Matthew1801DiMateo

Keď som videl víkendové prejavy poslancov Rajtára, Matoviča, Sulíka, Remišovej, nepriamo mi to pripomenulo »rozlúčkové« reči pri pohrebe Johna McCaina.

Vražda Kuciaka, údajný únos Vietnamca a najnovšie =Olaf verzus Imrecze= – všetky kauzy spájajú tie čudesné prejavy spomenutých poslancov NR SR, kde to chvíľami vyzeralo, že hovoria nenávistne a bez dôkazov, lebo tušia, že nikto žiadne dôkazy zatiaľ nemá.

Keď Meghan McCainová hovorila vo svojom smútočnom prejave, dokonca aj tí najpodlejší pätolizači a »morálni prostitúti« museli v úžase pozdvihovať svoje obočia a nepohodlne posedávať v laviciach. Stála na pódiu katedrály, ktorá bola zaplnená až po strop politickou honoráciou a najvyššími vojenskými šaržami, Meghan McCainová nad rakvou svojho otca Johna McCaina zmietla z povrchu vzdialený zaostalý zatuchnutý »barbarský« Vietnam, zatiaľ čo najbrutálnejšiu vojnu bohatej vojnovej histórie Spojených Štátov Amerických povýšila »škrtom pera« na vznešený boj „za osvietený život a slobodu ostatných ľudí aj v tamtých krajinách“.

Kapitán John McCain prežil vo vojnovom ťažení niekoľko život ohrozujúcich situácií, z ktorých najvážnejšou bol požiar na leteckej lodi 29. júla 1967, ktorý si vyžiadal 134 ľudských životov. John McCain po záchrane odmietol ústretovú ponuku vrátiť sa domov a rozhodol sa pre účasť v ďalších vojenských operáciách – v podstate v =nespravodlivej= vojne, kde Američania zabili státisíce nevinných – John McCain bol jedným z tých, ktorí aktívne činili v zákernej vojne.

Na konci októbra r. 1967 bolo však jeho bojové lietadlo zasiahnuté a John McCain bol donútený katapultovať sa. Po strate vedomia sa prebudil vo vojenskej nemocnici v Hanoji so zlomenými rukami a nohou. Nízka kvalita ošetrovania a následné uväznenie Johna McCaina zanechali trvalé následky na jeho horných končatinách. (O záchrancovi, ktorý ho nenechal zahynúť – nevedel).

Aj po svojom návrate v roku 1973 však John McCain pokračoval vo vojenskej kariére. Jeho hrdinstvo počas vojny vo Vietname bolo ocenené niekoľkými vyznamenaniami. Americké ozbrojené sily opustil McCain v roku 1981, aby sa o dva roky neskôr sa stal kongresmanom USA.

O Johnovi McCainovi sa v USA najčastejšie hovorí ako o hrdinovi z „vietnamskej vojny“. Jeho príbeh však nekorešponduje s tým, ako ho podávajú naozajstní očití svedkovia. John McCain by sa bol po zostrelení lietadla utopil, keby ho nezachránil vietnamský roľník Mai Van On, ktorý za ním skočil do jazera a dopravil ho na breh na bambusových brvnách. Statočný Vietnamec ho zachránil aj pred rozhnevaným davom (oprávnené rozhorčenie), ktorý ho chcel lynčovať. A hoci sa z tejto záchrannej akcie zachovala fotografia, John McCain ju nikdy a nikde nespomínal. Jeho tvrdenia o systematickom mučení spochybnil nielen veliteľ zajateckého tábora (ktorého nemusíme považovať za dôveryhodnú osobu), ale aj americkí zajatci z toho istého miesta: „Nijakého väzňa v tábore nebili, ani fyzicky nezranili,“ povedali v marci 1999 plukovník Ted Guy a plukovník Gordon Larson pre noviny Phoenix New Times.

Späť k „Meghan“.

Vo svojej oslavnej óde na otcove »služby Ľudstvu« s výraznou dávkou horkej jedovatosti v hlase pripomenula McCainova dcéra svojmu publiku, že Vietnam bol tým „z najzapadnutejších zo všetkých nepriateľských kútov sveta“, kam šiel jej drahý otec bojovať.

Možno tým chcela povedať, že zdieľa povestný odpor svojho otca k Vietnamcom, o ktorých kedysi napísal (a toto nemožno spochybniť):

„Nenávidím tých rákosníkov. Do svojej smrti ich neprestanem nenávidieť.“

Iste, neskôr vyľakaný John McCain trval na tom, že použil tento „poetický“ obrat iba a výlučne vo vzťahu k jeho väzniteľom a len v čase jeho zajatia. ( ! ! ! )

Za zmienku stojí, že McCainov bombardér bol zostrelený a jeho legendárny odkaz vojnového hrdinu sa zrodil, keď bol na ceste zrovnať so zemou továreň, kde stovky vietnamských civilistov vyrábali domáce žiarovky. Nie Vietnamci robili nálety na americké ciele v USA, ale naopak, Američania likvidovali nevinných obyvateľov Vietnamu!

Pripomínam, že niekto môže mať povesť vzácneho človeka, médiá o ňom šíria priaznivé alebo fantastické veci, u občanov môže mať vysoké renomé a neinformovaní spoluobčania by si doslova mohli želať, aby mohli byť takí ako „ten Niekto“…

A pritom krutá pravda môže byť taká, že dotyčný človek je úbohý amorálny vrah a vojnový zločinec. To je pohľad z univerzálnych Výšin Stvoriteľa, ktoré sú nad nízkymi „pohľadmi“ pozemšťanov…

Pripodobnil by som to vzdialene k trojici káuz, ktoré zamávali Slovenskom.

Ktosi zavraždil novinára Kuciaka, ale s použitím rímskeho práva pomerne ľahko dôjdeme k tomu, že dnes môže ktokoľvek (predpoklad však je, že šlo o sofistikovanú skupinu) objednať si vraždu, ak želaný zisk je vyšší ako prostriedky, vynaložené na „akciu“… Rímske právo prezrádza univerzálnu myšlienku – pýtajte sa, »komu to osoží«! Vládna trojka súčasnej koalície je tá najposlednejšia, ktorá by využila presne takú formu, aká bola zrealizovaná. Oni nie sú idioti (pojem idiot sa používa v psychológiiaj psychiatrii)… Žiadne dôkazy o vine koalície neboli a nie sú. Vyšetruje sa.

Opoziční poslanci a sympatizanti opozície bravúrne využili =kauzu Kuciak= k pokusu o pád vlády, prípadne o konanie k predčasným voľbám. Nemali dôkazy, ale mali odhodlanie vykonať zmenu.

=Únos Vietnamca= – znovu bez dôkazov, ale najväčší krikľúni opozície už vyslovili Rozsudok. Že bez dôkazov? No a? (Tým lepšie?)…

=Olaf verzus Imrecz=e a údajných 302 miliónov – a stačilo si nájsť originál textu inštitúcie na internete, kde spomínaných 302 miliónov sa týkalo nie iba či výhradne Slovenska – ALE – tie extravagantné tlačovky, kde opoziční poslanci sa zas a znova vidia ako víťazi. Niet dôkazu? Nevadí! Prečo nečakajú na objektívne zistenia? Netuším.

Niekdajší superpolitik USA pán John McCain trval na tom, že ak by Američania využívali svoje letectvo na súvislé kobercové bombardovanie (inými slovami, keby napáchali ešte viac vojnových zločinov!), že potom by USA zvíťazili omnoho ľahšie. (FUJ !)

Najhroznejšie zverstvá vietnamskej vojny a ich následky sú všeobecne známe a nie je vari nutné znovu ich vyvolávať von z podvedomia. Ale v nedávnom vydaní New York Magazine bol krátky odsek, ktorý hrôzy vietnamskej vojny zrozumiteľne zachytáva:

„Po Vietname dnes pobehujú deti, ktoré raz nevyhnutne zakopnú o nami nastražené zemné míny alebo o nevybuchnuté bomby, ktoré sme tam jednoducho nechali ležať – a zomrú. Vo Vietname sa rodia a ďalej budú rodiť deti s ťažkými deformitami hlavy a s gigantickými obrími nádormi v dôsledku prítomnosti defoliantov, ktorými sme my pred 50 rokmi zamorovali ich krajinu.“

Nie sú to ale len blízki zosnulého senátora Johna McCaina, kto sa snaží prepísať históriu. Masmédiá sa predháňajú v presviedčaní Američanov a celého sveta o tom, že »anjel« John McCain nám tu po sebe zanecháva nepoškvrnené dedičstvo obdivuhodnej ľudskosti. Nezanechal. Objektívna pravda, ktorú ťažko ignorovať.

Podstata morálneho bahna konkrétneho jedinca na planéte Zem je v jadre bytia rovnaká, nech je kdekoľvek. (Hoci množstvo a kvalita môžu byť rôzne).

Na Slovensku presviedčajú niektoré médiá, že len ony majú pravdu (viď „Sme“), ba dokonca oni sú presvedčení, že sú jediní „Tí praví“, ktorí bojujú proti hoaxom, ktorí majú právo byť bojovníkmi proti fake news a najlepšie by bolo, keby NIEKTO kdesi delegoval právo práve na nich – ešte lepšie – ak by mali výhradný patent – niečo podobné ako Orwellove »ministerstvo pravdy« – čo tam po tom, že by sme záhradníkom urobili capa…

Najdojemnejším momentom pohrebu politika Johna McCaina bolo, keď čestná stráž Jabhat al-Nusrat vystrelila 21 sálv z AK-47, keď sa ukrajinskí nacistickí vlajkonosiči slávnostne zaradili za jeho rakvu. Nad hlavou letka B-52 chrlila na nebi pruhy červeného, bieleho a modrého napalmu na počesť »ikony ľudských práv«. McCainova reputácia v podnecovaní a ospevovaní nespravodlivých vojen a v celkovo kupčení s vojnami, zoznam jeho fantasmagorických blúznení o zmenách vlád a režimov Sveta, jeho hranie sa na vojačikov s neonacistami na Ukrajine a džihádistickými teroristami v Sýrii, to všetko zo dňa na deň záhadne zmizlo z oficiálnych záznamov o živote zosnulého senátora.

To ako keby u nás napríklad pán A.K. nikdy nemal problémy s daňami, ba ani pán I.M. nie – lebo veď mali šťastie a ak by boli pri moci, tak budú vykresľovaní ako absolútne nevinní, čistí, ba až svätí, vzor pre celé ľudstvo. A pán poslanec Rajtár je plne pravdovravný, vystupuje na tlačovkách úplne pokojne, nikdy by nič zlého nepovedal, ak by nemal dôkazy a pani poslankyňa Remišová si vždy počká až na relevantné a objektívne dôkazy – Nuž, rozprávka ako od Pavla Dobšinského! …

Netvrdím, že koaliční politici či strany sú ociachovaní samotným Bohom a žiari im nad hlavami svätožiara, ale oni nie sú v roli kohosi, kto za každú cenu chce presvedčiť celú spoločnosť, že nie voľbami alebo programom sa vyhráva, ale revolučno-zázračným odhalením „Akí sú hnusní a odporní tí, čo vám práve teraz vládnu“ – ale ak chceš hrať svätého, mal by si byť aspoň trochu svätý, NIE?! Klamstvom a podvodom dosahovať „sväté“ a „čisté“? Hádam NIE?! To nejde.

Znovu by som sa vrátil k pohrebným rečiam v USA, kde sa lúčili s McCainom usvedčení vojnoví zločinci ako Henry Kissinger, Dick Cheney, Joe Lieberman, George W. Bush a Barack Hussein Obama… to bolo pre nich skutočné zastúpenie »amerického dobra«. Toto o nich prezradili samotní Američania, to odhalila USA sama – to sa nedá vymyslieť, to nie je hoax.

„Veď sa pozrite – ako si podávajú ruky… cez uličku… a hovoria jeden s druhým tým najláskavejším tónom“… Tweet o tom, že George W. Bush počas pohrebu Johna McCaina ponúkol pralinku aj pani Michelle Obamovej a bol tak plne rehabilitovaný a bol krátko na to preposlaný 93000krát, sa stal hlavnou správou dňa v CNN, Huffington Post, USA Today, Daily Mail a CBS. To skutočne jedného chytí za srdce, nie?

(Kedysi ZSSR náš vzor a DNES azda Amerika náš vzor?!)

John McCain bol princom obchodníkov s vojnou.

Bodka.

A čo napísali niektorí naši?

Ex-premiér SR pán Mikuláš Dzurinda: „Zosnulý senátor bol mužom princípov“. ((Princípov vojen a podpory zbrojárskeho priemyslu?!))

„Tvrdý politik, statočný vojak, ktorý bojoval proti komunistom vo Vietname, to bol pre mňa John McCain. Moje myšlienky a modlitby patria dnes celej jeho rodine,” reagoval na úmrtie amerického senátora niekdajší predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda.

Bojoval proti komunistom?! Vyššie spomínaný nálet nad fabrikou so žiarovkami – všetci boli komunisti? Alebo kvôli tomu, že pred rokom 1989 sme sa takmer všetci oslovovali „Súdruh a súdružka“, tak sme všetci boli komunistami?

Poslanec Národnej rady SR Peter Osuský vyjadril názor, že John McCain by bol s Reaganom najlepší americký prezident v jeho živote. „A pri pohľade do americkej (aj našej) budúcnosti zatiaľ nevidím nikoho, kto by mohol vyraziť po ich stopách,” napísal Osuský na sociálnej sieti Facebook.

V Matúšovom evanjeliu sa dá nájsť pozoruhodná 7. kapitola a prvých 5 veršov: Nesúďte, aby ste neboli súdení. 2 Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. 3 Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? 4 Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: »Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka« – a ty máš v oku brvno?! 5 Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata. (koniec ukážky)

Matúš (v preklade „Boží dar“) začína citovanú kapitolu vyhlásením, ktoré býva často nesprávne pochopené, a to: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ Veľa ľudí sa teraz týchto slov chytí a bude tvrdiť, že každý druh negatívnej kritiky je neprijateľný. Tento výraz sa tiež často používa pri požiadavke a výzve na úplnú toleranciu voči každému človeku a každej jeho činnosti. S takýmto výkladom tohto textu však vzniká jednoznačne problém. Vidíme, že Písmo sväté často učí, že by sme mali rozsudzovať. Uveďme len dva príklady. V kapitole 7, verš 24 Jánovho evanjelia, Pán Ježiš Kristus hovorí: „Nesúďte podľa zovňajška, ale súďte spravodlivý súd!“. Pri tej príležitosti Pán Ježiš Kristus varuje ľudí pred vytváraním povrchných súdov, ale nehovorí: „Nesúďte vôbec!“, ale vyzýva „Súďte spravodlivý súd!“. Následne apoštol Pavol vo svojom prvom liste kresťanom do Korintu napomína: „Lebo čože je mne do toho, aby som mal súdiť aj tých, ktorí sú vonku?! Či vy nesúdite tých, ktorí sú vnútri?“ (1. list Korinťanom 5, 12) (technická poznámka: „vo vnútri cirkvi“). V týchto pasážach sme sa dočítali, že kresťania by v niektorých prípadoch práve že mali vynášať úsudky a rozsudzovať.

Slová „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ nemôžu znamenať zákaz všetkých úsudkov a názorov. V skutočnosti vo verši 6 tejto kapitoly listu Korinťanom – Pán Ježiš Kristus nám odkazuje: „Nedávajte, čo je sväté, psom, ba nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás.“ (Matúš 7, 6) Ale ako sa môžeme vyhnúť dávaniu svätého psom a hádzaniu periel sviniam, ak najprv neusúdime o niektorých ľuďoch, že sú to „psi“ alebo „svine“?! Ďalej v tej istej kapitole (vo verši 15) Pán Ježiš Kristus odkazuje: „Vystríhajte sa falošných prorokov.“ (Matúš 7, 15). Opäť platí, že určité množstvo úsudku a rozlišovania či rozoznávania je nevyhnutne potrebné, aby bolo možné rozpoznať, kto spadá do kategórie „falošných prorokov“.

Takže je jasné, že Pán Ježiš Kristus nezakazoval všetky formy usudzovania. V opačnom prípade hriech nikdy nebude pokarhaný a zlo by sa rozšírilo aj dovnútra vyznávajúcich, živých v cirkvi.

Nie, Pán Ježiš Kristus nehovorí proti všetkým formám objektívneho hodnotenia; kresťan potrebuje mať schopnosť rozlišovania medzi správnym a nesprávnym, medzi dobrom a zlom. Musíme byť schopní rozoznať stav, keď človek urobí chybu a podniknúť potrebné kroky na nápravu situácie, potrebujeme rozvíjať schopnosť rozumného, rozvážneho uvažovania.

O čom sa Pán Ježiš Kristus presne zmieňuje, keď hovorí „Nesúďte“? Ježiš tým myslí to, že nesmieme mať odsudzujúceho ducha či myseľ a tendenciu vždy hľadať chybu v druhých; tendenciu byť vždy negatívny a kritický. To znamená, že musíme mať schopnosť rozumného, rozvážneho uvažovania a zároveň sa vyhnúť odsudzovaniu druhých. Pokračuje vysvetlením, prečo je odsudzujúci duch natoľko zlý. Obraz, ktorý predkladá, pôsobí trochu nezmyselne (priam absurdne), ale vyjadruje veľmi jasne, prečo je odsudzujúci duch veľmi zlý a nezmyselný. Človek je v tejto pasáži opísaný ako niekto, kto sa snaží odstrániť triesku z oka druhého človeka – to je vskutku veľmi chúlostivá a citlivá operácia. Problém je v tom, že zatiaľ čo si človek myslí, že vidí dosť dobre, aby mohol odstrániť triesku, v skutočnosti má brvno vo svojom vlastnom oku! Inými slovami, hľadač chýb, ktorý si myslí, že je dostatočne spravodlivý na vybratie drobnej smietky z oka inej osoby, sa nachádza v oveľa horšom stave, než je človek, ktorému chce pomôcť. Len si predstavte slepého lekára, ktorý sa snaží vykonať háklivú operáciu niečieho oka! Čiže používa na označenie ľudí, ktorí sa správajú takto, slovo pokrytci.

Pokrytec je niekto, kto sa považuje za spravodlivého a kto kritizuje ostatných ľudí za veci a činnosti, ktoré sám robí (alebo je ešte horší od kritizovaného). Teraz ide o to, že pokrytec primárne nie je znepokojený hriechmi, ktorých sa dopúšťa druhá osoba; keby bol, musel by ich vidieť aj sám na sebe – zatiaľ čo v skutočnosti je k vlastným chybám slepý. Nie, on má väčší záujem na nájdení viny, hriechu na druhom človeku tak, aby sa mohol cítiť nadradene a povýšene. No „Písmo“ takýmto ľuďom prezrádza, že najprv musia odstrániť brvno zo svojich vlastných očí a až potom budú môcť odstrániť triesku z oka druhej osoby.

Čo to znamená v praxi? Znamená to byť úprimný rovnako k Bohu a k sebe samému. Znamená to pokoriť sa, ponížiť samých seba pred Bohom, vyznávať pred ním svoje hriechy a prosiť Ho, aby bol k nám milosrdný a odpustil nám naše hriechy. Len niekto, kto bol pokorený a zlomený takýmto spôsobom, bude schopný pomáhať druhým. Nebude voči druhým cítiť nadradenosť (pýchu), pretože bude poznať hriešnosť svojho vlastného srdca a zároveň to, že je to len Božia milosť, vďaka ktorej sám našiel odpustenie.

Tento článok by som zakončil výrokom zdanlivo prízemným, svetským: „PRAVDA sa nesmie zamieňať s názorom väčšiny.“ (Jean Cocteau)

A Slovensko? Ak už hľadáme vzory, nech to nie je z dažďa pod odkvap. A »opozičníci«, ak sa tak často odvolávajú na Západ – prečo ho v roku 2016 po voľbách nenapodobnili? Keď prehrali voľby, mali neúspešní lídri opozičných strán odstúpiť rovnako, ako to robia na Západe… Alebo vzor nie je vzorom?

To skôr prejde ťava uchom ihly…