môže do človeka „vdýchnuť ducha“, no tým sa človek nestane božským ani podobným svojmu Stvoriteľovi. Toto je fundamentálne iné ponímanie pôvodu človeka než u kresťanov. V totalitnej ideologii islam neexistuje dedičný hriech. Stačí, aby človek sledoval rovnú a úzku cestu pochopenia Alahovej vôle a aby túto vôľu poslúchal. Človek ani „nepadol“, ani nie je „spasený“, a preto pre získanie večného života, ak si to Alah bude želať, nemôže robiť nič iné, len sa vyhýbať nevere. Toto vyústilo do výslovne nominalistického etického systému. Nič z našich myšlienok, slov a skutkov nie je v islame dobré ani zlé „samo osebe“, nič nie je „správne ani nesprávne“ bez špecifického odkazu na zjavenú vôľu Alahovu alebo na tradície jeho proroka.

Utrpenie tých, ktorým Alah nepodaroval raj (rozpor so skutočným Zjavením Boha!), je živo, ba priam škodoradostne zobrazené v mnohých úsekoch Koránu. Budú sa trápiť uprostred jedovatých vetrov a vo vriacej vode, v tieni čierneho dymu. Budú nútení piť vriacu vodu. Budú ťahaní za vlasy, hodení do ohňa, odetí do plameňov a bití železnými palicami. Keď ich koža zhorí, narastie im nová, aby ich mohli opäť mučiť. Zatratenie neveriacich bude beznádejné a večné.

A radosti a sláva raja (rozpor so Zjavením Boha!) pre verných je hmotná a neobyčajne zmyslová. Budú v prameňoch a fontánach, v ktorých budú namiesto kamienkov rubíny a smaragdy. Zem bude z gáfru, postele z pižma a okraje zo šafranu. Všetku túto slávu však zatemní nádhera úchvatných žiariacich dievčat, hurisiek. „Ale bohabojní budú medzi záhradami a prameňmi… a ožením ich s dievčatami s veľkými čiernymi očami.“ Ich prsia budú naliate a pevné, no aby si ich mohamedáni v plnej miere užili, Alah dá každému z nich mužnosť stovky smrteľníkov v tomto mieste večnej mladosti a večnej kopulácie a „budú tam mať všetko, čo si len budú priať“.

Na tú najdôležitejšiu otázku, ktorá trápila človeka od nepamäti, totiž – aký je zmysel našej existencie, odpovedá islamské učenie jednoducho. Alah poctil človeka tým, že ho stvoril. Jediným zmyslom našej existencie je, aby sme slúžili Alahovi (!) a aby sme ho oslavovali – nie preto, že by to Alaha nejako zmenilo, niečoho takého nie sme zďaleka schopní, ale preto, lebo je to naše „povolanie“.

Tí, ktorí vyznávajú totalitnú ideológiu islam, sú „najlepší ľudia, ktorí sa vyvinuli do takého človečenstva, ktoré prikazuje, čo je správne, zakazuje, čo je nesprávne, a verí v Alaha“. Ostatné stvorenia sú na to, aby slúžili ich potrebám. Nakoľko je príroda podriadená človeku, po celý čas je Alah pánom a človek jeho otrokom.

Západné pojmy „demokracia“ a „sloboda“ sú s týmto vzťahom nezlučiteľné. Akýkoľvek pojem slobody inej ako tá, ktorá vyplýva z úplného podriadenia sa vôli Alaha, nie je ideálom, ale nebezpečnou pascou. Aby sme parafrázovali Marxa, sloboda je „poznaná nevyhnutnosť“ takéhoto podriadenia. V západnom sekulárnom neislamskom zmysle je to celkom nemožné. Len Alah tvorí naše činy a umožňuje nám konať, kým my nie sme nič iné ako prevodové remene s predurčenou rovnováhou „má dať“ a „dal“, ktorá určuje náš budúci osud. Jediným účelom nášho bytia je služba Alahovi. Tento účel nepotrebuje ani našu slobodu, ani naše poznanie Boha, ani našu snahu pripodobniť sa mu.

V nemohamedánskom svete je rozšírená viera, že islam rešpektuje „Starý zákon“ a „evanjeliá“ ako kroky vedúce k zjaveniu Mahometa. Nie je to pravda, ortodoxný islam ich odmieta.

Mahomet tvrdil, že existujú božské proto-knihy a že predchádzajúce „knihy“ sú len skomolené a skazené kópie, ktoré boli poslané predchádzajúcim národom alebo spoločenstvám, totiž židom a kresťanom. No toto jeho tvrdenie znamená, že tieto knihy boli „barbarským Koránom“ – na rozdiel od pravého arabského Koránu. Staršie mekkské súry síce hľadeli na židov a kresťanov, čiže „ľudí Knihy“ (ahl al-Kitab) s istou zhovievavosťou (napríklad: „Vy máte svoje náboženstvo a ja mám svoje náboženstvo“, no je dôležité pochopiť, že platné sú len neskoršie, nekonečné kruté verše, pochádzajúce z Mediny, a to preto, lebo týmito neskoršími veršami sa „zrušili“ verše dávnejšie.

Námietka, že „nezmení sa slovo Alahovo“, sa vyrieši jednoducho: jediná výnimka sa vzťahuje na zmenu, ktorú urobí samotný Alah. Len mohamedáni sú plne ľudskí, len oni sú v Alahovej priazni, len oni si zaslúžia rešpekt iných mohamedánov a len oni môžu dosiahnuť spásu. Židov a kresťanov možno odlíšiť od pohanov, no to, že odmietajú uznať Mahometa za proroka, ich vrhá do menejcenného a nižšieho stavu v tomto živote a do večného utrpenia po smrti.

Kresťania sú smrteľní hriešnici „a oheň bude ich sídlom“. Mohamedáni musia byť k neveriacim nemilosrdní. Milí môžu byť len k sebe navzájom. Sociálne vzťahy s neveriacimi sú zakázané, pretože „ktokoľvek z vás si z nich spraví priateľov, je jedným z nich“. Vojna je povinná, nie priateľstvo, a to až dovtedy, kým totalitná ideológia islam nebude kraľovať nad všetkými.

Mohamedáni majú prikázané bojovať s neveriacimi a „nech v nich nájdu tvrdosť“. V porovnaní s morálnym učením, jazykom, štýlom a koherentnosťou „Starého a Nového zákona“ vyznieva Korán ako dielo naskrze ľudské, pokiaľ ide o pôvod aj úmysel. Zrejmé sú jeho pozemské zdroje inšpirácie aj jeho úmysel poskytnúť naplnenie každodenných osobných a politických potrieb svojho autora.

No podobnými myšlienkami sa nesmie zapodievať žiaden mohamedán: Korán sa má recitovať, a nie podrobovať analytickej štúdii uvažujúcej mysle. „Ktokoľvek takto vykladá Korán podľa svojho názoru, nech hľadá svoj domov v ohni.“ Podľa vlastných slov Mahometa „diskusie o Koráne sú neverou“.

Spomedzi všetkých veľkých náboženstiev, ktoré človek pozná, je učenie t.i. islam najmenej ochotné viesť s inými vierami „dialóg“. Jeho »právny systém« šaría nemožno preniknúť rozumom (odhliadnuc od jeho zjavných nekonzistentností). Samotný pokus o čosi také je zakázaným bludárstvom.

Tam, kde už existuje výslovný Alahov príkaz alebo precedens jeho pseudo-proroka, nijaký človek ani nijaká ľudská inštitúcia, ako je zákonodarný zbor alebo neislamský súd, nemôže vyniesť nezávislý rozsudok. Pojem ľudovej zvrchovanosti je bludársky, pretože moc patrí výlučne Alahovi.

Nijaký zákon, pochádzajúci od človeka, nie je sám osebe legitímny. Vyznávači totalitnej ideológie islam si namýšľajú, že jediný „pravý zákon“ vyslovil na večnosť Alah a našou úlohou je jednoducho ho interpretovať a uplatňovať. Okrem toho všetky ľudské diela sú vybudované na „rozume“, voči ktorému je totzalitná ideológia islam hlboko podozrievavá. Šaría pod pojmom „odôvodnenie“ myslí hľadanie analógií a dedukcií. Induktívne skoky a akékoľvek odkazy na prirodzenú morálku alebo zákonnosť sú zakázané. Štát musí byť teokraciou, ktorú spravuje kalif ako Alahov vyslanec na Zemi. Akýkoľvek iný štát je nelegitímny.

Šaría považuje primárnu lojálnosť k sekulárnemu neislamskému štátu a dobrovoľné rešpektovanie jeho príkazov aj vtedy, keď tieto protirečia slovu Alahovmu, ako ho zjavil pseudo-prorok, za odpadlíctvo, ktoré sa trestá smrťou. Nakoľko je Mahomet údajne posledným „prorokom“ (ako tvrdia iba oni), v tých právnych veciach, v ktorých Korán a sunna poskytuje návod, nie je možný nijaký ďalší vývoj.

Tento postoj likviduje možnosť racionálnej občianskej diskusie a obmedzuje schopnosť mohamedánov v dobrej viere sa zúčastňovať na občianskom živote nemohamedánskej spoločnosti. Politika nie je „časťou islamu“, pretože to by znamenalo, že v počiatku by politika bola osobitnou sférou existencie, ktorá sa neskôr prípadne spojila s islamom, ale je inherentným jadrom islamského imperatívu Alahovej zvrchovanosti. Výsledkom je, ako to poznamenal Winston Churchill pred vyše sto rokmi, „ustrašená fatalistická apatia… nerozumné zvyky, lajdácke systémy poľnohospodárstva, zdĺhavé metódy obchodovania a neistota vlastníctva“ všade tam, kde vládnu alebo žijú „prorokovi“ nasledovníci.

„Degradovaný senzualizmus oberá takýto život o všetku krásu a jemnosť, a to hneď potom, ako ho obral o všetku dôstojnosť a posvätnosť.“ Tento mýtus o „zlatom veku“ je poľutovaniahodným produktom západnej elity.

Po krátkej dobe rozkvetu, najprv v Bagdade, potom v Španielsku a napokon (veľmi krátko) v Bospore za vlády Sulejmana, sa dejiny islamu premenili na dlhý úpadok bez pádu. Tomu, čo začalo ako násilnícke vyznanie útočníkov z púšte, čoskoro došiel dych, no kolektívna pamäť dávnych úspechov pretrvávala.

Trvalo až do roku 1683, kým sa podarilo definitívne zničiť pred bránami Viedne hrozbu pre Európu, no takzvaný „islamský svet“ už dlho predtým nedokázal toho veľa zaujímavého povedať alebo urobiť, ak zohľadníme obrovské kultúrne príležitosti medzi Východom a Západom. Pomalú paralýzu tmárstva nedokázalo vyliečiť ani vynikajúce postavenie na križovatkách sveta. Medzi pohľadom na svetovú históriu ako na naplnenie islamu a jeho triumf na jednej strane a realitou zanedbanosti, úpadku a slabosti na strane druhej sa pomaly vyvinulo latentné napätie. Absencia ducha kritického skúmania, ktorý je podstatným predpokladom rastu poznania, bola vždy kľúčom k pochopeniu myslí.

Džihád, v preklade „Alahov vojnový chodník“ – s cieľom priviesť „neveriacich“ (myslí sa tým inakveriaci – títo bohorúhači neuznávajú, že niekto iný môže veriť v skutočného Boha, a nie ako oni – v démonického Alaha, ktorý je v rozpore so skutočným Bohom!) k viere alebo ich zabiť, alebo si ich inak podrobiť a zdaniť, to je podľa Mahometa tá najdôležitejšia vec, ktorú môže človek robiť, okrem toho, že musí mať vieru a musí robiť bezúhonné púte.

Doktrína džihádu je zároveň najvýznamnejším celistvým príspevkom k svetovým dejinám. Táto doktrína definovala totalitnú ideológiu islam v jej začiatkoch, potom definovala vzťahy medzi islamom a ostatnými náboženstvami aj kultúrami, naďalej definuje postoj dnešného islamu.

Mahometovi žiaci a nasledovníci boli náchylní bojovať zo zvyku a na základe svojej povahy. Boli zvyknutí živiť sa rabovaním a vykorisťovaním usídlených populácií. Bol pre nich typický „expanzionizmus bez akéhokoľvek konkrétneho cieľa, zrodený z nevyhnutnosti ich minulosti“, no totalitná ideológia islam poskytla týmto vojnám mocné ideologické „ospravedlnenie“ – ospravedlnenie, ktoré bolo svojím rozsahom globálne a svojou povahou totalitné. Presunul centrum pozornosti príslušníkov kmeňa od ich bratovražedných sporov do vonkajšieho sveta. Obrovská agresívna energia a hlad po zlodejskom rabovaní bolo preto potrebné obrátiť navonok. Názor moderných islamských aktivistov, že „islam musí riadiť svet, a kým islam svet neriadi, budeme pokračovať v obetovaní svojich životov“, má pevné korene v tradičnom islame, a to už od toho dávneho okamihu, kedy démonický Alah posvätil Mahometovi v Medine násilie: „Ó, prorok! Veď veriacich do boja,“ nariaďuje Korán a sľubuje, že 20 mohamedánov, „trpezlivých a vytrvalých“, premôže 200 »neveriacich« a 100 takýchto mohamedánov premôže 1000 »neveriacich«. Démonický Alah naďalej nariaďuje svojim verným, aby bojovali proti „neveriacim“ a aby boli voči nim pevní „a aby ich zabíjali, kdekoľvek ich chytia“. Koniec tohto boja je možný až potom, keď bude „vládnuť spravodlivosť a viera v Alaha“ – všade. Fuj!

Tento „chorý“ základ vytvára podporu univerzálnemu teokratickému štátu s neobmedzenými ašpiráciami. Totalitná ideológia islam od druhého roku pobytu Mahometa v Medine kombinuje dualizmus univerzálneho »náboženstva« a univerzálneho štátu ako „nástroja islamu na dosiahnutie svojho konečného cieľa obrátením všetkých ľudí na veriacich“.

Dokonca aj tam, kde sa momentálne nevedie nijaká aktívna militaristická kampaň proti svetu Dar al-Harb, aj tam totalitná ideológia islam postuluje zásadnú nelegitímnosť jeho existencie a ukladá každému vernému mohamedánovi božskú povinnosť trvalého „odmietania poriadku“.

Džihád neznamenal nevyhnutne stály boj, no znamenal stály vojnový stav.

Okrem veršov knihy Korán existuje množstvo hadísov, v ktorých pseudo-prorok Mahomet uisťuje, že démonický Alah zaručuje všetkým bojovníkom v džiháde v prípade mučeníctva okamžitý raj (ich idea „RAJ“-a je v rozpore s vôľou skutočného Boha), alebo „odmenu alebo korisť, ktorú si zaslúžil“. (Zlodejstvo, lúpenie a nedobrovoľné premiestňovanie majetku bolo vždy a bude v rozpore so skutočným zjavením Boha!).

Kto bol mohamedánom, ten „musel“ vyhrať v každom prípade, uisťoval pseudo-prorok Mahomet svoje oddiely, pretože – keď padne, bude odmenený, a keď prežije boj ako víťaz, získa mnoho už v tomto živote.

Džihád je ten „najlepší“ spôsob, ako získať, či už duchovne, alebo dočasne. V prípade víťazstva je tu obrovská korisť a porazenie krajiny, čo nemožno porovnať so žiadnym iným spôsobom zárobku. V prípade porážky alebo smrti je tu večný „raj“ (raj by bol v skutočnosti imaginárnym návratom na prvotný začiatok jestvovania človeka a Boh nie je proti zdravému rozumu, ktorého je On sám darcom!) a veľký »duchovný zisk«. Tento druh džihádu závisí od čistoty motívu, ktorým má byť zavedenie Alahovho kráľovstva na Zemi.

Až po zavedení univerzálnej islamskej ríše môže získať význam pojem „vnútorného“ džihádu, ktorým je osobný boj proti egu a hriešnym túžbam, no tento závisí na predpoklade, že vonkajší „skutočný“ džihád sa bude blížiť ku koncu. Koncept duchovného boja nikdy nemal nahradiť či dokonca zrušiť pôvodný vojnový zmysel. Okrem toho, všetok džihád je „obranný“ džihád od chvíle, odkedy sa prijme zásada, že právna formulácia vzťahov mohamedánov k ostatným sa zakladá na tom, že totalitná ideológia islam je univerzálne posolstvo, ktoré musí celé ľudstvo prijať alebo sa mu musí inak podriadiť. Nakoľko nijaký politický systém ani hmotná sila nesmie klásť prekážky hlásaniu islamu, takáto „prekážka“ je činom agresie a islam nemá inú možnosť, len odstrániť túto prekážku silou. (Rúhanie sa voči skutočnému Bohu! Ale aj popieranie „Deklarácie ľudských práv a občianskych slobôd“!!!))

Pseudo-prorok Mahomet nemusel počas svojho života robiť nijaké zázraky, no jeho nasledovníci víťazne rozširovali islam inváziou arabských armád, počnúc od miesta Badr, ako istý »znak božej priazne« (Čo tam po tom, že mali za sebou pluky diablov, satanov, čertov, démonov, zlých duchov a kreatúr?! – a nie pravého Boha.).

Po prvých 4 kalifoch sa porazené krajiny zmenili na arabskú ríšu, ktorej vládli mohamedánski bojovníci, ktorí žili výlučne z vojnovej koristi, čiže z vyberania daní, ktoré platili podmanené národy.

„Moje živobytie je v tieni môjho oštepu,“ čiže z koristi a daní z hlavy, tvrdil pseudo-prorok Mahomet a jeho verní nasledovali jeho príklad.

Všetky podmanené krajiny boli náležite transformované na „dom islamu“, v ktorom bola zavedená univerzálna komunita verných (umma), zatiaľ čo zvyšok sveta patril k svetu vojny, ktorý obývali habris. Dom islamu je v stave trvalej vojny s okolitými krajinami. Túto vojnu môže prerušiť dočasné prímerie, no „mier“ príde až po globálnom dobytí.

Existuje medzifáza, známa ako Dar al-Sulh, keď mohamedáni tvoria menšinovú komunitu a potrebujú dočasne prijať mierumilovný prístup, aby svojich susedov oklamali. Modelom je tu Mekka pred tým, ako pseudo-prorok Mahomet odišiel do Mediny, a mohamedánske diaspory v „západnom svete“ sú súčasným príkladom tohto modelu. Tento model poskytol pseudo-prorok Mahomet, ktorý prijal prímerie s Mekkou, keď bol v nevýhodnej pozícii, no porušil toto prímerie (!) vo chvíli, keď nazbieral dosť sily. Vtedy ponúkol svojim pohanským spoluobčanom voľbu medzi obrátením a smrťou.

Konečným cieľom je Dar al-Islam, kde mohamedáni vládnu a »neveriaci« (démonickí veriaci v nebožského Alaha opovrhujú tými, ktorí môžu byť naozajstnými veriacimi v pravého Boha!!!) boli obrátení alebo vyvraždení: „Bojujte proti pohanom a zabíjajte ich, kdekoľvek ich nájdete, chytajte ich a mučte, klamte ich a použite proti nim každú vojnovú lesť, no ak budú ľutovať a budú sa modliť riadne modlitby a budú sa pravidelne venovať dobročinnosti, potom pre nich otvorte cestu: pretože Alah je často odpúšťajúci, najmilostivejší.“ Tento „verš meča“ dáva »pohanom« len jedinú cestu, ako sa vyhnúť smrti: stať sa mohamedánom – vyznávačom totalitnej ideológie islam.

Islamskí údajní „učenci“ sa zhodujú v tom, že tento jediný verš odvoláva 124 skorších veršov, práve tých, ktoré najčastejšie citujú „obhajcovia totalitnej ideológie islam“ ako dôkaz tolerantnosti a benevolentnosti islamu.

„Ľudia knihy“ mali tretiu možnosť, totiž trasúcou sa rukou platiť »daň z hlavy«, ktorá bola pre mnohých z nich likvidačná: „Vyhláste vojnu tým, ktorým boli odhalené Písma, no neveria ani v Alaha, ani v Posledný deň, a ktorí nezakázali to, čo zakázal Alah a jeho »apoštol« (!!! Samozvaný pseudo-prorok Mahomet???), a ktorí odmietajú uznať pravé náboženstvo, kým nebudú pokornou rukou platiť daň z hlavy a kým nebudú celkom podmanení.“

Celá súra 9 sa podľa toho aj volá „kapitola vyhlásenia vojny“. Potom boli mohamedáni „povinní“ vyhlásiť vojnu proti „všetkým“ ( údajne ) neveriacim. Mohli uvažovať o taktickom prímerí, no nikdy o úplnom ukončení vojny, kým neboli »neveriaci« ponížení a potlačení. Toto je pravý význam džihádu. Jeho význam ako povinnej a trvalej vojny proti nemohamedánom sa od čias pseudo-proroka Mahometa nezmenil: „Tí, ktorí veria, bojujú v božej veci.“ Pre padlých aj pre víťazov je pripravená okamžitá a hojná odmena: „Nech teda bojujú na ceste božej tí, ktorí kupujú za život pozemský život budúci! A tých, ktorí bojujú na božej ceste a budú zabití alebo zvíťazia, tým dáme odmenu nesmiernu.“

Pevný prísľub okamžitej blaženosti je dodnes silným motívom stať sa „mučeníkom“.

Porazení boli „chránení“, len ak sa podrobili islamskému panstvu „zmluvou“ (dhimma) a ak platili svojim pánom daň z hlavy a daň z pozemku (haradž). Ak to neurobili, znamenalo to porušenie zmluvy, čo umožňovalo mohamedánom ich zabiť alebo zotročiť a skonfiškovať ich majetok (zlodeji zlodeji, zlodeji!).

Kríž sa nesmel vystavovať na verejnosti, „ľudia Knihy“ museli nosiť osobitný odev a nesmeli nosiť zbrane. Museli prijímať mohamedánskych pocestných, predovšetkým vojakov vo vojnovom ťažení. Výsledná nerovnosť práv medzi mohamedánmi a týmito dhimmis mala za následok sústavné znižovanie ich počtu – či už postupným vyhladzovaním, alebo konverziou.

Kresťania sa stali menšinou vo svojich vlastných krajinách, ktoré pred tým, ako ich dobyli mohamedáni, nijaké iné náboženstvo nepoznali. Stáročia žili životom tichého zúfalstva, s podrytou životaschopnosťou a schopnosťou obnovy. Je zaujímavé, že v tomto čase nespútanej viktimológie (viktimológia je „relatívne“ nová vedecká disciplína, zaoberajúca sa obeťami trestných činov a ich životným štýlom, ktorý má dopad na šancu stať sa obeťou trestného činu) sa prenasledovanie kresťanov mohamedánmi stalo na „Západe“ tabuizovanou témou. Tomuto svetu vládne zložitá pavučina mýtov, vyslovených lží a násilne vynúteného ticha.

13 alebo 14 storočí náboženskej diskriminácie, ktorá spôsobila utrpenie a smrť nespočetných miliónov obyvateľov planéty Zem, bolo pokrytých mýtom islamskej „tolerancie“, ktorý je extrémne škodlivý pre hŕstku potomkov obetí, jednak neužitočný ako prostriedok zmierenia s neskoršími bojovníkmi džihádu.

Arthur Jeffery pred viac ako 60 rokmi odmietal tendenciu snažiť sa vysvetľovať vojnové výpady Mahometa ako „obranné vojny“ či vykladať džihád ako výlučne nekrvavú snahu o rozširovanie islamu v misionárskom zápale. Táto tendencia bola zjavná už vtedy a Arthur Jeffery ju považoval za „najčistejšiu sofistiku“. „Rané arabské zdroje celkom zreteľne a nezakryte opisujú expedície ako vojenské expedície a v tých časoch by nikomu nenapadlo interpretovať ich akokoľvek inak.“

Súčasní apologéti islamu sa rutinne odvolávajú na veci, ktoré by sa ešte v minulej generácii považovali za výstrednosť, ak nie priam podvod. Ich mantra „islam je mier“ sa odvoláva na údajný citát z Koránu: „ak zabijete jednu dušu, je to akoby ste zabili celé ľudstvo“, no nedodávajú Alahovu dôležitú podmienku „ak to len neurobíte… za rozširovanie nenáležitého správania“, pričom nenáležité správanie znamená odporovanie islamskej vláde.

Tvrdia zavádzajúco (oni boli, sú a vždy budú perfektnými majstrami klamstva – ale čo sa čudovať, ak je dielo od padlého anjela?!), že obvyklý spôsob konania raných mohamedánov je potrebné posudzovať „v kontexte“ a že také správanie bolo vtedy „normálne“. ((Aj pred 10000, ba asj prfed 100000 rokmi bola krádež krádežou, lúpež lúpežou, podvod podvodom, vražda vraždou a hriech hriechom!)) Toto chápanie však neuplatňujú na tých Európanov (neraz hrubé a jednoznačne nepríjemné indivíduá, ktoré sa pripojili ku križiakom), ktorí sa pokúsili situáciu otočiť a vrátiť boj späť do nepriateľského tábora – ich správanie títo západní priatelia islamu ostro odsudzujú.

Ich uisťovanie, že väčšina mohamedánov chápe džihád len duchovne, sa rovná prekrucovaniu dejín a ignorovaniu stáročí veľmi fyzického „úsilia“ celých generácií mohamedánskych vraj bojovníkov. Realita militantného džihádu ako zákonná inštitúcia islamu, trvajúca stáročia, má pevný základ v knihách, tradícii i v práve.

Jeden z najprominentnejších islamských právnikov a filozofov Ibn Chaldun spísal prehľad dodnes platného konsenzu, keď definoval „svätú vojnu“ ako náboženskú povinnosť, ktorá sa zakladá na univerzálnosti „mohamedánskeho poslania“ a na povinnosti priviesť všetkých ľudí na svete k totalitnej ideológii islam či už presviedčaním alebo silou. Pohotovo priznáva, že vojna nie je náboženskou povinnosťou pre iné náboženstvá, „iba ak na účely obrany“, no vysvetľuje, že „islam je povinný získať moc nad inými národmi“.

Apologéti tvrdia, že Korán žiada od mohamedánov, aby sa snažili o mier, no „mier“ je nemožný, ak len nie je zavedený v rámci všeobecnej vlády islamu. Takýto „mier“ má nielen negatívny význam absencie vojny, no je zároveň pozitívnym stavom bezpečnosti, ktorú bude možno dosiahnuť, keď islam porazí všetkých „neveriacich“ a zabije ich, obráti alebo si ich zotročí a bude vládnuť v ich krajine.

Svet bude žiť v skutočnom mieri až potom, keď bude celý Dar al-Islam. Je to presne to isté ponímanie „mieru“, aké používala niekdajšia sovietska veľmoc „komunizmu“ v období svojej externej expanzie (1944 – 1979), totiž mier, ktorý možno v plnej miere dosiahnuť až po porážke „imperializmu ako konečného štádia kapitalizmu“ a po víťazstve predvoja proletariátu na celom svete.

Rozdiel medzi islamským terorizmom počas stáročí a jeho totalitnými protikladmi 20. storočia, ako bol praktizovaný na pracoviskách „Definitívneho riešenia“ a Gulagu, nie je rozdielom v druhu, ale len v stupni. Islam sa síce líši od iných utopistických ideológií v detailoch, no silne ich pripomína v rozsahu a v šialených ambíciách.

Rovnako ako pseudo-komunizmus a reálny-fašizmus, aj totalitná ideológia islam núka avantgardnú ideológiu, úplný program zlepšenia človeka a vytvorenia novej spoločnosti, úplné ovládnutie tejto spoločnosti, ale ponúka aj kádre, ochotné, ba priam „nedočkavé“ pustiť sa do krviprelievania. A rovnako ako totalitné ideológie 20. Storočia, aj totalitná ideológia islam ospravedlňuje sklon k agresívnosti ideológiou, ktorá prevracia význam slov a tlmí význam morálnych odlišností. Pestuje gnostickú paradigmu, v rámci ktorej hlavnou reakciou na výzvu reprezentovanú západnou technológiou a ekonomikou môže byť volanie po „islamskejších riešeniach“.

Spočiatku sa „elita“ mohamedánskeho sveta, ktorá sa začala objavovať v medzivojnovom období, snažila definovať volanie po národnej a kultúrnej identite a politickej moci v termínoch nacionalizmu s výslovne sekulárnym tónom, inšpirovaným „Západom“.

Mohamedánske bratstvo (Al-Ikwan), ktoré založil Hasan Al-Bana v roku 1928, kázalo oslobodenie mohamedánov od akejkoľvek cudzej vlády a propagovalo výhody islamského štátu, no toto hnutie bolo dlho len okrajové. V Káhire, Damašku a Bagdade obsadzovali po dlhé desaťročia tradičný slovník politických zoskupení a politických akcií Arabi, a nie islam. Sekulárni intelektuáli, snažiaci sa modernizovať svoju spoločnosť, boli vedení k istej forme kolektívnej identity na základe nacionalizmu, a nie na základe náboženstva. Konzervatívne religiózne masy by sa však mohli identifikovať aj s panarabským nacionalizmom, pretože tento si ponechal mnoho z islamského sémantického odkazu: slovo umma, univerzálna komunita verných, sa zmenilo tak, že označuje arabský národ. Pred rokom 1967 mal nacionalizmus v najtradičnejších mohamedánskych spoločnostiach, najmä v arabskom svete a v Indonézii, sklony k sekularizmu, socializmu a odmietaniu „Západu“.

Následkom zdrvujúcej porážky v „Šesťdňovej vojne“ však boli do arabského sveta zasiate semená pochybností. Ako dokázal trojmiliónový izraelský národ tak vznešene poraziť 200 miliónov Arabov? Azda preto, lebo dôverovali svojmu Jahvemu, kým Arabi pod vedením sekulárnych režimov boli neverní démonickému Alahovi? ((Alebo ŽE BY pravý skutočný Boh podporil hlboko veriacich Izraelcov?!))

Trvalo roky, kým vyklíčilo toto ponímanie.

Čerstvý stimul mu dali také udalosti, ako porážka vo vojne Jom Kippur v roku 1973 a iránska revolúcia v roku 1979. Línia, ktorá spája porážku Arabov v júni 1967 a obrodenie politického islamu o generáciu neskôr po „páde komunizmu“ vo východnej Európe (pričom skutočný „komunizmus“ nikdy nejestvoval na tejtop planéte – jestvovali iba karikatúry a nepodarky.)), nie je priamočiara, no možno ju jasne rozoznať. Sústreďuje sa okolo pôvodnej myšlienky, že predchádzajúce neúspechy mohamedánov boli spôsobené ich jediným vážnym zlyhaním, totiž – že neboli skutočne islamskí. „Riešenie“ si vyžiadalo vymazanie histórie a v podstate mýtický kognitívny systém. Obnovenie modelu raného islamu v modernej forme ospravedlnilo opakované upevňovanie nekompromisného nepriateľstva voči »neveriacim« ((neveriacimi sú démonovi slúžiaci mohamedáni)) a návrat k násiliu ako prostriedku dosahovania politických cieľov.

Terorizmus ponúkol definitívnu úľavu od napätia formou demokratizácie džihádu tým, že džihád individualizoval a ospravedlnil charizmatickými náboženskými postavami, operujúcimi nezávisle od tradičných islamských autorít. Jadro aktivistov odmietlo pohľad na džihád ako na duchovný boj so zlými impulzmi duše, ktorý donekonečna presadzujú apologéti islamu v západnom svete, a to ako pohľad, ktorý je nielen teologicky nesprávnou (čo je), ale aj škodlivou kvietistickou odchýlkou (náchylnosť na pasívny pomer ku svetu) od úlohy dňa.

Kult mučeníctva, ktorý vždy prezentoval šiítsky islam, obnovili mohamedánske bratstvá a ich dediči po celom islamskom svete aj v diaspore na „Západe“. Teoretický základ mu pôvodne poskytol Sajíd Kutb (1906 – 1966), ideológ Egyptského mohamedánskeho bratstva, ktorého popravil Násirov režim. Kutb prešiel v mladosti kariérou štátneho zamestnanca. Neskôr ho skúsenosti, ktoré získal počas 2 rokov v USA po II. svetovej vojne, motivovali odmietnuť „západné hodnoty“. Vzdal sa svojho miesta a začal tvrdiť, že súdobé mohamedánske spoločnosti upadli do stavu nevedomosti (džahilija), ktorý prevládal pred zjavením pseudo-proroka Mahometa. Nakoľko sú všetky neislamské štáty nelegitímne, uzatvára Kutb, je potrebné, aby samodefinujúci islamský „predvoj“ (zjavne inšpirovaný raným boľševickým modelom) viedol proti nim vojnu. Vo svojom hlavnom „diele“ V tieni Koránu ospravedlňuje násilie proti neveriacim, a to lokálne aj globálne (diabli vždy vedeli, kam majú zapôsobiť!).

Pojem forma mentis, ktorý používal Kutb, sa odráža vo vlastnom teologickom ospravedlňovaní činov Al-Káidy. Trestajú tých mohamedánov, ktorí odmietajú reagovať na americké akcie násilím, ale kupodivu ospravedlňujú palestínske „mučenícke operácie“ proti Izraelskému štátu (ktorý je legitímny – na rozdiel od teroristov).

Opisujú ich ako korupčné, ignorantské a pokrytecké.

„Ako možno dovoliť zabitie vetvy, a nedovoliť zabitie kmeňa, ktorý túto vetvu vyživuje?“ V dokumente sa ďalej démonickz tvrdí, že USA vedú voči islamu útočnú vojnu, a operácie Al-Káidy sú preto „obrannými opatreniami“, ktoré predpisuje Korán, zameranými na ochranu mohamedánskej komunity pred vonkajšou agresiou. Pre nemohamedánsky svet je oveľa významnejšie, že dokument zdôrazňuje, že v islame neexistuje pevný zákaz vraždenia civilistov, žien aj detí. Dokument uvádza 7 (neskutočne morbídnych a temnotou šmrncnutých) podmienok, kedy mohamedáni podľa „islamského práva“ môžu zabíjať tých, čo nebojujú:

1. Nakoľko USA zaútočila na mohamedánskzch civilistov, buď sama, alebo cez svojho zástupcu (údajne Izrael), je zákonné zareagovať rovnako: „Ktokoľvek proti vám vystúpi nepriateľsky, aj vy proti nemu tak vystúpte, podobne ako on vystupoval proti vám.“ Ak »neveriaci« útočili proti mohamedánskym ženám, deťom a starcom, mohamedáni smú reagovať obdobne.
2. Mahomet dovolil zabíjať civilistov, ak je ťažké rozlíšiť bojujúcich od nebojujúcich. Keď sa ho pýtali na „neveriace“ deti a ženy, ktoré zostali za nepriateľskými bojovníkmi a boli zabité, odpovedal: „Aj ony k nim patria.“ Tým, že zostali s bojovníkmi, stratili svoju nevinnosť.
3. Nebojujúcich možno zabiť, ak pomáhali boju úmyslom, slovom, názorom alebo inak.“ Ospravedlnil to príkaz Mahometa zabiť starého vetchého básnika menom Duraid Ibn al-Simma, ktorý radil jeho nepriateľom. Tento generalizujúci postoj voči tým, ktorí pomáhali v boji, zahŕňa aj nepriame formy podpory, ktorou sa teoreticky previnil každý zamestnaný Američan.
4. Ženy a deti možno zabiť vtedy, keď je to potrebné na podkopanie sily nepriateľa zničením jeho majetku („nepriateľove pevnosti alebo polia, aby sa oslabila jeho sila, zbúrali hradby alebo aby padla krajina“), ako to urobil pseudo-prorok, keď napadol Banu Al-Nadir.
5. Mahomet toleroval použitie dobových zbraní hromadného ničenia (konkrétne katapultu) v boji proti mestu Taif. Bola to zbraň, ktorá hádzala do opevneného mesta ťažké skaly, čím mohla zabiť alebo zmrzačiť civilistov.
6. „Nedotknuteľných neveriacich“ bolo možno zabiť, ak sa použili ako ľudské štíty.

Zaujímavé je, že teroristická Al-Káida opovážlivo tvrdí, že pomáhaním a podporou „križiakov a sionistov“ sa v skutočnosti previnili všetci Američania, a to tým, že sa zúčastňujú na politickom procese, ktorý vedie k protimohamedánskej politike. Preto si nezaslúžia nijakú „ochranu“. „Ak by tieto po sebe idúce križiacko-sionistické vlády nemali podporu svojich obyvateľov, ich vojna proti islamu a mohamedánom by nemala takú zrejmú a nápadnú formu. Je to čosi, čo by sa nestalo legitímnym, keby to svojimi hlasmi nepodporili ľudia.“

Prítomnosť veľkej mohamedánskej diaspory v „západnom“ svete je nehmotná. Podľa islamskej právnej vedy sa na všetky mohamedánske obete nevyberavých útokov na „neveriace“ ciele má hľadieť výlučne ako na civilné škody: útok na =neveriacich= „lieči všeobecné zlo, ktoré spočíva v ich odpore voči celému mohamedánskemu spoločenstvu, zatiaľ čo zabitie mohamedána… je len čiastočné zlo a na odrazenie všeobecného zla sa musí podstúpiť čiastkové zlo“.

Pakistanského brigádneho generála S. K. Malika by sme nepovažovali za teroristu. Bol členom vojenského establišmentu „strategického spojenca“ USA. A predsa, vo svojej knihe Pojem sily v Koráne, ktorá sa široko používa ako školiaca príručka armád viacerých mohamedánskych krajín, používa to isté odôvodňovanie ako teroristická Al-Káida: „V islame sa vojna vedie preto, aby sa nastolilo panstvo Alaha, ale to až potom, ako zlyhali všetky ostatné argumenty v snahe presvedčiť tých, ktorí odmietajú jeho vôľu.“ V tom prípade „je potrebné odstrániť takýto rakovinový nádor, aj keby to malo byť chirurgickými prostriedkami, aby sa zachránil zvyšok človečenstva. Keď však už vojna prebieha, pripúšťa autor s dokonalou úprimnosťou: „… aby sme takýto útok začali, musíme držať strach ďaleko od svojich sŕdc“ a musíme ho zasiať do sŕdc neveriacich: „Zasiať strach do sŕdc nepriateľov je nielen prostriedok, je to sám cieľ. Keď sa do protivníkovho srdca zaseje strach, sotva tu zostáva ešte niečo, čo by sa malo urobiť. V tomto bode sa stretávajú aj miešajú prostriedky s cieľom.“ Ospravedlnenie terorizmu, ktoré uvádza Al-Káida aj Malik, sa opierajú o nezvratne platné islamské zdroje, precedensy a metódy dedukcie. Islam síce nie je v niektorých detailoch monolitický a neexistuje jediný „správny islam“, no apologéti terorizmu sa odvolávajú na zdroje a zásady, ktoré nezávisia na nijakých svojvoľných ani pochybných výkladoch Koránu ani hadísov. Oslavujúce davy, valiace sa po uliciach celého mohamedánskeho sveta a na mnohých západných miestach, ako je napríklad Paterson, New Jersey, aby oslavovali útoky z 11. Septembra 2001, možno nevedia veľa o teológii a právnej vede, ale ich imámovia a učitelia madrasy to vedia. Aj keby títo imámovia a učitelia úprimne nesúhlasili s metódami Al-Káidy (a niektorí z nich pravdepodobne naozaj nesúhlasia), len ťažko by mohli odmietnuť zásadný argument teoretikov a praktikov terorizmu: ich správanie ako aj ich metódy sú zakorenené v pravoverných islamských zdrojoch a praktikách. Teroristi sa môžu od ostatných mohamedánov líšiť v tom, aký presný popud na konanie si vyvodili z Koránu a z hadísov, ale všetci hovoria tým istým jazykom, či už ide o literatúru, právo, alebo teológiu.

Totalitná ideológia islam vytvorila džihád a islam zostáva definovaný džihádom. Je to jediná veľká náboženská doktrína v histórii ľudstva Zeme s vyvinutou teo­lógiou a právnym systémom povinného násilia voči neveriacim. V dôsledku tejto skutočnosti je islam prvou politickou ideológiou, ktorá prijala terorizmus ako systematický politický nástroj, a nie ako nevítaný dočasný prostriedok.

Ako sa uvádza v Starom zákone, starí Iyraelci hubili neHebrejov v mene svojho Jahve, no robili to na základe konkrétneho príkazu a voči konkrétnemu nepriateľovi, zatiaľ čo príkaz islamu je otvorený a nepriateľmi sú „všetci ostatní“. Na rozdiel od civilizácie, postavenej na kresťanstve, pre ktorú vojnový stav znamená mega odchýlku od normálnosti, islam nemá nijakú odôvodnenú zásadu spravodlivosti alebo miernosti. Na rozdiel od teórie „spravodlivej vojny“, ktorá má korene v kresťanskom myslení, ktorá sa vyvinula do sekulárneho konceptu, spočívajúceho na medzinárodných zákonoch a domácich predpisoch, islamský džihád je inštitúcia aj náboženský a politický postoj, ktorý zo svojej podstaty vedie k terorizmu.

Totalitná ideológia islam vytvára medzi svojimi prívržencami paradigmu permanentnej kozmickej vojny, z ktorej sa rodí teroristický Weltanschauung. Antagonizmus voči démonizovaným „neveriacim“ je zakorenený v presvedčení, že islam je nielen pravou vierou, ale aj jedinou vierou, ktorá má vôbec nejakú pravdu. Ľudstvo sa delí na mohamedánov a kafirov. Bez ohľadu na to, nakoľko bol veriaci vystavený západnému alebo sekulárnemu mysleniu, bez ohľadu na to, aký má pas a ako sa oblieka, pri stretnutí s cudzincom sa bude inštinktívne snažiť predovšetkým zistiť, na ktorú stranu tejto deliacej čiary tento cudzinec patrí. Dokonca aj základné vyznanie „niet boha okrem Alaha a Mohamed je jeho prorok“ presahuje deklaráciu monoteizmu a nesie so sebou radikálne rozdelenie sveta do týchto dvoch táborov.

Antagonizmus voči nemohamedánskym náboženstvám, spoločnostiam (civilizáciám) a kultúram isto nezdieľajú všetci mohamedáni, lenže to je postoj, ktorý bol prikázaný všetkým „pravoverným“ mohamedánom, prevláda u mnohých z nich.

Totalitná ideológia islam vytvorila »morálnu filozofiu« a právny poriadok, ktorý v zásade dovoľuje teroristické činy, vrátane masového vraždenia nevinných žien aj detí. Likviduje individuálne posudzovanie na základe prirodzenej morálky a na základe vernosti k akémukoľvek inému zdroju autority, okrem seba, prikazuje podriadenie sa „písmu zjaveného zákona“ alebo precedensu Mahometa. Takto odvodené analógie stoja nad rozumom, vedomím, aj prírodou. Mahomet potláčal u svojich nasledovníkov inštinktívnu tendenciu rešpektovať prirodzené právo, „túto vysokú a neraz nadľudskú motiváciu“ pozdvihnutú vzdelaním a kultivovaním: „Neznalosť pripravuje primitívne národy o takúto motiváciu. No v zázračnej ekonomike prírody je práve táto neznalosť zdrojom väčšej sily. Dáva im mocné stimuly fanatizmu.“ Správny mohamedán má takýto mocný stimul, lebo vie, že vec je správna jednoducho preto, lebo to tak povedal Alah (hoci nie je bohom), alebo preto, lebo to tak povedal alebo urobil pseudo-prorok.

Neexistencia akéhokoľvek odkazu na morálny základ je pre šaríu výslovná: v islame neexistuje „duch zákona“, neexistuje tu nijaká racionálnosť, ktorú by ľudská myseľ mohla objaviť. Neuvažuje sa tu o následkoch myšlienok a zjavenie a tradícia sa nesmú spochybňovať. Nemožno sa odvolávať na nijaký iný štandard „dobra“ a už vôbec nie na „prirodzenú“ spravodlivosť, aká sa predpokladá v prípade zakladajúcich dokumentov európskych štátov a USA (a podobne).

Totalitná ideológia islam neuznáva individuálne svedomie! V dôsledku toho padajú akékoľvek zábrany voči teroristickým skutkom, zábrany, ktoré iné náboženstvá, iné právne poriadky a iné svetonázory posilňujú.

Učenie džihádu je v súlade s požiadavkou na zdisciplinovanie poslušného služobníka pred vrtošivým pánom, ktorého príkazy nemajú racionálny základ. Pre tie spoločnosti, ktoré odvodzujú svoj pojem autority z tohto pohľadu, to má významné politické dôsledky. Akýkoľvek pojem slobody, ktorý sa líši od úplného podriadenia, je zakázaný a hriešny. Niet tu nijakého zlepšovania ľudskej nedokonalosti pod Božím vedením. Politický pokrok toho druhu, ktorý definoval USA v roku 1776, je nielen nemožný, ale je priam irelevantný.

Totalitná ideológia islam poskytuje silný prostriedok sociálnej a politickej mobilizácie pri aktívnom presadzovaní a pri tichom podporovaní terorizmu.

Toto svojrázne »učenie« takto ovplyvňuje ľudí, ktorých by inak čisto sekulárna ideológia (napríklad triedny boj, chudoba, odpor voči americkej zahraničnej politike, arabský nacionalizmus, nedostatok demokracie a podobne) nedonútila, aby si osvojili teroristický postoj. Dokonca aj tí mohamedáni, ktorí sa nechcú viazať putami odkazu džihádu, majú problém s tým, akú širokú podporu má pravoverná odroda džihádu podporujúca terorizmus u ich spriatelených tradičných mohamedánov (najmä u mladej druhej generácie imigrantov na „Západe“).

Nie je ťažké predpovedať, aké smutné následky bude mať odmietanie prirodzenej morálky islamu pre mohamedánov a pre ich obete: aj jedni, aj druhí budú zotročení, stýraní a dehumanizovaní.

Ako poznamenal B. Lewis, charakteristickým znakom mohamedánskeho sveta je všeobecná nesloboda. Chýba tu sloboda myslenia od obmedzení a indoktrinácie, sloboda klásť otázky a skúmať, sloboda od korupcie a všadeprítomného zlého hospodárenia, sloboda žien pred útlakom zo strany mužov, sloboda občanov pred tyraniou. Aj v iných kultúrach a érach možno nájsť, či už jednotlivo, alebo v rôznych kombináciách, diskrimináciu menšín a žien, rasizmus, otroctvo a antisemitizmus, ale totalitná ideológia islam ich má všetky naraz a po celý čas a s Alahovým požehnaním.

Ovocím poučky Mahometa, že „len mohamedánska krv je rovnocenná“, je prekliatím, ktoré sa nedá vykoreniť inak než smelou reformou, ktorá sa však dnes nezdá byť pravdepodobnejšia než kedykoľvek za uplynulých necelých štrnásť storočí (od roku 632, kedy zomrel pseudo-prorok).

Stručný prehľad islamského problému je nevyhnutne „jemne“ povrchný, ale pravdivejší a čestnejší, ako politicky korektná mantra, ktorou je denne kŕmený „západný svet“, podľa ktorého „my“ sme hlavnými vinníkmi všetkého toho zlého, čo nastalo medzi „Západom“ a zvyškom sveta po celé stáročia.

„Výsledkom bolo obmedzenie histórie na melodrámu, v ktorej noblesný, tolerantný a kultúrny islamský svet bol nespravodlivo napadnutý netolerantným nenásytným „Západom“, popleteným kresťanskou bigotnosťou a rasistickými stereotypmi.“ Nie je zrejmé, či vôbec niekedy vznikne odnož islamu, ktorá by bola schopná nejakej „akože“ reformy. Pokusy nanovo formulovať najmä doktrínu džihádu nie sú nové, no neuspeli, pretože proti nim stáli stáročia »pravej viery«.

Ako napísal C. Huart už v roku 1907: „Kým sa nerozšíria nové koncepcie toho, čo učí Korán, kým tieto koncepcie nepreniknú v širšej miere do mohamedánskej =viery= a názorov, musia nemohamedáni považovať za vyjadrenie mohamedánskeho učenia a za princíp, ktorým sa riadi činnosť mohamedánov, toto staršie a ortodoxné stanovisko k tejto otázke.“ Akýkoľvek pokus vyhnať z Koránu základy pre terorizmus, hadísy a šaríu – znamená osobné riziko.

Sudánsky „učenec“ Mahmúd Muhammad Tahá tvrdil, že treba rozlišovať medzi súrami z Mekky a súrami z Mediny a nabádal k návratu k mierumilovnému islamu z Mekky. Bol odsúdený za „hriech odpadlíctva“ a sudánska vláda ho v roku 1985 obesila.

Egyptský učenec Násir Hamid Abú-Zaid, ktorý nabádal, aby sa Korán a hadísy vykladali v kontexte, v ktorom vznikli, bol v roku 1995 odsúdený za odpadlíctvo a nariadili mu, aby sa odlúčil od svojej ženy. A toto sa stalo v štáte, ktorého vláda vraj patrí medzi tie vlády „Stredného východu“, ktoré sú islamom ovplyvnené najmenej. Takmer sto rokov po Huartovi je situácia taká, že ochota niekoľkých jedincov odmietnuť diskriminačné a ofenzívne zásady historického islamu môže byť z ľudského hľadiska chvályhodná, ale nijako nezmení samotné učenie. Ako tvrdil významný britský „islamológ“ sir William Muir, ktorý bol takmer Huartovým vrstovníkom, reformovaná viera, ktorá by spochybnila „božskú“ autoritu, o ktorú sa opierajú islamské inštitúcie, ani pokus o racionálny výber či obmedzenie, ktoré by viedlo k zmene, by už neboli islamom. Pre väčšinu mohamedánov by akýkoľvek takýto pokus zaváňal kacírstvom.

Nie džihádisti sú tí, ktorí rozvracajú islam, islam by rozvracali jeho prípadní reformátori. Islam, ako je vyjadrený v zjavení Mahometa, tradíciách a ich kodifikácii, ohrozuje zvyšok sveta. Rozsieva špecifický prístup, pred ktorým varoval Burke, keď napísal, že „nedisciplinované mysle nikdy nemôžu byť slobodné, pretože im prekážajú ich vášne“.

Kým doláre za ropu nezačnú podporovať rozsiahlu a výslovnú revíziu Koránu, ktorá by bola schopná zakoreniť sa v ľude, Európa a zvyšok sveta by mali hľadať spôsob, ako sa brániť tak, že sa oddelia od sveta islamu, fyzicky aj obrazne, že sa naučia mať odstup od mohamedánskeho sveta a že budú držať mohamedánsky svet ďaleko od krajín neveriacich, od „sveta vojny“, ktorý chcú poraziť a zničiť.

+

Howard Kainz: „Priame odsúdenie islamu zo strany pápeža, aké vyslovovali pápeži počas minulých storočí, by malo za následok masívne nepokoje a možno aj 3. svetovú vojnu“.

Kazateľ Franklin Graham, syn legendárneho Billyho Grahama, charakterizoval islam ako „veľmi zlé a nemorálne =náboženstvo=… =náboženstvo= nenávisti, =náboženstvo= vojny“. V nedávnych rokoch sa podobne vyjadrili aj iní významní protestantskí kazatelia. A zhodou okolností aj dosť veľa pápežov.

V 14. storočí sa Klement V. sťažoval, že v kresťanských krajinách počuť „verejne vzývať svätokrádežné meno Mahomet“, v 15. storočí Kalixt III. odsúdil islam ako „diabolskú sektu“. Pius II. varoval pred Mahometom ako pred „falošným prorokom“ a pápež Eugen odsúdil „odpornú sektu Mahometa“.

V 16. storočí pápež Lev X. o mohamedánoch povedal, že „s absolútne nepoddajnou slepotou“ vyháňajú svetlo spásy, a v 18. storočí pápež Benedikt XIV. karhal kresťanov za to, že nepriamo podporujú „omyly Mahometa“, keď si dávajú mohamedánske mená, aby sa vyhli zdaneniu a iným postihom zo strany mohamedánskych úradov.

Tvrdá kritika islamu zaznievala v minulých storočiach aj zo strany svätých, ako boli Tomáš Akvinský či Ján Damascénsky, ktorý nazval islam „diabolským“ – celkom pochopiteľne, lebo bol inšpirovaný padlým anjelom a načúval pseudo-prorok Mahomet.

„Zlý“? „Diabolský“? Nie sú to príliš tvrdé obvinenia? Mnohí z nás poznáme dobrých mohamedánov. Je však možné, že by bolo zlé náboženstvo, ktoré vyznávajú? Je oprávnené rozlišovať medzi jednotlivými dobrými veriacimi a ich náboženstvom?

Pápež Benedikt XVI. sa veľmi zľahka dotkol údajného „zla“ islamu vo svojej slávnej regensburskej prednáške z roku 2006 o potrebe jednoty rozumu a náboženstva. Uviedol príklad, ako sa na islam díval cisár zo 14. storočia: ako na iracionálne násilný, a teda zlý.

To spustilo celosvetové pobúrenie a zmätky, ku ktorým vtedajší argentínsky kardinál Jorge Mario Bergoglio, budúci pápež František, povedal: „Tieto vyhlásenia za 20 sekúnd zničia starostlivo budované vzťahy s islamom, o ktoré sa počas posledných 20 rokov snažil pápež Ján Pavol II.“ A dodal, že takéto vyjadrenia „nereflektujú moje názory“.

Čo však hovorí na minulé a súčasné správy o islamských krutostiach? Správa mimovládnej organizácie Open Doors o prenasledovaní kresťanov za rok 2015 World Watch List uvádza, že z náboženských dôvodov bolo zabitých 4 344 kresťanov a napadnutých 1 062 kostolov.

Správa z roku 2016 dokumentuje 7 106 zabitých a 2 425 napadnutých kostolov. Ide doslova o tisíce prípadov násilia na kresťanoch a ničenia kostolov v Egypte, Pakistane, Sýrii, Iraku, Iráne, Indonézii, Afrike a na iných miestach v „mohamedánskom svete“.

Kto chce žiť vo svete Igora M?

13.09.2019

Údajne spúšťačom amorálneho útoku poslanca a lídra OĽaNO na predsedu parlamentu bola Dankova veta: „Slovensko by sa nemalo báť požičať si niekoľko miliárd na kapitálovom trhu a rozbehnúť viac »

Že by už tretí pokus ako sa samozničiť?

11.09.2019

Niektoré nemenované denníky, niektorí nepomenovaní nespokojenci z bizniskruhov či zahraničia, jemne neschopná a rozhádzaná opozícia (?) – títo všetci sa za dlhé obdobie snažili, snažia viac »

Oklamali Pellegriniho alebo klame on nás?

08.09.2019

V nedeľnej tatrojke ´V politike´ prejavil premiér odsúdenie, ale ako divák, ktorý sleduje tlačovky, mám pocit, že buď nedával pozor, niekto ho zavádzal, prípadne si prihrieva polievočku. viac »

bravčové mäso, supermarket, mäsiar, obchod, nákup

Slováci prejedli za miliardu eur viac cudzích potravín ako domácich

15.09.2019 13:08

Záporné saldo zahraničného obchodu s poľnohospodárskymi a potravinárskymi výrobkami už v prvom polroku dosiahlo 906,5 milióna eur.

danko,

Danko: Budeme bojovať, aby sme zostavili vládu, ktorá zastaví PS

15.09.2019 12:50

Danko si myslí, že prieskumy klamú. "Ak má Drucker sedem percent, zajtra to zabalím," povedal

elektrina, ceny, energie, elektrický prúd

Cena elektriny opäť stúpa, aj pre obavy o jadrové zdroje

15.09.2019 11:44

Ceny elektriny na svetových trhoch začali znova rásť. Elektrina zažila počas týždňa na burze EEX najväčšie výkyvy v obchodovaní od mája.

Tunisko, prezidentské voľby

V Tunisku sa začali prezidentské voľby, považované za dôležité pre demokraciu

15.09.2019 11:24

O priazeň približne siedmich miliónov voličov sa uchádza 26 kandidátov.