Matthew1801DiMateo

=Nakopla= ma jeho kľúčová veta, ktorá sa mihla cez médiá: „Ak by niekto uverejnil výroky Hitlera a napísal by, že sa k nim hlási, iste mi dáte za pravdu, že takéto konanie by bolo treba trestnoprávne postihnúť.“ Samozrejme, nevidím do mysle tohto »hrdinu«, nikto nikde nikdy nedodá podrobnosti – kto by bol takou prázdnou makovicou, aby sa verejne a nahlas a samovražedne vehementne hlásil k rizikovému výroku? Ani skutočný extrémista, ktorý sníva o nacistickej ríši ako iní „pragmatici“ snívajú o výhre 90 000 000 eur v lotérii EuroJackpot! Takže, ak chcel byť samosudca vtipný, zrejme cieľ nedosiahol.

Priznávam sa, že ma jemne nahneval – veď my, občania, nie sme žiadne »ovce ani barani« – naozaj nie sme akísi »ovčania« – ale sme občania! Celkovo mi to pripadá čudné a ako keby nás v špecializovanom súde podceňovali, prípadne – seba samých vidia sťa v starom Grécku vnímali seba králi alebo šľachtici voči plebsu/ľudu…

Pokiaľ sa ja pamätám, tak žiadne citáty sa nemajú čo likvidovať, majú byť súčasťou vzdelávania, súčasťou historickej pamäte, alebo rôznej ideovej pripomienky – ABY sa zlá história neopakovala, tak ju MUSÍME poznať! A slovné spojenie „sa k nim hlási“ – to sa predsa nerobí rečnením, ale SKUTKAMI! Čiže – ak niekto koná ako niekdajší povoľní sudcovia z totality ČSSR, tak je tiež obdobným nástrojom v rukách šéfov totality.

Prosto a jasne – mám neskrývaný pocit, že ktosi si o sebe namýšľa omnoho viac, než sa v tejto modernej globalizovanej dobe považuje za únosné. Pripusťme, že by sa ktosi pokúšal o totalitu – ALE ešte aj túto eventualitu by musel robiť modernými formami 21. storočia, a nie tak ako sa robilo pred 30 či 50 a viac rokmi!

Totalitári všetkých čias vítali, ak ich „poddaní“ či „bežní smrteľníci“ či „obyčajní ľudia“ NEMYSLELI, nerozumeli, nepchali sa do ich snáh a podobne… SÚČASNOSŤ by ASI vyžadovala moderné formy – aby takzvane poddaní netušili, že sú poddanými, aby si smrteľníci mysleli, že sú nesmrteľní a obyčajní aby si namýšľali, že sú čímsi extra…

A ešte čosi.

V rámci filozofie, ale aj v odbore komunikácie, prípadne v praktickej novinárčine – sa nádherne vyníma idea: „So ľstivosťou hada sa schovávajú za výroky vytrhnuté z kontextu, ktoré spolu nesúvisia a zostavujú ich tak, aby vyhovovali ich temným želaniam.“ Preložme si to. Či je to riaditeľ firmy, vedúci podniku, predseda strany, ale aj advokát a prokurátor a sudca – všetci BY MALI a občas MUSIA dopracovať k tomu, že dokladujú, odkiaľ výrok či idea pochádza a neskrývať súvislosti. Napríklad aj teológovia nevypichujú iba 1 jedinú vetu, ak v 57 veršoch môže na tú dôležitú VETU nadväzovať 2 či 3 iné z kapitoly, ktorú práve cituje! Tak aj sudca – ak vypichne iba 1 ideu, ale akože zabudol na druhú a tretiu – čo robí, ak neklame?

Či to bola kauza „Mazurek“ alebo teraz s Rostasom – páni z oblasti súdnictva si teda nedali námahu, aby boli dôslední. U Mazureka ani Najvyšší súd SR ani nižší/krajský – ALE aj politici, ba ešte aj novinári – NIKTO si nevypočul 1 hodinu a 42 minút inkriminovaného videa z rádia Frontinus a takmer všetci čo sa len obtreli o TO, tak vlastne tárali piate cez deviate!

A aj v kauze Rostas – postihovaní by mali byť všetci tí, ktorí citovali v spravodajstve či komentároch A citovali samotný titulok/názov článku NIE TAK AKO BOLO V ORIGINÁLE – citácia názvu mala byť veľkými písmenami!

Prečo?

Lebo je enormne rozdiel, či píšete v texte (aj v názve) „ŽID“ alebo „žid“! A ak to nevie ani súdny znalec, ani sudca, ani novinár – nemal by ktosi robiť reparát zo slovenského jazyka? A nie je to priťažujúce pre všetky tieto profesie, ktoré s týmto prípadom majú čokoľvek v pracovnej rovine?!

Nie je to dôvod na profesionálnu hanbu? (Zámerné zatajenie?) To mi nepriamo pripomína zámenu operovania pravého a nepravého kolena vo fakultnej nemocnici Nitra – ak by si „odborníci“ robili svoju prácu naozaj profesionálne, tak by sa taká „drobnosť“ nemohla stať. Dnes už celý odborný svet vie, kde leží Nitra a kde to zamenili jedno koleno za druhé!

A v kauze „Rostas“ pojem Žid je preto s veľkým písmenom na začiatku slova, lebo vyjadruje príslušnosť k národu či národnosti a malé písmeno vyjadruje príslušnosť k náboženskej príslušnosti či viere/presvedčeniu…

A čo nám všetkým prezradil emeritný sudca NS SR pán JUDr. Harabin? – – – „Príčina stavu, kde dochádza k stíhaniu za myšlienky, nie je v novele z roku 2008 ani v novele z roku 2017, ale v roku 2005, keď na Lipšicov podnet vznikol špeciálny súd ako v jedinej členskej krajine EU.“

A to nie je všetko!

„Stalo sa tak presne to, čo v Nemecku v 1933 roku po procese s Dimitrovom, ktorý bol oslobodený. Vtedy Hitler 36 tisíc nemeckým sudcom odkázal, že im ešte ukáže nezávislosť a vytvoril špeciálny súd, kde dosadil svojich 30 skorumpovaných sudcov, ktorých ovládal. Jeho vôľa sa tak premietala do rozhodnutí špeciálneho súdu.

V prvej etape riešili »akože« korupciu, no v druhej etape dostali do kompetencie ideologické trestné činy. Tak sa začali stíhať komunisti, kresťanskí demokrati, socialisti, a potom aj oponenti v rámci nacistickej strany. Špeciálny súd ako prvý zaviedol Mussollini v Taliansku. Po druhej svetovej vojne a zhodnotení následkov jeho činnosti prijalo Taliansko do svojej Ústavy zákon, ktorý zakazuje vytvorenie špeciálneho súdu.“

Áno, v roku 2005 pán JUDr. Harabin upozorňoval, že je to »hitlerovský« prvok v justícii. Ešte pred jeho vznikom ako predseda Najvyššieho súdu povedal, že nezriadi odvolacie senáty na Najvyššom súde SR voči tomuto súdu, čím by činnosť špeciálneho súdu paralyzoval. Keď bol následne znovuzvolený za predsedu Najvyššieho súdu SR, po zinscenovanej ústavnej sťažnosti zo strany Lipšica a predsedu ústavného súdu Mazáka sa konala zmanipulovaná opakovaná voľba a predsedom Najvyššieho súdu SR sa stal Milan Karabin. Hneď na to začali legislatívne procesy zo strany Lipšica a KDH, ku ktorým sa pripojil aj SMER-SD a vzniku špeciálneho súdu už nič nestálo v ceste.

„Príčina týchto stíhaní za názor je v špeciálnom súde, nie v skutkových podstatách, vyplývajúcich z noviel. Lebo, ak chceme chrániť Slovenskú republiku, potrebujeme mať aj paragrafy na trestný čin hanobenia rasy a národa aj proti extrémizmu. Veď sme videli nedávno futbalový zápas Slovensko – Maďarsko, kde naši občania maďarskej národnosti hanobili naše štátne symboly. Toto však, žiaľ, nikto nestíhal, hoci na to tam tie paragrafy sú.“

„If you’ll execute someone for truth, you will create a national hero.“ (Robert Fico, ex*prime minister of Slovakia.)

Trochu odbočím – v USA majú ústavu riešenú inak než my v Európe a robili výskum – bolo oslovených 1000 Američanov starších ako 18 rokov v celej únii. 78 % odpovedalo, že „by nepovolili verejné používanie slov, o ktorých si rasové menšiny myslia, že ich urážajú“ a 75 % sa vyhlásilo za odporcov verejného vystavovania umeleckých diel, ktoré môže niekto považovať za »urážlivé«.

Na otázku, či má byť novinám dovolené súhlasiť alebo nesúhlasiť s politickými kandidátmi, len 35 % vyslovilo pevné ÁNO; 28 % dalo len mierny súhlas.

Takýmto miernym spôsobom naznačuje americký novinár, že dnešní Američania si dosť nevážia slobodu prejavu, t.j. Prvý dodatok k Ústave USA!

Americký novinár k tejto chúlostivej téme pokračoval: 24. októbra 1999 sa odohrala na námestí Foley Square v New York City – to je miesto, kde sú sídla vysokých súdov – živá ilustrácia aktívneho hromadného nepriateľstva voči Prvému dodatku ústavy USA.

Viac ako 6000 hlučných demonštrantov prišlo na konfrontáciu s 18 mlčiacimi členmi organizácie Ku Klux Klan, ktorí riadne požiadali radnicu o povolenie využiť svoje právo podľa Prvého dodatku k Ústave USA a mať tak »verejný prejav«.

Nebolo im povolené používať reproduktory a bolo im zakázané aj maskovať sa do svojich typických kukiel, a to aj napriek výraznému upozorneniu Newyorskej únie civilných slobôd, že už pred americkou revolúciou bolo americkou tradíciou právo prednášať politické reči anonymne.

Toto porušenie práva Klanu nosiť kukly schválil aj odvolací súd druhého obvodu a v odpovedi na súrny dopyt Najvyššieho súdu sudkyňa Ruth Bader Ginsburgová.

Niektorí protestujúci rodičia priviedli aj svoje deti, aby aj tie »revali« na klanských bigotných fanatikov. Tieto deti dostali osobitne pamätihodnú lekciu o podstate Prvého dodatku Ústavy USA, keď jedna mladá žena v dave jednoducho povedala, ukazujúc na mlčiacich členov Klanu:

„Prečo sú ticho? Veď majú právo hovoriť. Sme v Amerike!“ V tom momente bola obkľúčená rozzúreným davom, ktorý sa na ňu vrhol, kopali ju a mlátili ju po hlave americkými zástavami. Rany päsťami ju položili na zem, no nejako sa postavila na nohy a unikla do blízkej budovy. O tejto brutálnosti, ktorá poukazuje na pohŕdanie davu Prvým dodatkom, sa noviny zmienili len letmo. Nebolo úvodníka, ktorý by volal po nápravnej výchove populácie v predmete »právo prejavu« – ktoré je, ako povedal sudca William Brennan, prameňom všetkých našich slobôd a práv.

Uvedený prieskum »Fóra pre slobodu prejavu« posvietil aj na prameň ignorancie tohto základného práva. Len o málo viac ako polovica opýtaných sa pamätala, že mali asi 1 hodinu vyučovania o Prvom dodatku v základnej, strednej, alebo vyššej škole.

V novinách sa stále píše, že v našich školách je veľa vecí v neporiadku. Ale videl som len málo článkov a počul som málo rozhlasových a televíznych príspevkov o nebezpečnom zlyhaní škôl pri úlohe naučiť žiakov, že ak sa niekde siahne na Prvý dodatok, je to rana ich vlastnej slobode prejavu – ako to zistila tá mladá žena, ktorú za pár slov dokopali a zrazili na zem v New Yorku. (Koniec citácie) – Nat Hentoff je pravidelný prispievateľ do novín Village Voice, Legal Times, Washington Timesa Editor & Publisher. Vydal knihu Living the Bill of Rights (Život s listinou práv). Zdroj: Nat Hentoff, The First Amendment and the KKK, Free Inquiry, 20/3, jún 2000.

Jus´t because I don´t care dosen´t mean that I don´t udersand.

Iné odbočenie, ale priamo súvisiace s čudným výrokom samosudcu – – – vybral som si niekoľko výrokov vojnového zločinca Adolfa Hitlera a trvám na tom, že citácie mávajú význam tak vzdelávací, ale môžu byť MEMENTOM pre Spoločnosť, prípadne kvôli historickým súvislostiam…

„Kto chce žiť, nech bojuje, a kto nechce bojovať v tomto svete večného zápasu, ten si život nezaslúži.“ Adolf Hitler – Mein Kampf, prvý zväzok, 11. kapitola

Tu vidno, že ak je citácia príliš krátka, takýto výrok je doslova „menejcenný“, lebo toto by mohol povedať kdekto. Keď pred časom vyšla kniha „Mein Kampf“ určená pre verejnosť v SRN, tak vydavateľ MUSEL pridať dôkladné komentáre. O.K., prečo nie?

(Výrok od Adolfa Hitlera) „V podstate som dobrák a nerád niekoho vidím trpieť a nikomu nechcem pôsobiť bolesť. Ale keď si uvedomím, že naša rasa je ohrozená, potom namiesto citov nastúpi ľadovo chladný rozum: vidím iba obete, ktoré by si vyžiadala budúcnosť, ak by sme nepriniesli obete dnes. Vodcov hlavný stan, 25. – 26.9.1941 – ABSURDUM! Tu vidno, že sa dokázal samo-chváliť ako väčšina iných diktátorov či totalitníkov. A prečo by mládež alebo ktokoľvek vo verejnosti nemohol čítať či vidieť takýto výrok? Zločinec Adolf Hitler nebol ani prvý a ani posledný, ktorý tvrdil o ohrození rasy a ani len mihalnicou nepohol, aby TO dokázal! Aj naši súčasní politici sú takto „šikovní“!

(Výrok od Adolfa Hitlera) „Pán boh vrhne masy ľudí na Zem, a potom sa musí každý starať o seba… Z toho vyplýva jediný záver: zvíťazí silnejší. To je predsa ten najrozumnejší poriadok; ak by tomu bolo obrátene, nevzniklo by nič, len chaos. Keď sa neprispôsobí prírodným zákonom a nepresadí právom silnejšieho, tak nás jedného dňa zožerie divá zver a neskôr zožerie divokú zver hmyz a nakoniec zostanú mikróby.“ Vodcov hlavný stan, 23.9.1941 – pri takomto výroku/citáte je vhodné dodať (a je jedno, čo mládeži alebo dospelým), že vodca nacistickej ríše nebol ani prvý a ani posledný, ktorý ignoroval objektívnu realitu tohto sveta a vydával svoje bohapusté nezmysly dobre že nie za vrchol superinteligencie. Nepochválil sa, že bol dlhé obdobie cvičený členom tajnej spoločnosti THULE (Dietrich Eckardt) už od roku 1924 a ak by k tomu nedošlo, tak ani diktátor, zodpovedný za smrť viac ako 20 miliónov ľudí (z toho bolo približne 6 miliónov Židov práve na Hitlerov podnet/rozkaz) – by sa ani len neuchytil…

„If you have any doubts, speak the truth.“

Nakoľko niektorí „lenivci“ si ani nezistia potrebné informácie, pre zaneprázdnených si priblížme pojem Židia (hebr. יְהוּדִים, Jehudim, sg. יְהוּדִי, Jehudi) = semitský národ, ktorý pochádza z oblasti Blízkeho východu. Okrem označenia Židia sú nazývaní tiež ako Izrael (hebr. Jisra’el) alebo Synovia Izraela, Izraeliti (hebr. Bnej Jisra’el). Občas sa pre Židov používa aj označenie Hebrejci (hebr. עברי, Ivri, sg. עברים, Ivrim; rus. Еврей – Jevrej). Najstaršie záznamy o existencii izraelského národa spadajú do 2. tisícročia pred naším letopočtom. Počas 3 000 rokov sa Židia zo svojej pravlasti – Izraela – rozšírili do celého sveta. Okrem národnostno-etnickej skupiny tvoria Židia aj skupinu náboženskú, vtedy musíme písať malé „ž“.

V slovenskom jazyku platí, že pokiaľ sa pomenovanie píše s veľkým začiatočným písmenom, označuje slovo Žid príslušníka židovského národa, teda Žida v etnickom slova zmysle, zatiaľ čo žid (s začiatočným malým písmenom) je vyznávačom judaizmu, židovského náboženstva. Oba významy sa do veľkej miery prekrývajú, pretože židovské náboženstvo je pôvodne náboženstvom národným a bolo jedným z určujúcich rysov príslušnosti k židovskému národu. Ďalšími národnými rysmi bolo územie štátu Izrael a jazyk (hebrejčina).

Slovo „Žid“ prešlo do slovenského jazyka pravdepodobne z talianskeho Giudeo, ktoré pochádza z latinského Iudeus, respektíve gréckeho Ἰουδαῖος (Iudaios), čo je prispôsobenie hebrejského יְהוּדִי Jehudi, znamenajúca „judský“, „pochádzajúci z Judska“, „Judejec“. V pôvodnom význame znamenalo „príslušník kmeňa Jehuda“ (Júda). Samotné meno Jehuda znamená „Ten, ktorý ďakuje“ alebo „Ten, ktorý vzdáva chválu“.

Podobnou cestou, teda cez gréčtinu, prešiel do slovenčiny aj výraz „Hebrejec“ (z gréckeho Ἑβραῖος, Hebraios), prispôsobenie hebrejského עברי, Ivri. Koreň עבר znamená „prekračovať“, „prechádzať“. Môže teda odkazovať ako na kočovníkov („Tí, kto chodia sem a tam“) alebo na národ „z druhej strany (rieky)“ – v tomto prípade Eufratu. Výraz Hebrejci sa dnes používa predovšetkým v súvislosti so starovekými kmeňmi alebo skupinami kmeňov, ktoré hovorili hebrejsky a ktoré neskôr vytvorili kmeňové spoločenstvo Izrael.

Meno „Izrael“ (hebrejsky ישראל, „Boh bojuje“, „Ten, ktorý zápasí s Bohom“), presnejšie בני ישראל, Bnej Jisra’el, „Synovia Izraela“, odkazuje v národnostnom kontexte na celý izraelský národ, vrátane desiatich stratených kmeňov, v náboženskom kontexte potom na celé spoločenstvo ľudí uznávajúcich a veriacich len v jedného jediného Boha Izraela (Jahve – čiže „Ja som, ktorý som“ – to je narážka na príčinne nepodmienené BYTIE – ON nie je závislý od žiadnej príčiny, lebo ON je tvorcom aj udržovateľom všetkého jestvujúceho!). V súčasnosti je treba odlišovať medzi slovom Izraeliti, čo sa vzťahuje na biblický národ, prípadne na príslušníka náboženskej komunity; a Izraelčania, čo je označenie občanov Štátu Izrael.

V judaizme bolo vždy náboženstvo úzko prepojené s myšlienkou vlastného národa a krajiny. V staroveku boli Židia (respektíve Izraelčania) vždy považovaní za národ a na ich náboženstvo nebol kladený žiadny zvláštny dôraz. Zmena prišla v poexilovom období, zvlášť potom počas gréckej a rímskej nadvlády, kedy začalo byť židovstvo považované za samostatné (a štátom vcelku uznávané) náboženstvo, ktorého hlavným nositeľom je národ – Židia. V tom čase tiež rastie počet konvertitov, teda sa stávalo, že človek židovského vyznania bol zároveň rímskym občanom.

V období stredoveku sa zvlášť v kresťanskom a mohamedánskom prostredí naopak národnostný princíp v židovstve vytráca – Židia sú považovaní za náboženskú skupinu a zrieknutím sa svojej viery alebo prestupom na inú vieru židmi byť prestávajú. Pokrstený žid už nie je braný ako žid, ale je kresťanom. Termín „židovské etnikum“ je pomerne nový a vychádza až z nacionalistických tendencií počas 19. storočia a je priamym dôsledkom sekularizácie spoločnosti, v ktorej prestalo hrať rolu rozdelenie náboženské a začalo naopak byť dôležité rozdelenie národnostné.

Vo vnútri samotného judaizmu existovali v tom čase rozporuplné tendencie.

Niektoré skupiny dávali prednosť asimilácii (tieto skupiny považovali židovstvo za prejav viery, nie etnickej či národnostnej príslušnosti), iné skupiny začali klásť dôraz na národnú svojbytnosť Židov (zvlášť pod dojmom udalostí, ako Dreyfusova aféra, ktorá znamenala pre veľa priaznivcov asimilácie sklamanie) – z tejto skupiny sa neskôr zrodil sionizmus. Prvá definícia Žida na základe „rasy“ bola stanovená až v nacistickom Nemecku prostredníctvom tzv. »norimberských zákonov«! Tieto zákony definovali ako Žida každého, kto má oboch rodičov Židov (Volljude). Človek, ktorý mal Židom jedného z rodičov, bol považovaný za miešanca prvého stupňa (Mischling ersten Grades), človek, ktorý mal židovského jedného prarodiča potom za miešanca druhého stupňa (Mischling zweiten Grades). Zákony ďalej rozoberali prípady, kedy bol jeden alebo obidvaja rodičia či prarodičia miešanci prvého alebo druhého stupňa. Všetci ľudia, označení nacistickým režimom ako Židia (Volljuden) aj miešanci (Mischlinge) boli počas druhej svetovej vojny perzekuovaní a v konečnom dôsledku mali byť podľa zámerov nacistov vyvraždení.

Po založení »Štátu Izrael« v roku 1948 bol prijatý zákon, zaručujúci, že každý človek, ktorý bol nacistami a ich rasovými zákonmi označený za Žida, a ako taký perzekuovaný, má právo odsťahovať sa do Izraela, kde tejto alebo podobnej perzekúcii už vystavený nebude. Táto klauzula potom dala vzniknúť »Zákonu o návrate«, podľa ktorého každému, kto má aspoň jedného židovského prarodiča, je možné udeliť občianstvo v Štáte Izrael. Zákon o návrate sa stal normou pre prijatie členov aj pre mnoho židovských obcí vo svete.

Žid a žid nie je jedno a to isté. Zatiaľ čo „etnickým Židom“ je nutné sa narodiť, židom podľa židovského náboženského práva – halachy – je možné sa narodiť aj stať. Tzv. halachickým židom je každý, kto:

*sa narodil židovskej matke, ktorá sama bola halachickou židovkou (židovstvo sa dedí matrilineárne, a nie patrilineárne, ako je tomu napríklad pri totalitnej ideologii islam)

*každý, kto podstúpil predpísaným spôsobom gijur a konvertoval k judaizmu. Konvertita je rovnako aj Štátom Izrael uznaný za človeka, ktorému náleží právo návratu.

Z tejto definície vyplýva, že človek, ktorý mal napr. židovského dedka, je síce považovaný za Žida Štátom Izrael, ale nie je už považovaný za žida z náboženského hľadiska – nie je započítavaný do minjanu, nie je vyvolávaný k Tóre a jeho náboženský status je rovnaký ako u akéhokoľvek inoverca.

Väčšina náboženských (veriacich) židov nepovažuje „nehalachických židov“ vôbec za židov a „etnický“ charakter židovstva viac-menej neuznávajú, rozhodujúca je pre nich halacha. Niektoré malé skupiny ultraortodoxných židov nielenže neuznávajú nehalachických židov, ale neuznávajú ani konvertitov ako plnoprávnych židov. Táto prax je však skôr „výnimkou potvrdzujúcou pravidlo“.

Súčasné židovské obyvateľstvo je možné rozdeliť podľa pôvodu a oblastí, kde Židia žili alebo žijú, a to následovne:

Aškenázi – ide o Židov, pochádzajúcich predovšetkým zo strednej a východnej Európy, tvoria viac ako 70 % svetovej židovskej populácie. Dnes žijú predovšetkým v Štáte Izrael (48 % populácie), USA, Kanade a Európe.

Sefardi – ide o Židov, pochádzajúcich z oblasti Španielska a Stredomoria. Dnes žijú v Štáte Izrael (spolu s Mizrachim 52 % populácie), Francúzsku a Latinskej Amerike.

Mizrachim – Židia pochádzajúci z arabských krajín, predovšetkým Irak, Irán, Sýria a Libanon. Medzi Mizrachim sa počítajú aj exotické skupiny ako Berberskí židia, Horskí židia z Kaukazu, Kurdistanu a podobne. Hlavné centrum ich populácie je v Izraeli.

Okrem týchto veľkých skupín existujú ešte skupiny menšie, ktorých príslušníci tvoria komunity v rade stovák až tisícov členov. Sú to napr.:

Falašovia – tiež Beta Israel tzv. Čierni židia, pochádzajúci predovšetkým z Etiópie

Samaritáni – potomkovia severoizraelských kmeňov a mezopotámskeho obyvateľstva z 1. tis. pred naším letopočtom.

Tejmanim – Židia z Jemenu

Bnej Menaše – indickí Židia odvodzujúci svoj pôvod od kmeňa Menaše

Ibo Bnej Jisrael – tzv. Igbo – Židia z Nigérie odvodzujúci svoj pôvod od kmeňov Gád, Zabulon a Menaše

Kaifeng – čínski Židia

Tieto skupiny sa od seba môžu odlišovať dialektom hebrejčiny, používanými jazykmi, kultúrou, folklórom aj náboženskými praktikami.

*

…a teraz zostručnene popíšem situáciu v Nemecku okolo roku 1933.

NSDAP – Národnosocialistická nemecká robotnícka strana, označovaná aj ako »nacistická strana«, bola nemecká krajne pravicová politická strana, ktorá vznikla 24. februára 1920 premenovaním Nemeckej robotníckej strany. (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei – t.j. NSDAP), bežne označovaná ako „nacistická strana“, bola v Nemecku v rokoch 1920 až 1945 krajne pravicovou politickou stranou, ktorá vytvorila a podporovala ideológiu Nemecka. V roku 1919 Anton Drexler, Gottfried Feder a Dietrich Eckart založili Nemeckú robotnícku stranu (GPW) v Mníchove. Drexler, vášnivý nemecký nacionalista, bol zámočník, ktorý bol počas prvej svetovej vojny členom militaristickej vlasti a bol horlivý proti prímeriu z novembra 1918 a následným revolučným otrasom. Drexler sledoval názory militantných nacionalistov tej doby, napríklad proti Versaillskej zmluve, antisemitské, antimonarchistické a antiMarxistické názory, ako aj presvedčenie o nadradenosti Nemcov, o ktorých tvrdili, že sú súčasťou pojmu Árijský „národ“ (Herrenvolk). Veril tiež, že medzinárodnému kapitalizmu dominovali Židia (lebo mali financie a majetky) a odsúdil kapitalistov za boj proti vojnovým ziskom v prvej svetovej vojne. Drexler videl politické násilie a nestabilitu v Nemecku v dôsledku toho, že Weimarská republika bola mimo kontaktu s masami, najmä nižšie triedy. Drexler zdôraznil potrebu syntézy völkischovho nacionalizmu s formou hospodárskeho socializmu na vytvorenie populárneho nacionalisticky orientovaného robotníckeho hnutia, ktoré by mohlo ohroziť vzostup komunizmu a internacionalistickej politiky.

Nemecká armáda sa obávala, že ide o ľavicovú revolučnú skupinu a poslala Adolfa Hitlera, jedného z jej školských dôstojníkov, aby špehoval túto organizáciu. Hitler zistil, že politické predstavy strany boli podobné jeho vlastným – schválil Drexlerov nemecký nacionalizmus a antisemitizmus a bol ohromený spôsobom organizácie strany. Aj keď tam bol ako špión, nemohol sa (budúci Vodca) Hitler zdržiavať, keď člen uviedol bod, s ktorým nesúhlasil, postavil sa a na túto tému prejavil vášnivý prejav. Drexler bol ohromený Hitlerovými schopnosťami ako rečník a pozval ho, aby sa pripojil k večierku. Najprv sa Hitler zdráhal, ale jeho veliaci dôstojník kapitán Karl Mayr ho na to naliehal. Bol to iba päťdesiaty štvrtý človek, ktorý sa pripojil k Nemeckej robotníckej strane. Hitler bol okamžite požiadaný, aby sa pripojil k výkonnému výboru a neskôr bol menovaný manažérom propagandy strany. V nasledujúcich týždňoch Hitler priviedol na stranu niekoľko členov svojej armády vrátane jedného z jeho veliacich dôstojníkov, kapitána Ernsta Röhma. Príchod Röhma bol dôležitým vývojom, pretože mal prístup k armádnemu politickému fondu a bol schopný previesť niektoré peniaze do GWP. Ďalšími prvými členmi boli budúci nacistickí vodcovia Rudolf Hess, Hans Frank a Alfred Rosenberg. Adolf Hitler bol často hlavným rečníkom na stretnutiach strán a počas tohto obdobia vyvinul techniky, ktoré z neho urobili presvedčivého rečníka. Jeho reputácia rástla a čoskoro sa ukázalo, že je hlavným dôvodom, prečo sa ľudia pripojili k večierku. Toto dalo Hitlerovi obrovskú moc v rámci organizácie, pretože vedeli, že si nemôžu dovoliť stratiť ho.

A teraz preskočme na iný bod hodnotenia, ktorý s tým súvisí: Ak sa nedokážeme poučiť na chybách iných, z histórie si urobíme kšeft a nástroj na ovládanie más, udalosti sa môžu/zvyknú opakovať. V nových, často nečakaných formách, ale stále je to ten „Večný návrat“! A platí to aj pre Slovensko, nehovoriac o celej EÚ.

Nie je to príbeh o „Veľkom Židovskom sprisahaní“ – ani o Sionských mudrcoch. Lebo títo arogantní chucpe boli všetko mešumedi, teda ľudia iba imitujúci „akože“ Židia. Títo jedinci v skutočnosti už dávno stratili vieru a zostalo im iba obrovské Libido, ovládajúce ich život. Antisemitizmus začína už v okamihu, keď sa vyčíňanie týchto amorálnych chucpe pripisuje sprisahaniu svetového židovstva a generalizuje sa ako rasový problém. Na druhej strane každý antisemita veľmi rád zabúda, že na strane obetí boli tiež Židia, že obetí Židov bolo o niekoľko rádov viac ako páchateľov bankárov. Ak ma niekto na základe riadkov, ktoré budú nasledovať, obviní z antisemitizmu, je to problém jeho nedostatočnej inteligencie, a nie môj.

Ak niekomu situácia, ktorej čelil šialenec Adolf Hitler v roku 1933, pripomenie súčasné problémy (napríklad v Grécku), nie je to náhoda. A je užitočné si uvedomiť, že nová forma fašistickej ideológie je minimálne v Grécku „na spadnutie“! Naši zdivočení podnikatelia a politici by sa mali tiež spamätať, lebo taká akumulácia zlodejčiny, arogancie, nespravodlivosti a otvoreného výsmechu celej Spoločnosti sa opakuje aj u nás na Slovensku a mávanie Roxormi sa môže kvôli takýmto pažravým „exotom“ stať realitou. Iní idioti, vrátane tých v HN, čo mu blokovali IP, by mali skôr Vaskému poďakovať, že svojimi happeningami upozorňuje týchto debilov, že „I tak še dá!“

Adolf Hitler v roku 1933 prevzal Nemecko v katastrofálnom stave. Keď sa kydá na Nemcov a na NSDAP (zaslúžene za zverstvá ktoré napáchali), obvykle sa rado zabúda, že ona Weimarská republika bola neuveriteľne prekorumpovaná a jej predstavitelia nekompetentní. Že takáto situácia náramne vyhovovala finančným mudrcom, to sa už dostatočne prezentovalo. Osobitnú úlohu v tejto nechutnej histórii zohrala Reichsbank. Bola to privátna inštitúcia, ale v porovnaní Bank of England alebo Bank de France mal štát na jej riadenie väčší vplyv. Obrovské reparácie po roku 1918 a z toho vyplývajúci deficit štátneho rozpočtu sa riešili pomocou „fiat money“ – tlačením nekrytých peňazí, teda presne tým, čomu mala Reichsbank zabrániť!

Výsledkom spoločného úsilia svetových bankárov (vrátane tých židovských, čo je súčasťou objektívnej reality – LEBO boli takzvane najšikovnejší, najaktívnejší, úspešní) a hlupákov „demokratov“ v Nemecku bola obrovská zadĺženosť, hyperinflácia, zatváranie inak konkurencie schopných a technicky zdatných priemyselných podnikov. Fiat money spôsobili v Nemecku úplnú katastrofu. Obrovská nezamestnanosť, škandalózne správanie bankárov a politikov, to všetko splodilo obrovské sociálne napätie spoločnosti. Adolf Hitler bol veľké médium, ktoré pochopilo náladu davov. Využil niektoré osobitnosti kultúrneho prostredia Nemcov, obrátil pozornosť Nemcov na staré mýty Germánov a oheň bol na streche! (najprv obrazne, neskôr doslovav Reichstagu a synagógach)!

Ak Merkelová a ekonómovia v Nemecku majú obavy pri riešení finančnej krízy pomocou tlačenia nových peňazí, majú na to „dobrý“ dôvod. Toto bola cesta idiotov Weimarskej republiky a následky sú Nemcom dôverne známe, ak neignorujú históriu, alebo ak sa zámerne nevyhýbajú……..

Čo urobil Adolf Hitler, akej hrôzy z pohľadu finančných mudrcov sa dopustil? „Der Vierjahresplan“, to bola tá hlavná príčina, ktorá ich rozbesnila do úplnej nepríčetnosti! Adolf Hitler začal jednoducho ignorovať pekne potlačené papieriky, za plný fúrik ktorých ste si mohli kúpiť akurát tak peceň chleba! Nemcov oslobodil od bezohľadného besnenia bankárov tým, že začal vydávať „Pokladničné certifikáty práce“, teda akési potvrdenky o dodávke práce, výrobkov alebo surovín pre vládu. Držitelia týchto certifikátov mali Hitlerove garancie, že vláda ich vydá iba toľko, koľko práce, výrobkov a surovín obdrží. Neboli dlho v platnosti, už v roku 1934 začala Reichsbank vydávať striebornú Reichsmark. Teda nebol to žiaden „zlatý štandard“, ale dôvera v túto menu bola založená na neobmedzenej dôvere vo „Vodcu“, ktorý im sľúbil: „Pre každú vydanú marku vyžadujeme prácu alebo produkty, ktoré majú zodpovedajúcu hodnotu.“. Bol to otvorený útok na frakčný rezervný systém a úžernícke úroky!

Tým, že prakticky nahradil znehodnotené peniaze certifikátmi, síce ukončil hyperinfláciu bankrotom meny, ale zachránil Nemcov od následkov bankrotu štátu. Bankárom zostali ich pekne potlačené bezcenné papieriky a obrovská zúrivosť. Vyústila do otvoreného vyhlásenia ekonomickej vojny Nemecku, pričom obrovskou hlúposťou bolo, že ju vyhlásil 7. augusta 1933 Samuel Untermeyer, prominentný židovský sudca z New York City, ako „Judea Declares War on Germany” – vojnu Judey s Nemeckom a žiadal ostatné národy, aby sa k nej pripojili. Je jasné, že musel vedieť o Hitlerovom patologickom antisemitizme a mohol predvídať následky.

Druhým zásadným Hitlerovým krokom bola radikálna vojna s nezamestnanosťou. Jeden z najvplyvnejších ekonómov USA XX. storočia John Kenneth Galbraith, poradca viacerých prezidentov, roky vyučujúci ekonómiu na Harvard University, na túto tému napísal:

„… large scale borrowing for public expenditures, and at first this was principally for civilian work – railroads, canals and the Autobahnen [highway network]. The result was a far more effective attack on unemployment than in any other industrial country. … By late 1935, unemployment was at an end in Germany. By 1936 high income was pulling up prices or making it possible to raise them … Germany, by the late thirties, had full employment at stable prices. It was, in the industrial world, an absolutely unique achievement. … Hitler also anticipated modern economic policy by recognizing that a rapid approach to full employment was only possible if it was combined with wage and price controls.”

     Teológia úžerníctva – Starý Zákon (Tora, Talmud)

Ako úvod do problematiky vývoja úverového bankovníctva je veľmi vhodné si rekapitulovať, ako sa stavajú k úroku resp. úžere náboženstvá knihy – židovstvo, kresťanstvo a islam.

Starý Zákon sa vyjadruje jednoznačne:

Exodus 22:24 – „Ak požičiaš peniaze NIEKOMU Z MÔJHO ĽUDU, chudobnému, ktorý je pri tebe, nesprávaj sa k nemu ako úžerník, nerátaj mu úroky.“

Leviticus 25:35-37 – „AK TVOJ BRAT schudobnie a nevládze sa udržať pri tebe, ty mu vypomôž; nech nežije pri tebe ako cudzinec a usadník. Neber od neho úroky ani príplatok, ale boj sa svojho Boha, aby TVOJ BRAT mohol žiť pri tebe. Svoje peniaze MU nedávaj na úroky, ani svoj pokrm za príplatok.“

Deuteronomium 23:20 – „Neber od SVOJHO BRATA úrok od peňazí, ani úrok od potravy, ani úrok od nejakej veci, čo sa požičiava.“

Ezechiel 22:12-14 „… bral si úžeru a úrok, násilne si vymáhal zisk OD SVOJHO BLÍŽNEHO, NA MŇA SI ZABUDOL – znie výrok Hospodina Pána. Preto zatlieskam rukami nad tvojim ziskom, ktorý si dosiahol, aj nad krviprelievaním, ktoré bolo v tebe. Obstojí tvoje srdce?“

Základným „kameňom úrazu“ je výklad (hermeneutika) pojmov: MÔJ ĽUD, BRAT, BLÍŽNY. Treba si hneď uvedomiť, že židovský a kresťanský výklad týchto pojmov sa musia principiálne odlišovať!

POZOR! Tak ako v prípade Mazurek nedávali sudcovia dôsledný dôraz na PODSTATU, tak ani v prípade Rostas a pre všeobecný ROZPOR „kto je rasista a kto antirasista“, kto je nenávistný a kto nie je nenávistný, kto je vinný a kto je nevinný, kto je antisemitský atď atď – netreba byť slepý a nadŕžať iba jednej strane – v istom zmysle slova mohli byť vinní všetci a v inom uhle pohľadu zase bolo ťažké byť úplne presný – jasné, vrahovia v koncentrákoch a tí, ktorí nariadili vraždenie, tam niet pochybností, ale súčasťou objektívnej reality sú a boli (asi sa to nezmení nikdy) aj tí odsúdeniahodní úžerníci, podvodníci, bankárski zlodeji – hoci je jedno, či ZLO koná mohamedán, kresťan, žid, ateista – a hoci by to aj bol mimozemšťan, vina je vina, hriech je hriech a výhovorky zvyknú byť výhovorkami.

A vraždenie či genocída je do neba volajúcim hriechom!, či ide o mohamedánov, budhistov, kresťanov (rôzne konfesie), židov, ateistov a N iných presvedčení alebo náboženských zoskupení…

Je realitou, ktorú priznala dokonca aj katolícka cirkev (Vatikán), že kresťania boli infikovaní antisemitskými postojmi („Zabili nám Krista!“). Tento antisemitizmus mal niekedy veľmi brutálne formy, od apartheidu (život Židov v Ghetách) až po vyvražďovanie (vyčíňanie križiakov napr. v Nemecku cestou do Svätej zeme). Ale je nesmierne hlúpe a nespravodlivé nepriznať aj reakciu Židov: SEMITSKÝ RASIZMUS AKO PROTIPÓL ANTISEMITIZMU.

Nemá zmysel rozmazávať škandalózne výroky niektorých rabínov v minulosti. Dnes sa už vzájomné hrany obrusujú, ale to neznamená, že nie sú problémy na oboch stranách barikády. Ale je realitou, že na židovskú interpretáciu spomenutých pojmov mala vplyv sektárska psychológia vyvoleného národa MY-ONI a z nej vyplývajúci semitský rasizmus.

Potreba úveru bola vynútená rozmachom medzinárodného (najmä námorného) obchodu. Bankový úver sa stal nevyhnutnosťou. Je reálne, aby ten, kto poskytuje úver, podstupoval riziko a mal prevádzkové náklady BEZ PRIMERANEJ ÚHRADY?

Pri posudzovaní primeranosti úroku v obchodnom styku je to teda klasický príklad managementu rizík. Najmä v obdobiach, v ktorých pravdepodobnosť straty nákladu najmä na mori bola pomerne vysoká! Potreba úverovania bola teda vysoká a ponuka bola blokovaná náboženskými predpismi. Kresťanstvo a Islam chápali pojem brat, blížny, môj ľud veľmi široko, aj preto úrok a úžera boli z hľadiska ich viery neprijateľné.

Naproti Talmud umožňuje veľmi pružnú hermeneutiku vo vzťahu ku Gójom, prakticky dvojakú morálku. Kto má záujem, nech si prečíta Talmud – Mas. Baba Metzia 113-4 a podivný dialóg medzi Eliášom a rabínom ben Abbuhom na nežidovskom cintoríne v kontexte úvah o úrokoch a úveroch, o ktorých pojednáva tá časť.

Táto dvojaká morálka umožnila Židom-bankárom požičiavať inovercom peniaze aj s úžerníckym úrokom, pričom tento mal často charakter trestajúci a stal sa nástrojom mocenského ovládania. A nad týmto faktom dokáže zatvárať oči iba semitský rasista.      Vzájomná nenávisť, výroky a aj otvorene rasistické texty NA OBOCH STRANÁCH pretrvávajú dodnes a často úplne blokujú racionálnu analýzu bankovníctva. Dôležité je uvedomiť si, že

BANKOVNÍCTVO SA ZRODILO Z MORÁLNEHO HNOJA, KTORÝ OBSAHOVAL OKREM VOJEN, PAŽRAVOSTI A PODVODU AJ PODSTATNÚ PRÍMES TOHO NAJODPORNEJŠIEHO RASIZMU (SEMITSKÉHO AJ ANTISEMITSKÉHO)!

///Prv ako definitívne ukončím tento pomerne dlhý článok, tak TRI malé vsuvky/spomienky na ono totálne šialené obdobie druhej svetovej vojny – – –  Ešte v roku 1896 pán M. P. Shiel uverejnil neveľkú novelu, kde vystupuje BANDA príšerných zločincov, ktoré – okrem iného – spaľuje mŕtvoly na kopách, čo koncom devätnásteho storočia nikto ani len nechyroval – toto dielko pán Shiel nazval =S. S.=, ak ešte neviete, použite vyhľadávač. Iný autor, a to pán C. S. Lewis, ktorý pôsobil ako profesor teológie na OXFORD university, ten v roku 1937 uverejnil knihu „Ticho sveta“ a neuveriterľne trefne popísal, čo sa ešte len malo diať v štyridsiatych rokoch… A do tretice páni Bergier s Pauwelsom vo svojom dielku Ráno kúzelníkov spomínajú Himmlera, ktorý bol blízkym spolupracovníkom šialeného diktátora-vodcu Tretej ríše Hitlera, údajne si ho zavolal „Vodca“ k sebe a dôrazne žiadal/nástojil na tom, aby urýchlil plánované vraždenie Židov, ktorých má Nemecko vo svojej moci a na konci svojho prejavu extrémne zdôraznil, že VRAJ „na svete nezavládne mier, kým bude na žive čo len jeden jediný Žid“ – Bergier dodal, že my si dnes nevieme predstaviť, v akom čudnom svete či stave žil Vodca A.H. lebo ten sa ešte po roku 1924 čo ho získalo ezoterické spoločenstvo THULE – prepadol tomu naplno – ON nikdy netvrdil, že tým vyvoleným národom árijskej rasy sú oni (SS či gestapo či NSDAP alebo ktokoľvek kooperujúci), ale údajne počúval na slovo buď akýchsi duchov z paralelného sveta, prípadne to mohli byť mimozemské civilizácie ktoré dnes americkí ufológovia nazývajú =negatívnou alianciou=… Našťastie v súčasnosti ani najväčší fanúšikovia hororov nemajú takéto či podobné kontakty.///

*

 „Lebo kráľovstvo Božie nie je pokrm a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Svätom Duchu.“ Rim 14, 17

„For the kingdom of God is not meat and drink; but righteousness, and peace, and joy in the Holy Ghost.“ Rom 14, 17

+

„Človek bez Boha? Ako keby si tieň myslel, že môže existovať bez svetla!“

„A man without God? Like a shaddow living in an illusion he can exist without the light!“