Založ si blog

Aj vďaka historikom vieme dešifrovať antisemitizmus

Antisemitizmus je nepriateľstvo alebo predpojatosť voči židom ako predstaviteľom židovského náboženstva judaizmu, prípadne proti etnickej skupine alebo rase (proti Židom).

Hoci samotné slovo »antisemitizmus« odkazuje ku všetkým semitským národom, je tento termín používaný „väčšinovo“ pre označenie nepriateľstva voči židom/Židom.

Ide o formu xenofóbie, ktorá môže mať rôzne formy, od osobnej nenávisti až k inštitucionalizovanej násilnej perzekúcii (útlaku). Krajným príkladom antisemitizmu je otvorene nepriateľská nacistická ideológia šialeného psychopata a diktátora nacistickej ríše Adolfa Hitlera, ktorá viedla ku genocíde európskych Židov.

V rámci judaizmu existuje =zvláštny= názor, že antisemitizmus je prostriedok, skrze ktorý samotný Boh dáva Židom najavo, že sa ako národ svojím životom natoľko vzdialili ideálom Tóry, že strácajú svoj raison d’être. Inými slovami – podľa tohto názoru chce Boh židovský národ skrze prejavy antisemitizmu obrátiť smerom k Cieľu, pre ktorý bol stvorený. Toto stanovisko v podstate zastávala aj tak význačná halachická autorita, akou bol izraelský vrchný rabín Ovadja Josef.

     »Náboženský antisemitizmus« (niekedy tiež antijudaismus): až do začiatku 19. storočia mal antijudaizmus hlavne náboženský základ, pochádzajúci z rozporov medzi kresťanstvom a judaizmom, alebo aj medzi islamizmom a judaizmom, ktorý bol ovplyvnený gnózami neskorej antiky. Pretože judaizmus bol najväčším menšinovým náboženstvom v kresťanskej Európe a väčšine islamského sveta, boli židia často hlavným cieľom nábožensky motivovaného násilia a perzekúcie (útlaku) zo strany kresťanských a v menšej miere aj islamských totalitných vládcov. Táto forma odporu je namierená na náboženstvo ako také, takže všeobecne nezahŕňa tých, ktorí majú židovský pôvod, ale prestúpili k inému náboženstvu, hoci boli aj výnimky, ako napr. španielski Conversos. Práve v náboženskom antijudaizme mali pôvod stredoveké zákony, zakazujúce vyznávanie židovských náboženstiev, ktoré mali za následok vyháňanie Židov/židov z mnohých európskych krajín.

»Rasový antisemitizmus«: táto forma má pôvod v prvotných veľmi rozšírených, ale nesprávne pochopených myšlienkach o vývoji rás, ktoré sa začali objavovať v období „osvietenstva“. Od konca 19. storočia až do súčasnosti sa jedná o najrozšírenejšiu formu antisemitizmu. Rasový antisemitizmus nahradil nenávisť k judaistickému náboženstvu presvedčením, že samotní Židia sú bez ohľadu na náboženské vyznanie rasovo oddelenou skupinou a ako takí sú nižšou rasou hodnou pohŕdania. S nástupom rasového antisemitizmu sa začali objavovať aj populárne konšpiračné teórie, v ktorých sú opísané údajné židovské plány na ovládnutie sveta.

»Nový antisemitizmus«: podľa názoru mnohých analytikov a židovských skupín sa na konci 20. storočia objavila odlišná forma antisemitizmu, spojovaná s extrémnou ľavicovou, pravicovou a islamskou politikou, ktorá preberá vyjadrovacie prostriedky a koncepciu antisionizmu. Prejavom nového antisemitizmu je démonizovanie, vytváranie dvojitých štandardov, spochybňovanie existencie „Štátu Izrael“. O tom, či sa skutočne jedná o novú samostatnú formu antisemitizmu, alebo len o nové prejavy starej nenávisti, sa však vedú spory.

„Cesta k víťazstvu germánství nad židovstvom“ od Wilhelma Marra, vydanie z roku 1880. – – – Slovo antisemitský (nemecky: antisemitisch) pravdepodobne prvýkrát použil v roku 1860 židovský učenec moravského pôvodu Moritz Steinschneider v slovnom spojení „antisemitské predsudky“ (nemecky „antisemitische Vorurteile“).

Moritz Steinschneider tak charakterizoval myšlienky Ernest Renan o nadradenosti árijskej rasy nad semitským. V 19. storočí boli domnelo vedecké teórie týkajúce sa rás, civilizácie a pokroku v Európe – veľmi rozšírené. Veľkým zástancom tejto formy rasizmu bol pruský nacionalistický historik Heinrich von Treitschke. Na rozdiel od Renan a ďalších autorov bolo v jeho spisoch slovo semitský v podstate synonymom slova židovský.

Nemecký politický agitátor Wilhelm Marr použil slovo Antisemitizmus (v nemčine s veľkým A) v roku 1879 vo svojej knihe Cesta k víťazstvu germánství nad židovstvom (Der Weg zum Siege des Germanentums über das Judentum) vo význame „nenávisť voči židom“. Táto nenávisť popísaná novým slovom sa tak javila ako vedecky podložená, racionálna. Marr v rovnakom roku založil antisemitskú ligu (Antisemiten-Liga), prvú nemeckú organizáciu, ktorá sa otvorene angažovala v boji proti údajnej hrozbe Nemecka zo strany Židov a presadzovala ich násilný odsun z krajiny.

V tlači sa slovo antisemitizmus vo väčšom prvýkrát objavilo v roku 1881, kedy Marr uverejnil brožúru Zwanglose Antisemitische Hefty a Wilhelm Scherer použil slovo Antisemiten v januárovom vydaní Neue Freie Presse. Ďalšie podobné slovo – semitizmus sa objavilo okolo roku 1885. V tejto súvislosti sa tiež Nemci pokúšali pre označenie židov alebo židovskej národnosti presadiť označenie Palestínčania, aby došlo k oddeleniu od judaistického náboženstva.

V angličtine sa antisemitizmus píše väčšinou s pomlčkou: Anti-Semitism. Hoci to naznačuje predpona anti, nie sú slová semitský a anti-semitský opačné (antonymá). Aby sa predišlo nedorozumeniam, mnoho vedcov z odboru (napr. Emil Fackenheim z Hebrejskej univerzity) odporúča užívať tvar bez pomlčky, teda antisemitism. Iní, medzi ktorých patrí napr. Yehuda Bauer, zastávajú názor, že slovo, a to zvlášť písané s pomlčkou, je nezmysel, pretože neexistuje žiadny semitizmus, voči ktorému by bolo opačné.

Slovo antisemitizmus sa používa na opis historickej predpojatosti voči samotným židom/Židom. Aj keď etymologicky znamená „odpor k Semitom“, tradične neoznačuje odpor ku všetkým ľuďom hovoriacim semitskými jazykmi.

V posledných desaťročiach sa však tiež objavujú názory, že by sa význam termínu mal rozšíriť, aby zahŕňal aj odpor voči Arabom (antiarabizmus), vzhľadom k tzv. „arabskému antisemitizmu“, teda odporu Arabov, ktorí sú tiež semitmi voči židom/Židom. Argumenty pre takéto rozšírenie vychádzajú z tvrdení, že ak semitská jazyková skupina zahŕňa arabčinu, hebrejčinu a aramejčinu a historické označenie Semita sa vzťahuje na všetkých predpokladaných potomkov biblického Šéma, antisemitizmus by mal byť obsahovo podobný. Odporcovia vrátane Palestínskej islamskej organizácie naopak uvádzajú, že Arabi už z definície nemôžu byť antisemitskí a rozšírený význam slova nie je všeobecne prijímaný.

Hoci všeobecne sa antisemitizmus popisuje jednoducho ako nepriateľstvo alebo predpojatosť voči židom/Židom, existujú aj iné definície, ktorých autormi sú uznávané autority. Jednou z nich je definícia bádateľky zaoberajúcej sa holokaustom Helen Feinovej, profesorky na City University of New York, ktorá definuje antisemitizmus takto: „Trvalá skrytá štruktúra nepriateľských názorov voči židom ako skupine, prejavujúcej sa u jedincov ako osobný postoj, v kultúre ako mýty, ideológie, folklór a výtvarné prejavy a v správaní ako sociálna alebo právna diskriminácia, politická mobilizácia proti židom a kolektívne či štátne násilie, ktorého výsledkom alebo zámerom je zachovanie odstupu, vyhnanie, alebo zničenie židov ako takých“.

Profesor Dietz Bering z univerzity v nemeckom Kolíne nad Rýnom ďalej rozšíril definíciu o popis antisemitských názorových štruktúr: „Pre antisemitov sú židia celkom a úplne zlí od prírody, čo znamená, že ich zlé povahové rysy sa nedajú napraviť. Vzhľadom k tejto ich zlej povahe platí: (1) Na židov je nutné pozerať nie ako na jednotlivca, ale ako na skupinu. (2) Židia pre okolitú spoločnosť nevyhnutne zostávajú cudzincami. (3) Židia svojím ‘hostiteľským spoločnostiam’, prípadne celému svetu prinášajú nešťastie, čo robia tajne, takže sa antisemiti cítia byť zaviazaní k odhaľovaniu sprisahaneckého zlého židovského charakteru.“

Rôzne medzinárodné a vládne inštitúcie sa už mnohokrát pokúšali antisemitizmus formálne definovať. Ministerstvo zahraničných vecí USA vo svojej Správe o globálnom antisemitizme z roku 2005 uvádza: „nenávisť voči židom – jednotlivo alebo ako ku skupine – ktorá sa môže vzťahovať k židovskému náboženstvu a / alebo príslušnosti k etnickej skupine“.

Európske centrum monitorovania rasizmu a xenofóbie (EUMC), ktoré je orgánom Európskej únie, v roku 2005 vytvorilo podrobnejšiu pracovnú definíciu: „Antisemitizmus je určitý spôsob vnímania židov, ktorý možno vyjadriť ako nenávisť voči židom. Slovné a fyzické prejavy antisemitizmu sú zamerané proti židovským alebo nežidovským osobám a / alebo ich majetku, proti inštitúciám židovskej komunity a náboženským zariadením. Podobné prejavy môžu byť namierené aj proti Štátu Izrael ako predstaviteľov židovského národa. Antisemitizmus často obviňuje Židov zo sprisahania s cieľom poškodiť ľudstvo a nezriedka na židov zvádza vinu za to, že ‘sa práve niečo nedarí'“.

EUMC ďalej uvádza „príklady súčasného antisemitizmu vo verejnom živote, médiách, školách, pracoviskách a v náboženskej sfére“. Zahrnuté sú: obviňovanie z klamstva a neľudskosti, démonizovanie a vyhlásenie o židoch založené na stereotypoch, obviňovanie Židov zo zodpovednosti za skutočné alebo vymyslené krivdy spáchané židovskými jednotlivcami alebo skupinou, popieranie holokaustu, obviňovanie občanov židovského pôvodu z toho, že sú lojálnejší k Izraelu alebo údajným zámerom svetového židovstva, než k záujmom ich vlastnej národnosti. EUMC tiež hovorí o spôsoboch, ktorými sa v závislosti od kontextu môžu stať antisemitskými útoky na Izrael.

Kedy sa objavili prvé prejavy antisemitizmu nie je jasné a zostáva to predmetom vedeckých diskusií. Napr. profesor Peter Schafer zo Slobodnej univerzity v Berlíne uvádza, že antisemitizmus prvýkrát rozšírili „Gréci preberajúci staroegyptské predsudky“. Na základe protižidovských spisov egyptského kňaza Manéthóa, Schafer naznačuje, že antisemitizmus sa mohol objaviť už v „samotnom Egypte“. Nepriateľstvo, ktorému museli židia/Židia bežne čeliť v čase diaspóry, rozsiahlo opisuje John MG Barclay z univerzity v Durhame.

Staroveký židovský filozof Filón opisuje v texte Flaccus útok, ku ktorému došlo v Alexandrii v roku 38 n.l., pri ktorom zahynuli tisíce Židov. Pieter W. Van Der Horst vo svojej analýze došiel k názoru, že príčinou násilia v Alexandrii bola údajná židovská Mizantropia, tzn. nenávisť k ľuďom. Gideon Bohak je zase názoru, že prvotný odpor voči židom nebol antijudaizmus (odpor k náboženstvu), ale osobne negatívny postoj k Židom ako takým. Na podporu tejto striktnejšej definície uvádza, že mnohí Gréci pociťovali odpor k akejkoľvek skupine ľudí považovaných za tzv. barbarov. Naproti tomu potláčanie židovského náboženstva, ku ktorému dochádzalo za použitia hrubého násilia proti civilnému obyvateľstvu 150 rokov pr. n.l., ako je vykreslený v 1. Machabejcov knihe Starej zmluvy sa javí ako antijudaizmus v širšom zmysle, než ktorý užíva Bohak. Existujú aj iné príklady starovekého odporu k židom/Židom, avšak nie všetky sú všeobecne považované za prejavy antisemitizmu.

Kresťanský antisemitizmus je všeobecne založený na prikázaní Ježiša Krista: „Ježiš im povedal: Majte oči otvorené a majte sa na pozore pred kvasom farizejov a saducejov (ku ktorým sa hrdo hlási celý rabínský judaizmus), pretože len málo kvasu skvasí celé cesto. (Mt 16 , 6) a „Beda vám, znalci Zákona a farizeji, pokrytci, pretože dávate desatinu z mäty, kôpru a rasce, (maličkosti a nepodstatné vecí) ale znevažuje závažnejšie záležitosti Zákona, totiž právo a milosrdenstvo a vernosť. To bolo záväzné robiť, ale to ostatné neznevažovať. Slepí vodcovia, ktorí cedíte komára, ale prehĺtate ťavu. Beda vám, znalci Zákona a farizeji, pokrytci, pretože čistíte vonkajšok pohára a misy, ale vnútri sú plné drancovania a nestriedmosti. Slepý farizej, vyčisti najprv vnútro pohára a misy, aby sa aj ich vonkajšok očistil. Beda vám, znalci Zákona a farizeji, pokrytci, pretože sa podobáte obieleným hrobom, ktoré sa navonok javia vskutku krásnymi, ale vnútri sú plné kostí. Tak aj vy, avšak navonok, sa javíte ľuďom spravodliví, no vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti mŕtvych ľudí a nečistoty všetkého druhu. Beda vám, znalci Zákona a farizeji, pokrytci, pretože staviate hroby prorokov a zdobíte pamätné hrobky spravodlivých… Hady, potomstvo vreteníc, ako utečú pred súdom pekla! (Mt 23, 23-33)

Zdanlivo na chvíľu odbočím k časti biblie:

Zach 8, 1-23: Potom mi zaznelo slovo Hospodina zástupov: 2 Takto hovorí Hospodin zástupov: „Veľmi horlím za Sion, veľkým hnevom zaň horlím.“ 3 Takto hovorí Hospodin: „Vrátim sa na Sion a budem bývať uprostred Jeruzalema. Vtedy sa Jeruzalem bude volať Verné mesto a vrch Hospodina zástupov Svätý vrch.“ 4 Takto hovorí Hospodin zástupov: „Ešte budú na uliciach Jeruzalema sedieť starci a starenky; každý s palicou v ruke pre svoj vysoký vek. 5 A ulice mesta budú plné chlapcov a dievčat hrajúcich sa na jeho uliciach.“ 6 Takto hovorí Hospodin zástupov: „Ak je to nemožné v očiach zvyšku tohto ľudu v jeho dňoch, vari to bude nemožné aj v mojich očiach?“ znie výrok Hospodina zástupov. 7 Takto hovorí Hospodin zástupov: „Hľa, ja zachránim svoj ľud z krajiny východu a z krajiny západu Slnka. 8 Privediem ho, takže bude bývať v Jeruzaleme. Bude mojím ľudom a ja budem jeho Bohom v pravde a spravodlivosti.“ 9 Takto hovorí Hospodin zástupov: „Nech spevnejú ruky vás, čo v týchto dňoch počúvate tieto slová z úst prorokov, ktorí boli pri tom, keď sa kládol základ domu Hospodina zástupov, aby sa postavil chrám. 10 Lebo pred tými dňami nebola pláca pre človeka, nebolo ani žiadne krmivo pre dobytok. Kto odchádzal alebo prichádzal, nemal pokoj od nepriateľov: obrátil som všetkých ľudí proti sebe. 11 Teraz však nebudem k zvyškom tohto ľudu taký ako v predchádzajúcich dňoch,“ znie výrok Hospodina zástupov. 12 „Semenom bude pokoj, vinič prinesie ovocie, zem vydá svoju úrodu, nebesá dajú svoju rosu a toto všetko dám do dedičstva zvyšku tohto ľudu. 13 Ako ste boli kliatbou medzi národmi, dom Júdov a dom Izraelov, tak vás vyslobodím a budete požehnaním. Nebojte sa, nech spevnejú vaše ruky!“ 14 Lebo takto hovorí Hospodin zástupov: „Ako som zamýšľal robiť vám zle, keď ma vaši otcovia hnevali,“ hovorí Hospodin zástupov, „a nezľutoval som sa, 15 tak som si opäť v týchto dňoch zaumienil robiť dobre Jeruzalemu a Júdovmu domu. Nebojte sa!“ 16 Toto sú príkazy, ktoré máte zachovávať: „Hovorte každý pravdu svojmu blížnemu, vo svojich bránach nastoľujte pravdu, právo a pokoj, 17 nech nik nezmýšľa vo svojom srdci zle proti svojmu blížnemu a nemilujte krivú prísahu, lebo toto všetko sú veci, ktoré nenávidím,“ znie výrok Hospodina. 18 Potom mi zaznelo slovo Hospodina zástupov: 19 Takto hovorí Hospodin zástupov: „Pôst štvrtého, pôst piateho, pôst siedmeho a pôst desiateho mesiaca budú pre Júdov dom dňami plesania, radosti a veselej oslavy. Preto milujte pravdu a pokoj!“ 20 Takto hovorí Hospodin zástupov: „Ešte prídu národy a obyvatelia veľkých miest 21 a obyvatelia jedného mesta pôjdu do druhého a povedia: ‚Poďme, vyberme sa uzmieriť Hospodinovu tvár a hľadať Hospodina zástupov; pôjdem aj ja!‘ 22 Pôjdu mnohí ľudia a mocné národy hľadať Hospodina zástupov do Jeruzalema a uzmieriť Hospodinovu tvár.“ 23 Takto hovorí Hospodin zástupov: „V tých dňoch sa chopí desať mužov z národov všetkých jazykov obruby odevu judského muža, pevne ho uchopia a povedia: ‚Chceme ísť s vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh.‘“ (Koniec citácie Zach 8, 1-23) ! ! !

Antijudaizmus v „Novom zákone“… Biblický Nový zákon je zbierka kníh mnohých rôznych autorov. Väčšina bola napísaná na konci prvého storočia a mimo dvoch kníh (Lukáš, Skutky apoštolov) sú tradične pripisované židovským nasledovníkom Pána Ježiša Krista. Hoci autori boli židia/Židia, je v Novom zákone mnoho pasáží, ktoré možno považovať za antisemitské, alebo boli na antisemitské účely využité. Najvýznamnejšie z nich:

Ježiš hovorí ku skupine farizejov: „Viem, že ste Abrahámovo potomstvo; ale chcete ma zabiť, lebo pre moje slovo nie je u vás miesta. Ja hovorím o tom, čo som videl u Otca; a vy robíte, čo ste počuli od vášho otca.“ Odpovedali mu: „Náš otec je Abrahám.“ Ježiš im povedal:  „Keby ste boli deti Abrahámove, konali by ste ako on. Váš otec je diabol a vy chcete robiť, čo on žiada. On bol vrah od počiatku a nestál v pravde, lebo v ňom pravda nie je. Keď hovorí, nemôže inak ako klamať, pretože je luhár a otec lži. Ja hovorím pravdu, a preto mi neveríte. Kto z vás ma usvedčí z hriechu? Hovorím len pravdu, prečo mi neveríte? Kto je z Boha, počúva Božie slová. Vy preto nepočúvate, že nie ste z Boha.“ (Jn 8, 37-39; 44-47)) – – – toto nie je namierené proti židom, ale proti komukoľvek, kto slúži diablom či peklám.

Svätý Štefan hovorí pred radou synagógy tesne pred svojou popravou: „Ste tvrdošijní a máte pohanské srdce aj uši! Neprestávate odporovať Duchu Svätému, ako to robili vaši otcovia. Bol kedy nejaký prorok, aby ho vaši otcovia neprenasledovali? Zabili tých, ktorí predpovedali príchod Spravodlivého, a toho vy ste teraz zradili a zavraždili. Prijali ste Boží zákon z rúk anjelov, ale sami ste ho nezachovali!“ (Skutky apoštolov 7,51-53, – v tomto smere sa však značne pozabudlo, že skutoční vrahovia Pána Ježiša Krista boli Rimania na čele s Pontiom Pilátom a konkrétnymi vojakmi, ktorí zatĺkali klince do rúk či nôh Spasiteľa – A AJ – tieto slová hovoria zas skôr o duchovnej obmedzenosti, a nie o židoch ako takých – ak toto niekto zneužil ako argument proti židom, nepochopil podstatu celého duchovného problému)

List cirkvi v Sardách: Hľa, dávam do tvojich rúk tých, čo sú zo synagógy satanovej; hovoria si židia, a nie sú, ale klamú. Hľa, spôsobím, že prídu a padnú ti k nohám; a spoznajú, že ja som si ťa zamiloval. (Zjavenie Jánovo 3,9, – tu je zase skôr náznak, že ak niekto neplní vôľu Boha, tak sám seba odníma od ochrany Boha… – ako by mohol niekto zneužiť TOTO ako argument proti židom? Ak je niekto proti Bohu, tak môže byť členom alebo vyznávačom čohokoľvek a je to vopred stratené – ak sme nepochopili, o čo išlo samotnému Bohu – to mi pripomína pána Alojza Hlinu, ktorý sám seba obhajoval, že v diskusii proti Kotlebovi mohol brízgať a vulgárčiť – NIE NIE NIE – ak si kresťan, tak by si konal ako kresťan, myslel by si ako kresťan, hovoril by si ako kresťan – ale aj židia, ak správne reagovali na TO, čo je v Starom Zákone a žili podľa odporúčaní samotného Boha – nemohli by byť na odsúdenie – ALE súčasní postmoderní občania niektoré veci nepochopia ani za nič!)

Niektorí biblisti poukazujú na to, že Ježiš a Štefan sú zobrazení ako židia hovoriaci k iným židom, že ich obviňovanie Izraela je vypožičané zo Starého zákona od Mojžiša a neskorších židovských prorokov (napr. Deut 9,13-14; 31,27-29; 32,5, 20-21; 2 Kr 17,13-14; Iz 1,4; Oz 1,9; 10,9) a Ježiš raz nazval vlastného učeníka Petra satanom (Mk 8,33 – pozor, lebo v tom okamihu SLEPO oponoval Bohu, a nie preto, že by bol satanom). V tomto kontexte by bolo vhodnejšie, keby boli všetky novozákonné pasáže, ktoré mnohí považujú svojou povahou za antisemitské, vnímané skôr ako obyčajné „vnútro-židovské rozpory“. Iní vedci ale trvajú na tom, že podobné verše odrážajú napätie medzi židmi a kresťanmi, ktoré sa objavilo na prelome prvého storočia a nesúviselo s Ježišom. V súčasnej dobe takmer všetky kresťanské denominácie takýmto častiam biblie neprikladajú dôležitosť a odmietajú ich využívanie antisemitmi.

S poukazom na proroka Jeremiáša (Jer 31,31-34), Nový zákon uvádza, že Ježišovou smrťou bola uzavretá Nová Zmluva, ktorá činí prvú Mojžišovu zmluvu zastaranou a v mnohých ohľadoch ju nahrádza, jedno náboženstvo je teda nahradzované druhým (Zd 8 , 7-13; Lk 22,20). Dodržiavanie staršej zmluvy je tradičným znakom judaizmu a prvotní židovskí nasledovníci Ježiša napr. praktizovali obriezku a zachovávali stravovacie návyky. Porušovanie pravidiel prvými nežidovskými kresťanmi sa tak stalo základom rozporov, ktoré sa objavili niekoľko rokov po Ježišovej smrti. (Sk 11,3; 15,1; 16,3). – – – Znovu sa hráme na detaily a uteká nám jadro podstaty – žiješ to, čo chce Boh alebo nie?

Nový zákon uvádza, že Ježišov židovský učeník Judáš Iškariotský (Mk 14,43-46), rímsky miestodržiteľ Pilát Pontský a jeho vojaci (Jn 19,11; Sk 4,27), židovskí vodcovia a Jeruzalemčania ľudia boli rôznou mierou zodpovední za Ježišovu smrť (Sk 13,27). Príčiny židovskej diaspóry sú možné badať v udalostiach, ktoré mohli sami židia ovplyvniť. (politika!)

Správanie Jeruzalema židovských náboženských autorít k Ježišovým nasledovníkom v období po jeho smrti je v Novom zákone zobrazené ako nepriateľské až násilné. Štefan je popravený ukameňovaním (Sk 7,58), Pavol pred svojou konverziou uväzňuje Ježišových následníkov (Sk 8,3;Gal 1,13-14; 1 Tim 1,13) a potom, čo prijal kresťanskú vieru, je z príkazu židovských vodcov niekoľkokrát bičovaný ( 2k 11,24) a postavený pred rímsky súd (napr. Sk 25,6-7). Niekoľkokrát je zmieňovaný aj odpor nežidovských kresťanov ( 2k 11,26; Sk 16,19; 19,23). V Novom zákone je však aj mnoho ďalších zmienok o utrpení Ježišových nasledovníkov. (Rim 8,35; 1k 4,11; Gal 3,4; 2 TE 1,5; Zd 10,32; 1pt 4,16; Zj 20,4).

Mnoho uznávaných raných cirkevných prác vyznieva silne antisemitsky. Príkladom môžu byť dialógy sv. Justina Martyra ( 100 – 165 nl), kázne sv.Jána Zlatoústeho (347 – 407) alebo Svedectvo proti Židom cirkevného otca Cypriána (poč. 3. storočí).

V roku 325 na Prvom nicejskom koncile povedal rímsky cisár Konštantín I. počas rozpravy o oslavách Veľkej noci:

„… zdá sa hanebným, že by sme pri oslavách tohto najsvätejšieho sviatku mali dodržiavať zvyky židov, ktorí majú ruky bezbožne poškvrnené nesmiernym hriechom a sú teda zaslúžene postihnutí slepotou duše. (…) Potom nám dovoľte nemať nič spoločné s ohavnú židovskou spodinou, lebo sme prijali iné spôsoby od nášho spasiteľa.“

Vo Východorímskej ríši bol odpor k židom formálne zriadil v roku 438, kedy cisár Theodosius II. vo svojom zákonníku určil katolíctvo ako jediné právoplatné náboženstvo. Zákonník Corpus iuris civilis cisára Justiniána I. o storočie neskôr pripravil židov o mnohé ďalšie práva a cirkevné koncily počas šiesteho a siedmeho storočia ďalej upevňovali antižidovské opatrenia.

Tieto opatrenia však začali už okolo roku 305, kedy v španielskej Andalúzii v meste Elvira, terajšia Granada, objavili prvé cirkevné koncilom dané zákony proti židom. Kresťanským ženám bolo zakázané vydávať sa za židov, iba ak by žid najprv konvertoval ku katolíctvu. Židom bolo zakázané poskytovať pohostinstvá kresťanom. Židia nesmeli mať kresťanské konkubíny a bolo im zakázané žehnať polia katolíkov. Tretí toledský koncil v roku 589 v katolíckom Španielsku nariadil násilné krstenie detí narodených z manželstva medzi Židmi a katolíkmi. Násilné nútenie židov k prestupovaniu na kresťanskú vieru bolo začaté na základe Dvanásteho toledského koncilu v roku 681, kedy tisíce Židov utiekli z krajiny a tisíce boli násilne konvertované.

V roku 1239 pápež Gregor IX. počas dišputy nariadil vhodiť Talmud do ohňa. (bludár bude konať bludársky!)

Prenasledovanie židov/Židov v stredovekej Európe malo hlavne náboženské dôvody. Mnohí kresťania, vrátane duchovných, považovali židov kolektívne vinnými za smrť Ježiša Krista, hoci to nepatrí ku katolíckym dogmám a objektívne zavraždili Pána Ježiša Krista vtedajší okupanti – Rimania, a to na príkaz Pontia Piláta. Formálne a aj chybne židov z „bohovraždy“ prvýkrát obvinil biskup Melito zo Sard v druhej polovici druhého storočia a miesto toho, aby ho niekto napomenul, šíril sa tento blud ďalej. Sprievodca modernými pašijovými hrami z Bostonskej univerzity k tomu dodáva: Postupom času kresťania začali prijímať výklad ukrižovania, ktorý predstavoval všetkých židov/Židov ako celok zodpovednými za zabitie Spasiteľa. Podľa tohto výkladu spáchali židia prítomní pri Ježišovej smrti hriech „bohovraždy“ – pôvodcovia tohto bludu ignorovali objektívnu realitu podobne, ako trojnásobný kandidát na prezidenta furt opakuje, že na planéte Zem vraj jestvoval komunizmus ako spoločenské zriadenie, hoci stav, ktorý tu bol viac ako 42 rokov, neladí s definíciou, a to máme takzvane postmoderný svet globalizácie – tak čo sa čudujeme temnej dobe dávnych čias… Po dobu asi 1 900 rokov kresťansko-židovskej histórie viedlo obviňovanie z bohovraždy k nenávisti, k násiliu a vraždeniu židov v Európe aj Amerike. Sme zodpovední za naše činy!

Katolícka cirkev na čele s pápežom Pavlom VI. odmietla všeobecné obviňovanie židov až v roku 1965, kedy ako jeden z výsledkov Druhého vatikánskeho koncilu uverejnila deklaráciu Nostra aetate.

Židia sa stali obetnými baránkami v čase, keď Európu ničili epidémie pľúcneho moru zvaného „čierna smrť“, ktorý vyhladil odhadom polovicu vtedajšej populácie. Kolovali nepodložené povesti, že chorobu zavinili úmyselne tým, že otrávili studne! Stovky židovských obcí zvlášť na Pyrenejskom polostrove a v nemeckých krajinách boli násilne zničené. Napríklad v apríli 1348 v meste Toulon vo francúzskom Provence bolo upálených 40 židov. Nevadilo im, že židia tiež podliehajú morovej nákaze. Boli mučení, kým sa nepriznali k zločinom, ktoré nemohli spáchať. V jednom takom prípade bol muž menom Agimet prinútený povedať, že rabín Peyret z Chambery (blízko Ženevy) mu rozkázal otráviť studne v Benátkach, Toulouse a v ďalších miestach. Hoci sa pápež Klement VI. pokúšal židov chrániť tým, že v roku 1348 vydal hneď 2 pápežskej buly, o niekoľko mesiacov neskôr 14. februára 1349 bolo ako následok Agimetovho vynúteného priznania v Štrasburgu upálených 900 židov ešte pred tým, než mor zasiahol mesto. Pápež násilie odsúdil a aj vyhlásil, že tí, ktorí obviňujú zo šírenia moru židov, boli zvedení samotným diablom.

Približne od 12. do 19. storočia mnohí „kresťania“ verili, že niektorí, prípadne všetci židia vládnu magickými schopnosťami – že sa o kresťanoch nedá hovoriť, že by to boli supermani, je zbytočné dodávať.

Židia boli často krivo obviňovaní z vykonávania rituálnych vrážd a používania ľudskej krvi k obradom, ba aj z údajného pitia krvi kresťanských detí na posmech kresťanskej Eucharistie. Takáto ľudská obeť mala údajne prebiehať takto: dieťa, ktoré ešte nedosiahlo puberty, bolo unesené na tajné miesto (v niektorých podaniach priamo do synagógy), kde ich židia vraj mučili a vypočúvali pred zhromaždeným davom a falošným súdnym tribunálom. Dieťa bolo nahé a zviazané, násilne predvedené pred tribunál, ktorý ich prípadne odsúdil na smrť. Potom bolo korunované tŕňovou korunou a priviazané, či pribité na drevený kríž. Kríž bol vztýčený a krv stekajúca z rán bola zachytávaná do misiek alebo pohárov. Nakoniec bolo dieťa zabité kopijou, mečom, alebo dýkou do srdca. Mŕtvola bola odstránená alebo na nej v niektorých prípadoch boli vykonávané rituály čiernej mágie. Túto metódu s rôznymi obmenami možno nájsť vo všetkých kresťanských popisoch údajných židovských rituálnych vrážd. Nonsens. Absurdum – výmysel psychopatov či šialencov – podobne ako tomu bolo za nacistického Nemecka – keď sda nejaký dôvod na zlo hľadá, vždy sa nájde!

Prvým známym prípadom obvinenia z rituálnej vraždy je príbeh chlapca Williama z Norwichu († 1144), popísaný kresťanským mníchom Tomášom z Monmouth v diele Život a zázraky sv. Williama z Norwichu (The Life and Miracles of St. William of Norwich) z roku 1173, ktoré vzniklo zrejme na objednávku Norwichského biskupa Williama de Turbeville. Iný príbeh tzv. malého svätého Huga z Lincolne († 1255) hovorí, že po smrti bolo chlapcovo telo sňaté z kríža, položené na stôl a z brušnej dutiny mu boli vyňaté vnútornosti pre okultné účely, ako je napr. veštenie. Významná je povesť o Šimonovi z Tridentu († 1475), kde sa uvádza, že chlapec bol zavesený nad veľkou misou, takže mohla byť zachytená všetka krv. Šimon bol uznávaný za svätého, v roku 1588 svätorečený pápežom Sixtom V. a jeho kult rozpustil až v roku 1965 pápež Pavol VI. Kaplnka vystavaná na jeho počesť bola rozborená, meno bolo odstránené z kalendára a ďalšie uctievanie bolo zakázané. Napriek tomu – malá časť extrémistov celý príbeh stále považuje za skutočný. Kto chce zlo, vždy si nájde cestu.

Príklady prenasledovania židov/Židov kvôli obviňovaniu z údajných rituálnych vrážd v modernej Európe sú Hilsneriáda v Českých krajinách (1899), v 20. storočí potom súd s Mendel Bejlisom v Rusku (1913), alebo pogrom v poľskom meste Kielce (1946). Stále sa objavujú ďalšie prípady v štátom vlastnených médiách arabského sveta, ale to je možno kvôli omylu zamieňať si alaha s bohom…

Židia boli abnormálne a falošne obviňovaní aj z ničenia (rezania, prebodávania) posvätených (konsekrovaných) hostií, čím malo dochádzať k opakovaniu ukrižovania, pretože katolícka doktrína uvádza, že pri omši sa hostie menia v telo Ježiša Krista.

V stredoveku boli židia cieľom množstva zákonných obmedzení, z ktorých niektoré pretrvali až do konca 19. storočia.

Boli vylúčení z mnohých druhov obchodu a aj povolaní. Úrady, miestni vládcovia a cirkevní predstavitelia sa ich snažili zatlačiť do nižšieho sociálneho postavenia, takže im boli povolené len činnosti spojené s vyberaním miestnych daní a poplatkov a požičiavaním peňazí, čo bolo v tej dobe vnímané ako „nutné zlo“, spojené s nárastom populácie a urbanizáciou vrcholného stredoveku. Podľa vtedajšej katolíckej doktríny bolo požičiavanie peňazí za úrok vnímané ako hriech, takže sa javilo ako prirodzené, že židia majú sklon práve na ovládanie tohto druhu obchodu. Tým sa dala príčina k označovaniu židov za arogantných, hladných po peniazoch, úžerníkov, prispievalo to k celkovému negatívnemu obrazu o nich. Prirodzené napätie medzi veriteľmi (väčšinou židov) a dlžníkmi (väčšinou kresťania) ešte prehĺbilo sociálne, politické, náboženské a ekonomické rozpory. Jednoduchí ľudia, ktorí boli nútení odvádzať dane do rúk židov/Židov, na nich pozerali ako na tých, ktorí im berú ich zárobky, pričom ale zostávali lojálni voči svojim miestnym pánom, pre ktorých židia v skutočnosti pracovali.

Ďalej býval povolený ešte drobný podomový obchod. Zoznam zakázaných povolaní sa v rôznych obciach líšil a bol určený prevažne politickými záujmami rôznych nežidovských konkurenčných skupín, tzn. tí, ktorí sa zaoberali určitou činnosťou, sa snažili využiť spoločenský antisemitizmus a vylúčiť zo svojej konkurencie židov.

Jednotlivým židom aj celým židovským rodinám bolo často dovolené bývať len na určitých miestach. Boli sústreďovaní v getách, nesmeli vlastniť pozemky. Ak chceli vstúpiť do iného než vlastného mesta, či oblasti, museli platiť diskriminačné poplatky. Boli nútení skladať zvláštne židovské prísahy (More Judaica) a podstupovať rôzne iné potupné skúšky.

Prvá požiadavka na to, aby židia/Židia boli ľahko odlíšiteľní podľa oblečenia vzišiel zo Štvrtého Lateránskeho koncilu katolíckej cirkvi, ktorý sa konal v roku 1215. Malo sa jednať o farebnú, väčšinou žltú časť odevu v tvare hviezdy, kruhu, štvorca, zvláštne žltý klobúk (Judenhut) alebo habit. V stredoveku bolo nosenie rôznych označení na vyjadrenie sociálneho postavenia celkom obvyklé. Niektoré označenie (napr. cechové) boli prestížne, iné nosili vyvrženci spoločnosti, ako napr. malomocní, napravení kacíri a prostitútky. Židia sa nútenému ponižujúcemu označovaniu pokúšali vyhnúť tým, že vládcom (kráľovi) platili za udelenie zvláštnych „výnimiek“. Tieto výnimky potom boli rôzne rušené a boli požadované nové zaplatenia podľa toho, kedy kráľ potreboval zvýšiť svoje príjmy.

Krížové výpravy boli pápežom podporované vojenské ťaženia, ktoré sa objavili počas 11. až 13. storočia. Spočiatku išlo o znovuzískanie Jeruzalema, ale neskôr sa jednalo skôr o územné vojny.

Prvé 3 výpravy boli sprevádzané húfmi mestskej aj vidieckej chudoby, ktoré cestou napadali židovské komunity v Nemecku, Francúzsku, Anglicku a mnoho židov/Židov povraždili. Chudobná armáda vyvraždila celé obce napríklad  v Trèves, Speyer, Worms, Mainzi, Kolíne nad Rýnom, k násilnostiam došlo aj v Prahe. Uvádza sa, že medzi májom a júlom 1096 zahynulo v mestách v Porýní približne 12 000 židov.

Pred krížovými výpravami mali židia v obchode s východným tovarom prakticky monopolné postavenie, ale užšie spojenie medzi Európou a Východom, zapríčinené krížovými výpravami, znamenalo vznik silnej skupiny kresťanských kupcov a objavili sa mnohé opatrenia, ktoré židovský obchod obmedzovali.

Náboženský zápal, vyvolaný krížovými výpravami, bol v tej dobe namierený ako proti démonickým mohamedánom, tak aj proti židom. Biskupi počas prvej kruciáty a pápež počas druhej sa pokúšali násilie proti židom zastaviť, ale nie príliš úspešne. Pre európskych židov znamenali krížové výpravy ekonomickú aj sociálnu katastrofu. Pripravili cestu pre protižidovské zákony pápeža Inocenta III. a znamenali prelom v stredovekej židovskej histórii.

Vyháňanie židov/Židov bolo sprevádzané zobraním ich majetku, novým a novým vyžadovaním výkupného, čo bolo v 12. až 14. storočí používané k obohateniu francúzskej koruny. Najvýznamnejšími boli tieto vyhnania: v roku 1182 z Paríža vykonané Filipom II. Augustom, ďalej z celého Francúzska vypovedal židov v roku 1254 Ľudovít IX., v roku 1322 Karol IV. krásny, v roku 1359 Karol V. a v roku 1394 Karol VI. Anglický kráľ Eduard I. predpísal zvláštnu daň židom, ktorí požičiavali peniaze, aby mohol financovať svoju vojnu s cieľom dobyť Wales. Keď už židia nedokázali platiť, boli obvinení z neloajality. Hoci už pre nich platili iné obmedzenia, bolo navyše zrušené ich „právo“ požičiavať peniaze, zamedzený voľný pohyb a ďalšie činnosti, boli donútení nosiť židovské žlté označenia. 300 osôb odvlečení do Londýnskeho Toweru a popravení, ďalší boli zabití vo svojich domoch. Celkové vyhnania všetkých židov z krajiny v roku 1290 viedlo k stovkám zabitých a utopených na úteku a k úplnej neprítomnosti židov v Anglicku po tri a pol storočia až do roku 1655, kedy Oliver Cromwell židov naopak vyzýval k návratu, aby pomohli pri zlepšení ekonomickej situácie štátu.

V Španielsku v roku 1492 katolícke „Veličenstvo“ Ferdinand II. Aragónsky a Isabela Kastílska vydali Všeobecný edikt o vyhnaní Židov a mnoho sefardských Židov utieklo do Holandska, Francúzska, Talianska, severnej Afriky alebo do Osmanskej ríše.

Pruský kráľ Fridrich II. v roku 1744 obmedzil počet tzv. „chránených“ židovských rodín vo Vroclavi na desať a vyzýval ďalšie pruské mesta k zavedeniu podobných opatrení. V roku 1750 vydal dokument Revidované všeobecné židovské privilégium a reglement (Revidiertes General Privilégium und Reglement vor die Judenschaft), ktorý pre tzv. „Chránených židov“ znamenal, že sa buď neoženia, alebo musia opustiť Berlín. V rovnakom roku rakúska arcivojvodkyňa Mária Terézia nariadila židom opustiť Čechy. Čoskoro však zmenila názor, pod podmienkou, že židia budú platiť každých desať rokov osobitný poplatok známy ako Malko-geld (kráľovnine peniaze). V roku 1752 potom vydala zákon, ktorý umožňoval židovským rodinám mať iba jediného syna. V roku 1782 Jozef II. vo svojom tolerančnom patente (Toleranzpatent) väčšinu persekučných opatrení zrušil, ale s tým, že jazyk jidiš aj hebrejčina zmizne z verejných listín a bude zrušená súdna samospráva.

Lutherov pamflet O židoch a ich klamstvách z roku 1543.

Augustiniánsky mních a Ekleziologický reformátor Martin Luther, ktorého učenie sa stalo základom protestantskej reformácie, proti židom vystúpil v knihe O židoch a ich klamstvách (Von den Juden und ihren Lügen). Židov opisuje pomocou neobyčajne nevyberaných výrazov, podrobuje ich zničujúcej kritike a dáva podrobné odporúčania k vykonávaniu pogromov a k nepretržitému útlaku, či ich vyháňaniu. Kniha je považovaná za prvé dielo moderného antisemitizmu a veľký posun na ceste k holokaustu. Aj keď Luther vo svojej poslednej kázni nie dlho pred smrťou povedal: „Chceme s nimi jednať s kresťanskou láskou a modliť sa za nich, aby zmenili vieru a mohli sa vrátiť k Bohu“, je za svoje predchádzajúce hrubé výroky na adresu židov väčšinou pokladaný za ďalšieho pokračovateľa stredovekého kresťanského antisemitizmu.

Antisemitizmus v katolíctve 19. a 20. storočia. V katolíckej cirkvi v priebehu celého 19. a začiatku 20. storočia stále pretrvávali silne antisemitské prvky, hoci pribúdali pokusy oddeliť antijudaizmus ako odpor k židovskému náboženstvu od rasového antisemitizmu. Pápež Pius VII. (1800-1823) dal znovu postaviť múry židovského geta v Ríme, predtým zrušenej Napoleonom a židom bol zakázaný pobyt mimo neho až do konca pápežstva Pia IX. (1846-1878), ktorý bol posledným pápežom vládnucim Rímu. Okrem toho oficiálne organizácie ako napr. Jezuiti až do roku 1946 neprijímali kandidátov „ktorí pochádzali z židovskej rasy, ibaže ich otec, dedo a pradedo preukázateľne patrili ku katolíckej cirkvi“.

David Kertzer, historik americkej Brownovej univerzity vo svojej knihe Pápeži proti židom (2001), pri ktorej písaní vychádzal z vatikánskych archívov, uvádza, že v 19. a 20. storočí rímskokatolícka cirkev prísne rozlišovala medzi „dobrým antisemitizmom“ a „zlým antisemitizmom“ – čo je podobný nezmysel ako dobrý Igorko a zlý Igorko.

„Zlý“ znamenal nenávisť k židom pre ich pôvod, čo sa považovalo za nekresťanské, pretože kresťanská myšlienka je určená celému ľudstvu bez výnimky a ktokoľvek sa môže stať kresťanom. „Dobrý antisemitizmus“ poukazoval na údajné židovské sprisahania, smerujúce k ovládnutiu tlače, bánk a iných inštitúcií na účely hromadenia majetku, atď. Mnohí katolícki biskupi na základe týchto zásad napísali práce, kritizujúce židov a v prípade, že boli obvinení z šírenia nenávisti, poukazovali na tých, ktorí sa dopúšťali „zlého antisemitizmu“. Kertzerova práca však nie je všeobecne prijatá. Napr. David G. Dalin, rabín a historik zaoberajúci sa vzťahmi medzi kresťanmi a židmi, v americkom konzervatívnom časopise The Weekly Standard kritizuje Kertzera za to, že používa len vybrané dôkazy. Podobne naša slovenská opozícia obviňuje SMER pomaly aj za to, že v januári je zima a v auguste teplo.

Kroky k zmiereniu Židov/židov a kresťanov podnikol až Druhý vatikánsky koncil svojím vyhlásením Nostra aetate a oceňovaná je aj snaha pápeža Jána Pavla II.

Pašiové hry (PASI je latinsky „umučenie“) sú divadelné hry o odsúdení a umučení Ježiša Krista, ktoré sa hrali v priebehu pôstu (počas Veľkej noci) k pripomenutiu Ježišovej smrti. V súlade s Novým zákonom (Mt 27) obviňujú z Ježišovej smrti židov, keď opisujú židovský zástup požadujúcich Ježišovo ukrižovanie a berúcich na seba vinu za Ježišovu vraždu. Hoci súčasní vedci interpretujú známe vyhlásenie „krv na naše deti“ ako „určité skupinové prijatie zodpovednosti“, v histórii sa často vysvetľovalo ako „prijatie večnej viny vzťahujúce sa na celú „rasu“. Pašiové hry pravidelne každoročne prinášali obraz židov/Židov ako vinníkov Ježišovej smrti, čo sa stávalo ďalšou príčinou násilia. – Čo tam po objektívnej realite, že vraždili Rimania!? Je to v Písme svätom, ale keď sa chce, tak sa nevidí. Vraždu Pána Ježiša Krista mali na svedomí Rimania ako vtedajší okupanti!

 Antisemitizmus v mohamedánskom svete. Islamská údajne-svätá pseudo-kniha Korán obviňuje židov/Židov z pokrivenia hebrejskej biblie. Mohamedáni hovoria o Židoch/židoch a kresťanoch ako o ľude „Knihy“ a islamské právo požaduje, aby sa s nimi na území pod mohamedánskou vládou zaobchádzalo ako s dhimmi, tj. s chránencami, trpenými a neplnoprávnými. Dhimmi bola poskytovaná ochrana života (vrátane ochrany pred inými mohamedánskymi štátmi), právo na bývanie vo vyhradených oblastiach, na konanie pobožností, práce alebo obchodovanie, boli zbavení povinnej vojenskej služby a mohamedánskych náboženských pseudo-povinností a osobných práv. Platili osobitné dane, napr. poplatok Jizya a pozemkovú daň podľa toho, ako im bolo určené mohamedánskymi úradmi. Súčasne pre nich platili mnohé obmedzenia, týkajúce sa vzťahu k mohamedánom a islamu (napr. mohamedánski muži sa mohli ženiť so židovskými ženami a vlastniť židovských otrokov, ale nie naopak), ku Koránu a Mohamedovi (znesvätenie písma alebo hanobenie proroka, hoci to bol samozvaný pseudo-prorok), a obracanie na inú vieru.

V niektorých obdobiach boli židia ďalej obmedzovaní tiež v obliekaní, jazde na koni alebo na  ťave, nosenie zbraní, zastávanie verejných úradov, stavbe alebo opravách náboženských stavieb, vyjadrovanie smútku, nosenie topánok mimo židovské geto, atď. Na označenie islamského postoja k nemohamedánom sa používa moderné slovo Dhimmitude, ktoré pochádza z pera historičky a spisovateľky Bat Ye’or.

V roku 1066 bola zmasakrovaná židovská komunita v španielskej Granade, ktorá bola vtedy súčasťou arabskej Al-Andalus. V 12. storočí sa vlády v Španielsku zmocňuje fanatická berberská sekta Almohádov z Maroka, španielski Židia/židia majú na výber konvertovať, odísť do exilu, či zomrieť.

Tradičná islamská judeofóbia v mohamedánskom svete nakoniec splynula s moderným európskym antisemitizmom. K vzostupu nepriateľstva a násilia došlo v dvadsiatom storočí, kedy sa z Európy rozšírili antisemitské motívy a obviňovanie z rituálnych vrážd a prispel aj odpor voči sionistickým snahám o samostatný štát v Britskom mandáte Palestína.

Okrem toho, že antisemitizmus bol vystupňovaný dlhotrvajúcim arabsko-izraelským konfliktom, sa pred založením Štátu Izrael objavoval čoraz väčší počet pogromov, vrátane tých nacistických v Alžírsku v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia a ďalej masové útoky na Židov/židov v Iraku aj Líbyi v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Nenávisť voči židom v arabskom svete bola pripisovaná súhrnu faktorov, medzi ktoré patria: pád Osmanskej ríše a tradičnej islamskej spoločnosti, vláda západných kolonialistov, kedy židia dosiahli neporovnateľne väčší význam v obchode, remeslách a aj správe krajiny, vzostup arabského nacionalizmu, ktorého zástancovia poukazovali na blahobyt a postavenie miestnych židov v systéme vlády, odpor k židovskému nacionalizmu a sionistickému hnutiu a ochota nepopulárnych režimov urobiť z miestnych židov/Židov obetných baránkov politiky.

Antisionistická propaganda na Strednom východe s cieľom démonizovania Štátu Izrael a jeho vedúcich predstaviteľov často preberá terminológiu a symboly holokaustu. Zároveň sa v mnohých stredovýchodných krajinách čoraz viac objavuje verejne prijímané popieranie holokaustu alebo podceňovanie jeho vplyvu. V oblasti s obmedzenou intelektuálnou a mediálnou kontrolou sa dostáva pozornosti arabským a tureckým verziám Hitlerovej knihy „Mein Kampf“ a „Protokolom sionskych mudrcov“. Na motívy Protokolov sa v Libanone a Iráne natáčajú aj televízne seriály, v ktorých napr. židovskí rabíni podrezávajú kresťanské deti.

Pogromy v mohamedánskom svete. V rokoch 624-628 židovský kmeň v Hidžáze vyvraždený Mohamedom (pseudoprorokom a ctiteľom démona Alaha). V roku 1165 majú židia v arabskej Andalúzii od vládnucej islamskej sekty Almohádov na výber smrť alebo konverziu k islamu, väčšina židov utiekla do kresťanskej časti Španielska. V roku 1033 povraždených odhadom 6000 židov v marockom feze. V roku 1146 vraj povraždených cez 100 000 židov vo feze a Marakéši (počet zavraždených uvádzaný Šelomom ben Abú Zikríh Kohen zo Sidžilmási je mnohonásobne nadhodnotený, svedčí však o obrovskom rozsahu tragédie).

V roku 1066 povraždených tisícky židov v španielskej Granade. V roku 1107 almorávidský vládca v Maroku nariadil všetkým kresťanom a židom konvertovať k islamu, alebo opustiť krajinu, mnoho židov/Židov ďalej praktizovalo náboženstvo tajne, rovnaké nariadenie vydal v roku 1148 almohádsky vládca. Znovu došlo k pogromu v Marakéši v roku 1232. V 13. storočí museli židia opustiť Tunisko, ich majetok bol zabavený. V roku 1268 egyptský sultán Bajbars dobyl križiacku Antiochiu, všetky kresťanské a židovské obyvateľstvo povraždené alebo zotročené. V roku 1291 egyptskí Mameluci dobývajú križiacky Akkon, cez 40 000 kresťanov a židov povraždených a zotročených. V roku 1333 pogrom proti židom v Bagdade.

V roku 1401 nechal stredoázijský dobyvateľ Tamerlán po dobytí sýrskeho Aleppa vyplieniť židovskú a kresťanskú štvrť, ich obyvateľstvo nechal vyvraždiť. V roku 1465 povraždenie tisícok židov vo feze, podľa mohamedánskeho kronikára pogrom prežilo iba 11 židov.

V rokoch 1516-17 násilné pogromy v Egypte, židia vraždení a znásilňovaní davom, ich domy a obchody plienené. Ďalšie krvavé pogromy v Egypte roku 1834. V rokoch 1622-29 perzskí židia nútení konvertovať na islam. V roku 1776 zmasakrovaní židia v irackej Basre.

V roku 1785 povraždené stovky židov v Líbyi. V rokoch 1790-92 zničená väčšina židovských komunít v Maroku. V Alžírsku židia zmasakrovaní v rokoch 1805, 1815 a 1830. V roku 1830 zmasakrovaní židia v perzskom Tabríze. V roku 1839 povraždení židia v Mašhade. V roku 1910 židia v Širáze obvinení z rituálnej vraždy mohamedánskeho dievčaťa, židovské geto zmasakrované davom. V roku 1840 židia v Damasku obvinení z rituálnej vraždy mohamedánskeho dieťaťa, podniknutý bol proti nim pogrom. V roku 1859 zmasakrovaní židia v marockom Tetuane. V roku 1907 v Casablance 30 židov zavraždených, 200 židovských žien znásilnených davom. V roku 1869 krvavý pogrom na židov v Tunisku. V roku 1941 povraždené stovky židov v Bagdade, vyplienené židovské obchody. V roku 1945 povraždených 140 židov v Tripolise a väčšina synagóg v meste vypálená. V roku 1947 povraždených 70 židov v jemenskom Adene. Synagógy ničené napr. v Egypte a Sýrii (1014, 1293-4, 1301) v Iraku (854-859, 1344) v Jemene (1165, 1678, 1724) a v Maroku (1275, 1465, 1790-92).

Rasový antisemitizmus nahradil nábožensky podloženú nenávisť voči judaizmu, nenávisťou k židom ako takým. Pod vplyvom priemyselnej revolúcie došlo k zrovnoprávneniu židov, ktorí sa rýchlo usídľovali v mestách a zaznamenali obdobie sociálnej mobility.

So zmenšujúcou sa rolou náboženstva v spoločenskom živote sa zmierňoval náboženský antisemitizmus, ale vzrastal nacionalizmus, eugenika a svoju úlohu zohral aj odpor k sociálno-ekonomickému úspechu židov. Objavila sa nová zhubnejšia forma antisemitizmu.

Rasový antisemitizmus existoval vedľa náboženského už od stredoveku. Novokresťania, potomkovia sefardských židov (v Španielsku a Portugalsku hanlivo nazývaní Marranos, „ošípané“), ktorí boli prinútení konvertovať ku katolíctvu, boli v stálom podozrení z odpadlíctva. Španielska inkvizícia sa na ich prenasledovaní zamerala od roku 1478, portugalská sa pridala v roku 1536. Verilo sa, že mnohí novokresťania skryto praktizujú svoje pôvodné náboženstvo a v skutočnosti mnohí z nich naozaj boli tajnými židmi. Systém a ideológia čistoty krvi vylučovala novokresťanov zo spoločnosti bez ohľadu na skutočnú mieru ich pokrstenia. V Portugalsku bol zákonom daný rozdiel medzi „novými“ a „starými“ kresťanmi, zrušený až v roku 1772 dekrétom markíza de Pombal.

Predchodcom rasového antisemitizmu bol obzvlášť v Nemecku romantický nacionalizmus.

Od polovice 19. storočia sa postupne vyvíjali rôzne rasové teórie, v ktorých boli obsiahnuté aj národnostné myšlienky, ktoré však ešte nevychádzali z rasizmu. Na jednej strane čerpali z výlučnej interpretácie myšlienok o „ľude“ Johanna Gottfrieda Herdera a od druhej štvrtiny 19. storočia sa objavovali antisemitské diela a novinové články. Najznámejším príkladom je esej Richarda Wagnera Židovstvo v hudbe ( Das Judentum in der Musik), ktorá vyšla v roku 1850 a v rozšírenom vydaní v roku 1869.

Na druhej strane radikálni socialisti, ku ktorým patril Karol Marx, identifikovali židov ako obete a zároveň pôvodcu kapitalistického systému – napr. v článku K židovskej otázke (Zur Judenfrage). Dôsledkom tohto diania a tiež všeobecného prijatia zmieňovaných rasových teórií vstúpil antisemitizmus počas 19. storočia do pravicovej aj ľavicovej politiky a aj slovníkov.

Moderný európsky antisemitizmus má pôvod v pseudovedeckých teóriách 19. storočia, ktoré označovali židov za semitskú podskupinu. Semiti sa podľa myslenia mnohých vtedajších Európanov úplne líšili od Árijcov alebo Indoeurópanov a nikdy sa s nimi nezmiešal. Z tohto pohľadu židia neboli odmietaní pre svoje náboženstvo, ale kvôli svojim údajným zlým dedičným rasovým vlastnostiam, ako napr. nenásytnosť, zvláštne vlohy pre zarábanie peňazí, odpor k tvrdej práci (ale pritom im nedovolili bežné druhy prác či zamestnaní!), rodovú súdržnosť a psychiku, nedostatok sociálneho cítenia, nešikovnosť a hlavne nedostatok patriotizmu.

Osvietenstvo európskej intelektuálskej spoločnosti v tej dobe pokladali náboženské predsudky voči židom za ponižujúci príznak nevedomosti. Na základe svojich domnelých znalostí genetiky však upadali zo svojho pohľadu do úplne oprávnených predsudkov založených na národnosti alebo „rase“. Význam pojmu „antisemitizmus“ sa tak posunul a používal sa na označenie „prijateľnej“ predpojatosti voči židom, nie pre nežiaducu náboženskú nenávisť. Súbežne s tým začali niektorí nemeckí autori používať pre odlíšenie Židov ako národa pojem „Palestínčania“.

Ukážkou pseudovedeckej povahy vtedajších názorov je aj spor o to, či židia/Židia všeobecne »vyzerajú« podstatne inak ako ostatné obyvateľstvo.

K tým dochádzalo najmä v krajinách ako Nemecko, Francúzsko a Rakúsko, kde židovská populácia mala sklon k svetskejšiemu alebo menej ortodoxnému životu a na rozdiel od východoeurópskych židov sa neobliekali do odevov, ktorými by sa od ostatných líšili (napr. jarmulka). Mnoho antropológov tej doby (napr. Franz Boas) sa pokúšali o celkové fyzické porovnanie (meranie hlavy, vizuálne skúmanie vlasov, farby očí a pokožky) židovskej a nežidovskej európskej populácie, aby dokázali, že teória zvláštnej „židovskej rasy“ je mýtus.

Počiatky rasového antisemitizmu sú v mnohých krajinách spojené aj so vzrastajúcim národnostným cítením. V tejto spojitosti boli židia/Židia v krajine, kde sídlili, vnímaní ako oddelení a často aj cudzí, to využívali čelní predstavitelia mnohých vlád.

Francúzsky volebný plagát Adolphe Willett, ktorý sám seba opisoval slovami candidat antisemiti s textom „Židia sú iná, nepriateľská rasa … Judaizmus, to je nepriateľ!“

Mnohí z analytikov, ktorí sa zaoberajú moderným antisemitizmom, poukazujú na to, že jeho podstatou je používanie židov ako obetných baránkov. Javy, ktoré so sebou nesie moderná doba (napr. materializmus, sila peňazí, kolísanie ekonomiky, vojna, sekularizmus, socializmus či komunizmus, hnutie za rasovú rovnoprávnosť, politika verejného blaha atď.) sú niekedy vnímané ako nežiaduce a ich príčiny sú pripisované machináciám sprisahancov, ktorí sledujú iný ako »národný prospech«. Sklon uchyľovať sa k podobným názorom majú zástancovia tradičných hodnôt, znechutení údajným úpadkom a skazenosťou „moderného sveta“. Medzi týchto tradicionalistov bývajú zahrnutí mnohí konzervatívni príslušníci bohatej vládnucej vrstvy (WASP) v USA a im podobné elity v západnej Európe. Po ruskej revolúcii v roku 1917 niektorí antisemiti začali vyhlasovať, že svetový komunizmus je dielom židovského sprisahania.

Encyclopaedia Britannica z roku 1911 definuje moderný antisemitizmus ako teóriu sprisahania slúžiacu na sebaurčenie európskej aristokracie, ktorej spoločenský vplyv sa vzostupom meštianskej (buržoáznej) spoločnosti zoslabol. Európski Židia, ktorí sa v tom čase trochu zrovnoprávnili, boli pomerne vzdelaní, mali podnikateľské schopnosti a neboli zapojení v systéme podliehajúcej aristokracii, boli pokladaní za príslušníkov prevažujúcej buržoáznej triedy. Aristokracia a jej prívrženci, ktorým sa nepodarilo stať sa súčasťou nového centra spoločenského vplyvu, hľadala vinníka tohto stavu, ako je vidieť napr. v diele rasistického teoretika Joseph Arthur de Gobineau (1816 – 1882). Tým spôsobom aristokratické predsudky ohľadom dôležitosti pôvodu, na ktorom je legitimita šľachty založená, viedli k voľbe židov, ako stelesneniu ich problémov.

Dreyfusova aféra bol politický škandál, ktorý na konci 19. storočia niekoľko rokov rozdeľoval Francúzsko. Sústredil sa okolo židovského dôstojníka francúzskej armády Alfreda Dreyfusa, ktorý bol v roku 1894 uznaný vinným zo zrady. Dreyfus bol dvakrát súdom uznaný vinným, neskôr omilostený a nakoniec rehabilitovaný s tým, že odsúdenie malo byť založené na falošných dokumentoch. Na verejnú známosť celú záležitosť uviedol spisovateľ Émile Zola v literárnych novinách L’Aurore (Úsvit), kde 13. januára 1898 uverejnil známy otvorený list prezidentovi Francúzska Felix Faureovi pod titulkom J’accuse! (Žalujem!).

Francúzsko sa v tej dobe rozdelilo na Dreyfusardy, ktorí Alfreda Dreyfusa podporovali a Antidreyfusardy, ktorí stáli proti nemu. Celý spor bol veľmi vyhrotený, pretože sa dotýkal mnohých vecí, ktoré vo vtedajšej rozjatrenej politickej atmosfére boli kontroverzné. V roku 1899 bol Dreyfus opäť zas vinným, ale bola mu na základe jeho žiadosti udelená milosť. Plne rehabilitovaný bol až v roku 1906, kedy sa stal ministerským predsedom veľký zástanca Dreyfusa Georges Clemenceau.

Medzi reportérov, ktorí prinášali správy o súde a jeho dôsledkoch, bol aj židovský novinár z Rakúska-Uhorska Theodor Herzl. Jeho pocit nespravodlivosti súdu a protižidovské vášne prebudené vo Francúzsku a inde ho, podľa jeho vyjadrenia, viedli k rozhodnutiu stať sa zakladateľom a vedúcim činiteľom »politického sionizmu«, ktorý pod jeho vedením nadobudol medzinárodný význam.

Obete pogromu, ku ktorému došlo v roku 1905 v ukrajinskom Dnepropetrovsku, prevažne židovské deti. Pogromy (z ruského „Gromit“, громить vo význame „pustošiť, drviť“) boli rasové nepokoje zamerané proti židom, ku ktorým dochádzalo často s vládnou podporou väčšinou v Rusku a východnej Európe. Pogromy sa stali bežným javom počas masovej vlny protižidovských búrok, ktoré sa prehnali južným Ruskom v roku 1881 po tom, čo boli židia nespravodlivo obvinení zo zavraždenia cára Alexandra II. Bezprostredne po prepuknutí pogromov boli v 166 ruských mestách zničené tisíce židovských domov, celé rodiny boli uvrhnuté do krajnej biedy, dochádzalo ku znásilňovaniu žien, mnoho mužov, žien aj detí bolo zabitých alebo zranených.

Nový cár Alexander III. z nepokojov obvinil Židov a vydal k ich obmedzeniu súbor tvrdých nariadení. Pogromy pokračovali za mlčanlivej nečinnosti úradov až do roku 1884. Ďalšie, ešte krvavejšie vlny pogromov, ktoré za sebou nechala približne 2 000 mŕtvych a mnoho zranených Židov/židov, prepukli v rokoch 1903-1906. Počas ruskej občianskej vojny (1917-1922) došlo na rôznych miestach Ruska a Ukrajiny k 887 pogromom s počtom židovských obetí medzi 70-250 000. Približne 40 % z nich mali na svedomí ozbrojenci bojovníka za Ukrajinskú ľudovú republiku Symona Petljury, 25 % Zelená armáda a rôzne nacionalistické a anarchistické bandy, 17 % bielogvardejci, zvlášť oddiely Antona Denikina a 8,5 % Červená armáda.

Od začiatku do polovice 20. storočia dochádzalo k pogromom tiež v Poľsku, Argentíne a v celom Arabskom svete. Krajne ničivé pogromy sa objavili počas druhej svetovej vojny, kedy došlo aj k rumunskému pogromu, kde bolo zabitých 14 000 Židov/židov a k pogromu v Jedwabne v Poľsku s 380 -1 600 obeťami. Posledný zaznamenaný veľký pogrom v Európe bol povojnový pogrom v Kielcoch v Poľsku, ku ktorému došlo v roku 1946.

Teraz tak trochu zdanlivé odbočenie – krátko o šialencovi/psychopatovi Adolfovi Hitlerovi z dôb spred jeho slávneho vzostupu: …v časoch po novembri 1908 sa Adolf Hitler živil príležitostnými zamestnaniami a privyrábal si predajom obrázkov a pohľadníc pozoruhodností Viedne, ktoré sám maľoval, väčšinou podľa fotografií. Striedal miesta pobytu s tým, ako mu dochádzali peniaze, býval stále ďalej a ďalej od centra Viedne.

V roku 1909 býval v útulku pre bezdomovcov v Meidlingu a v roku 1910 v mužskej ubytovni na ulici Meldemannstraße. Tu bol v kontakte aj so židovskými obyvateľmi ubytovne, ktorí Hitlerove obrazy predávali ((keby títo židovskí spoluobyvatelia tušili, s akým šialencom majú do činenia! Dnes by už zrejme nikto presne neurčil, či aj tu neboli prvopočiatky jeho nenávisti k židom/Židom?!)) V tomto období mal finančné problémy ako aj problémy s políciou, ktorá mu, napríklad, na základe udania zakázala používať neoprávnený titul »akademický maliar«.

Vo Viedni sa psychopat Adolf Hitler zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi (Jörg Lanz von Liebenfels, Georg Ritter von Schönerer a podobní). Viac ako o politiku sa však podľa Kubizeka zaujímal o operu, najmä o Richarda Wagnera, skladateľa nemeckých nacionalistických opier. Jeho najobľúbenejšia opera bola Rienzi, der letzte der Tribunen (Rienzi, posledný tribún) o stredovekom tribúnovi, ktorý rečníckym umením získal podporu ľudu. Wagner venoval partitúru tejto opery bavorskému kráľovi a z rodinného archívu vo Wittelsbachu si ju neskôr šialený Hitler jednoducho privlastnil. Dnes je partitúra stratená.

Psychopat Adolf Hitler už ako vrcholný predstaviteľ Nemeckej ríše robil všetko pre to, aby „vygumoval“ svoju minulosť ((toto sa mu však už nikdy nepodarí!)). Po obsadení Rakúska v roku 1938 miesta narodenia svojich rodičov a starých rodičov (Döllersheim a jeho časť Strones) vyhlásil za uzatvorenú vojenskú oblasť (napríklad bol zničený náhrobný kameň jeho starej matky) a vo Viedni nechal zničiť dokumentáciu o miestach svojho pobytu s tým, že počas „štúdia“ býval v honosnej štvrti.

V roku 1939 pozval diktátor Adolf Hitler Kubizeka ako svojho hosťa do Bayreuthu, kde sa usporadúvali Wagnerove hudobné slávnosti. O Kubizekovi sa vyjadril ako o „jedinom Čechovi, ktorý má právo byť priateľom Vodcu“.

Po tom, čo mu v roku 1913 vyplatili dedičstvo po otcovi (820 korún), presťahoval sa do nemeckého Mníchova. Dôvodom bola snaha naďalej sa vyhýbať rakúskej vojenskej službe ako aj jeho „znechutenie“ z rakúsko-uhorského mnohonárodnostného štátu a multikultúrnej Viedne. No už v roku 1914 sa prihlásil ako dobrovoľník k 16. bavorskému pluku a nastúpil na front prvej svetovej vojny. Skoro celú vojnu strávil ako pešia spojka na západnom fronte. Dostal rad Železného kríža II. triedy (1914) za nešpecifikované zásluhy. Po zranení nohy v roku 1916 na čas prerušil službu, ale na front sa opäť vrátil v marci 1917, a potom dostal aj vyznamenanie Železný kríž I. triedy (roku 1918 na návrh židovského plukovného adjutanta – regimentsadjutanta Huga Gutmanna).

Jeho spolubojovníci ho nenávideli za jeho nekritickú poslušnosť voči dôstojníkom ((čo už očakávali oid psychopata a šialenca?!)). Krátko pred koncom vojny, 15. októbra 1918, po plynovom útoku dočasne oslepol a dostal sa do lazaretu v Pasewalku v Dolnom Pomoransku. Ošetrujúci psychiater Adolfa Hitlera klasifikoval ako psychopata, úplne nevhodného zastávať vedúce funkcie! ((Ak to Adolf Hitler vedel, tak aj toto mohlo byť jedným z činiteľov, ktoré stáli za obrovskou nenávisťou k Židom/židom.)) Keďže ho ako hysterika označil aj Hitlerov nadriadený dôstojník, nie je čudné, že napriek vyznamenaniam nedosiahol vyššiu hodnosť ako tú najnižšiu – slobodník. V lazarete ho v novembri 1918 zastihla správa o porážke Nemecka vo vojne. Podľa novších výskumov bolo oslepnutie asi hysterická reakcia na túto porážku.

Šialený Adolf Hitler, podobne ako ostatní nemeckí nacionalisti, rád uveril konšpiračnej teórii šírenej najprv najvyšším vedením armády, ktorá tvrdila, že nemecká armáda „nebola porazená na bojisku“, ale odnárodnení civilisti jej „pichli nôž do chrbta“. Mysleli sa tým vodcovia sociálnych a demokratických strán (Sociálnodemokratická strana Nemecka, Spartakovci), ktorí viedli revolúciu, ktorá 9. novembra 1918 viedla k abdikácii cisára. Nemeckí antisemiti zároveň spájali „vnútorných“ a „vonkajších nepriateľov Ríše“ s „medzinárodným židovstvom“.

9. novembra 1918 vznikla Weimarská republika, ktorej predstavitelia 28. júna 1919 podpísali v Paríži »Versaillskú zmluvu«. Na jej základe muselo Nemecko okrem iného odstúpiť 13 % svojho územia, obmedziť flotilu a ozbrojené sily na 100 000 mužov a platiť vysoké finančné reparácie, ktoré predstavovali 33 000 000 000 $.

Norimberské zákony z roku 1935, v ktorých nacisti použili k stanoveniu „rasy“ židovský či nežidovský pôvod prarodičov ako ukazovala aj dobová vysvetľujúca tabuľka… Ľudia so štyrmi nemeckými prarodičmi boli „nemeckej krvi“, za Židov boli považovaní tí, ktorí mali 3 alebo 4 židovských prarodičov. 1 alebo 2 židovskí starí rodičia znamenali „zmiešanú krv“.

Oficiálne antisemitské zákony boli v 19. storočí prijaté v rôznych krajinách, zvlášť v cárskom Rusku a v 30. rokoch dvadsiateho storočia v nacistickom Nemecku a jeho spojencov. Boli namierené proti Židom ako skupine bez ohľadu na náboženské vyznanie a v niektorých prípadoch, napr. v nacistickom Nemecku, stačilo mať niektorého z prarodičov židovského pôvodu.

V roku 1892 na kongrese v Tivoli prijala antisemitizmus oficiálne za svoj Nemecká konzervatívna strana (Deutsche Konservative Partei, skrátene DKP). Stalo sa tak na podnet Dr. Klasinga, ale proti vôli opozície vedenej umierneným Wernerom von Blumenthalom.

Norimberské zákony v Nemecku, ktoré vstúpili do platnosti v roku 1935, zakazovali manželstvo medzi Židmi a osobami nežidovského pôvodu, všetky osoby židovského pôvodu zbavili plnohodnotného občianstva a vyčlenili ich do osobitnej skupiny tzv. „Štátnych príslušníkov“ (Staatsangehörige). To znamenalo, že Židia stratili základné občianske práva, ku ktorým patrí aj právo volebné.

V roku 1936 bol Židom zakázaný výkon všetkých odborných zamestnaní, čo im účinne zabránilo uplatňovať akýkoľvek vplyv na vzdelávanie, politiku, priemysel. Od 15. novembra 1938 židovské deti nesmeli navštevovať bežné školy, ale iba školy židovské. Od apríla 1939 takmer všetky židovské podniky buď skrachovali kvôli finančnému tlaku a klesajúcim ziskom alebo boli pod nátlakom predané nacistickej vláde. Židia boli mnohými spôsobmi oddelení od nemeckej populácie a dochádzalo k ďalším obmedzeniam ich ľudských práv. Podobné zákony existovali aj v Maďarsku, Rumunsku a Rakúsku.

Tridsiateho apríla 1945 nedlho pred dobytím bunkru spáchal šialený diktátor Hitler samovraždu prehryzením kyanidovej kapsuly a aj si strelil do hlavy pištoľou Walther 7,65, pozostatky zapálili otrockí strážcovia v kráteri pred bunkrom.

Aj v prípade, že antisemitizmus nebol oficiálne štátnou politikou, vlády na začiatku 20. storočia často prijímali menej nápadné opatrenia namierené proti židom/Židom. Napr. ani jeden z 32 štátov, ktoré sa v roku 1938 zúčastnili konferencie v Eviane, neodsúdil Hitlerovo zaobchádzanie so Židmi/židmi, ani nesúhlasil na prijímanie židovských utečencov. Napríklad Angličania vyhlásili roku 1939 prisťahovalecké kvóty, ktoré znižovali počet židovských prisťahovalcov o 75 % a vydali zákon, ktorý Židom zakazoval kupovať pozemky.

Najstrašnejším prejavom rasového antisemitizmu bol »holokaust«, ku ktorému došlo za druhej svetovej vojny (1939 – 1945), kedy bolo cielene vyvraždených približne 6 miliónov európskych židov, z toho 1,5 milióna detí. Židia pre túto udalosť uprednostňujú označenie „šoa“ (hebr. plný zánik, zničenie) pred „holokaust“ (gr. zápalná obeť, zápalná obetu), pretože toto označenie podčiarkuje jej absurditu a neospravedlniteľnosť.

Popierači holokaustu často vyhlasujú, že značná časť holokaustu je vymyslená a jeho dôsledky sú zveličené, za čo sú údajne zodpovední sami židia/Židia, prípadne „židovské sprisahanie“. Kritici podobného revizionizmu poukazujú na zdrvujúce množstvo fyzických a historických dôkazov, ktoré podporujú väčšinový pohľad, pričom neexistujú dôkazy o nejakom sprisahaní.

Ako sa rozširoval pohľad na židov/Židov, ako na „zlovoľnú rasu“, objavili sa aj antisemitské konšpiračné teórie, ktoré židov ako skupinu obviňovali z ovplyvňovania behu sveta, alebo aj z toho, že svetu skryto vládnu. Základom týchto myšlienok sa stal neslávne známy literárny podvrh s názvom „Protokoly sionských mudrcov“ uverejnený tajnou políciou cárskeho Ruska. Medzi antisemitské klišé, odvodené z odhalených podvrhov ako „Protokoly sionských mudrcov“ a tvrdenie denníka The Dearborn Independent Henry Forda, patrí napríklad aj predstavy o údajnej židovskej kontrole médií.

Najnovšími teóriami sú vyhlásenia extrémistických skupín, napr. neonacistických politických strán a niektorých islamistických organizácií, o tom, že cieľom sionizmu je »svetovláda«, čo je označované za „Sionistické sprisahanie“ a používané k ďalšej podpore antisemitizmu. Podobné názory, ktoré bývajú označované za nový antisemitizmus, majú vzťah k fašizmu alebo nacizmu, ale môže sa jednať aj o názorové prúdy v ľavicových politických stranách.

Sýrske vydanie „Protokolov sionských mudrcov“ z roku 2005, obsahuje aj „historickú a modernú výskumnú štúdiu“, ktorá opakuje antisemitské obviňovania, medzi inými aj z rituálnych vrážd a uvádza, že Tóra a Talmud vyzývajú židov „k páchaniu zrád a sprisahania, vládnutiu, aroganciu a vykorisťovanie cudzích krajín „.

Ako tzv. »nový antisemitizmus« sú niektorými autormi označované prejavy zamerané proti Štátu Izrael. Pri tom presahujú hranicu legálne, respektíve legitímne, kritiky politiky Štátu Izrael. Novodobý fenomén tak súvisí s tradičným antisionizmom. K rozlíšeniu kritiky od nového antisemitizmu možno použiť tzv. 3D test: Tam, kde kritika vytvára dvojaký štandard, démonizuje Izrael či delegitimizuje právo Izraela na svoju existenciu, má ísť o nový antisemitizmus. Ten sa aj prejavuje súčasne v extrémnej ľavicovej politike, islamizme a krajnej pravici, čím sa líši od „klasického“ antisemitizmu, ktorý je spojený skôr iba s politickou pravicou. Pojem prešiel do užívania ako označenie vlny antisemitizmu narastajúcej zvlášť v západnej Európe po zlyhaní dohody z Osla z roku 1993, ktorá je časťou Izraelsko-palestínskeho mierového procesu, druhej intifády v roku 2000, a teroristických útokoch z 11. septembra 2001.

Zástancovia konceptu nového antisemitizmu uvádzajú, že antiamerikanizmus, antisionizmus, „Third Worldism“ (ideológia, usilujúca o emancipáciu krajín tretieho sveta) a odpor k politike vlády Štátu Izrael alebo k samotnej existencii Štátu Izrael ako židovskej vlasti sú s antisemitizmom spojené, alebo sú jeho zásterkou. Jeho kritici naopak argumentujú, že v niektorých prípadoch slúžia na umlčanie diskusií zámerným stotožňovaním legitímnej kritiky Štátu Izrael s nežiaducim antisemitizmom.

Antisemitizmus a antisemitské útoky sa prirodzene vyskytujú po celom našom hmotnom svete. Antisemitizmus v Českej republike je zastúpený predovšetkým vo svojej pasívnej forme, ale miera antisemitizmu z roka na rok klesá. Akademická a politická spoločnosť je židovskej populácii pozitívne naklonená, no najviac antisemitských incidentov sa odohrávajú v mohamedánskych a katolíckych komunitách. Okrem nútenej konverzie katolíckou cirkvou sa v minulosti vyskytovali aj otvorené útoky Čechov na židovskú populáciu a synagógy. Medzi také útoky patria napríklad nepokoje na prelome storočia blízko Smíchovskej synagógy, vtedajším bydliskom predovšetkým populácie židovskej a nemeckej.

V kultúre – Podľa kabalistickej legendy o Golemovi, toto mýtické stvorenie bolo oživené ako ochrana pred antisemitmi a kresťanmi. Film Františka Čápa, Jan Cimbura (1941) – český film, ktorý obsahuje antisemitské stereotypy.

Štúdia Varšavskej univerzity z roku 2016 zistila, že 37 % opýtaných Poliakov má negatívny postoj k Židom/židom, 56 % by si neprialo mať Žida/žida v rodine a 32 % by nechcelo mať Žida za suseda. Antoni Macierewicz, prvý podpredseda poľskej vládnucej strany PiS a od roku 2015 poľský minister obrany, bol obviňovaný z antisemitizmu a proti jeho menovaniu ministrom protestovala americká Anti-Defamation League. V roku 2001 Macierewicz napísal: „Snažia sa Židia povyk okolo pogromu v Jedwabne zakryť svoju zodpovednosť za komunizmus a sovietsku okupáciu?“ Poľský premiér Mateusz Morawiecki vyvolal vo februári 2018 pobúrenie, keď vyhlásil, že za holokaust niesli zodpovednosť aj niektorí Židia. Podľa izraelského politika Ja’ir Lapide je tvrdenie poľského premiéra „antisemitizmom najstaršieho druhu. Páchatelia nie sú obete. Židovský štát nepripustí, aby boli vraždení obviňovaní zo svojej vlastnej vraždy.“

Vo Švédsku sa stretlo s útokom alebo zastrašovaním 51 % Židov/židov. Počet protižidovských útokov rastie aj vo Francúzsku, Veľkej Británii, Nemecku. Najviac útokov majú na svedomí mohamedánski extrémisti-islamisti. Podľa Tomáša Pojara „V prostredí mohamedánskych prisťahovaleckých komunít je antisemitizmus veľmi silno rozšírený. Čím sú tieto komunity početnejšie, tým sa zhoršuje možnosť ich integrácie a zároveň narastá počet prejavov antisemitizmu.“

Antisemitizmus je závažným problémom v americkej spoločnosti už od doby, kedy sa americká spoločnosť formovala. Aj napriek tomu, že USA je diverzná spoločnosť rôznych národov a ich „mixov“, antisemitizmus si tu našiel miesto kvôli nenávisti, strachu a hlavne žiarlivosti k Židom/židom. V súčasnosti v USA žije viac ako 6 000 000 Židov (čo je 1/2 všetkých žijúcich Židov-židov na celom svete) a aj napriek tomu, že »hate crime« je ústavou Spojených štátov amerických hodnotený ako postihnuteľný trestný čin, niektoré nadnárodné neziskové organizácie, predovšetkým Anti-Defamation League, dbá a varuje na prípadné antisemitské konflikty. Antisemitské útoky obvykle bývajú naplánované neo-nacistickými skupinami ako Liberty Lobby, Ku-Klux-klan, White Aryan Resistance, American Nazi Party, xenofóbna odnož skinheadov, ale aj radikálnymi islamistickými frakciami. Medzi skupiny majúce antisemitské názory najviac patria Afroameričania (36 %), Hispánci narodení v Mexiku (35 %) a najmenej belosi (9 %).

V kultúre – Film Eliya Kazan, Gentleman ‘s Agreement (1947) – americký film o gójovi, ktorý sa vydáva za Žida, aby odhalil, ako hlboko je antisemitizmus zakorenený v newyorskej spoločnosti. Night of the Living Jews (2007) – americký satirický film obsahujúci odkazy na rituálne vraždy, stereotypy, atď…

Japonsko pôvodne nemalo židovskú populáciu, pre čo neexistovali hanlivé názory o nich, ale s príchodom nacistických ideí do Japonského cisárstva a predovšetkým importu Protokolov sionských mudrcov z Mandžuska sa vyvinula japonská forma antisemitizmu. Antisemitizmus sa v Japonsku často miešal s filosemitizmom, čo tiež malo za následok kultúrny, literárny a akademický rozmach názorov o Japoncoch, ako potomkoch Židov, ale zároveň názory o Židoch, ktorí (ekonomicky) ovládajú celý svet. Podľa verejného prieskumu z roku 1988, 8 % všetkých Japoncov čítalo bestsellery s antisemitskou tematikou.

+

שמי מתיו

Volám sa Matthew

אני אוהב את אלוהים כי הוא אהב אותי הרבה קודם.

Ja milujem Boha, lebo On mňa miloval omnoho skôr.

 

27.1.2020 – Svet si v tento deň pripomína utrpenie šiestich miliónov Židov, ktorí boli obeťami holokaustu počas druhej svetovej vojny. Vyhlásilo ho Valné zhromaždenia OSN 1. novembra 2005 na počesť oslobodenia najväčšieho nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim) v roku 1945. V tento deň je potrebné si uvedomiť poučenie z tejto tragédie, ktorá sa nikdy nesmie zopakovať.

Pôvodné grécke aj latinské slovo, z ktorého je odvodené moderné slovo holocaust, doslova znamenalo úplné spálenie – celopal (t.j. celá zápalná obeta). Takto je uvádzané aj v gréckom alebo latinskom texte Biblie. Nie je to však význam moderného termínu holocaust / holokaust.

Autorom termínu holocaust je nositeľ Nobelovej ceny mieru Elie Wiesel (1928-2016), ktorý ho použil vo svojom románe Noc (La Nuit, 1958). Slovo „šoa“, uvedené do spojenia s vyhladzovaním Židov Claudom Lanzmannom v dokumente Shoah (1985) znamenajúce Katastrofa – nebolo prijaté, aj keď by lepšie vyjadrovalo skutočnosť. Ideovým východiskom boli rôzne antisemitské teórie vrátane predstáv o biologickej menejcennosti židovskej rasy paradoxne prepojené s predstavou o mimoriadnej schopnosti Židov vytvárať sieť celosvetového sprisahania s cieľom zmocniť sa vlády nad Nemeckom a nad svetom.

Najúčinnejším a najhroznejším prostriedkom nemeckého holokaustu boli vyhladzovacie tábory, kde sa hromadne popravovalo zastrelením, obesením a jedovatým plynom. Spočiatku v plynových vozoch, neskôr v plynových komorách, ktoré boli postavené tak, aby pripomínali obyčajné umyvárne. Mŕtvoly boli hromadne spaľované v krematóriách.

Na okupovanom území Poľska bolo zriadených niekoľko vyhladzovacích táborov:

Chełmno (Kulmhof) (8. december 1941 – 17. január 1945, približne 340 000 obetí)

Osvienčim (Auschwitz, Oświęcim) – Pôvodný tábor bol zriadený na mieste opustených kasární v apríli 1940, existoval do januára 1945. Neskôr v roku 1941 sa rozšíril o KL Auschwitz II – Birkenau v neďalekej Brezinke a v roku 1942 nasledoval KL Auschwitz III v Monowiciach. Počet obetí je odhadovaný na 1 000 000 až 1 500 000. Tábory v Osvienčime a Brezinke sú dnes prístupné verejnosti.

Majdanek (pri Lubline) (júl 1941 – júl 1944, 78 000 až 360 000 obetí)

Belzec (marec 1942 – jún 1943, 436 000 obetí)

Sobibór (máj 1942 – október 1943, 260 000 obetí)

Treblinka (júl 1942 – október 1943, najmenej 700 000 obetí, možno však až okolo 1 000 000)

Nacistické vyhladzovacie tábory prežilo 8 103 väzňov.

Ničenie Židov malo aj hospodárske príčiny. Nacisti sa tak najkratšou cestou zmocňovali dôležitých hospodárskych a politických pozícií, ktoré boli obsadené Židmi. Nacisti lúpením zhromažďovali kapitál potrebný pre svoje ďalšie ciele. Samostatnú skupinu tvorili Rómovia.

Zvláštnu skupinu takzvanej čistej rasy tvorili esesáci sami. Príslušníci iných ako nemeckých národov (kolaborujúci Valóni, Flámi, Nóri, Lotyši, Estónci, Ukrajinci, Rusi, Chorváti) tvorili asi polovicu ich početného stavu.Vernosť nacistickej ideológii sa posudzovala aj podľa surovosti, s akou vystupovali proti zajatcom. Ich nenávisť voči väzňom vyvrcholila v antisemitizmus najhrubšieho zrna.

Podľa obžaloby proti 40 osvienčimským vojnovým zločincom, ktorí boli súdení v decembri 1947 najvyšším národným tribunálom v Krakove, bolo dokázané, že ničenie Židov bolo vykonané neslýchaným barbarským spôsobom a nacisti pritom ulúpili majetok obrovskej hodnoty. Napríklad v období od 1. decembra 1944 do 15. januára 1945 bolo len z Osvienčimu do Nemecka odvezených 92 022 kusov detských oblekov, 192 652 ženských šiat a 222 269 mužských oblekov. Mŕtvolám žien boli ostrihané vlasy a tie boli v množstve asi 60 000 kg  poslané do Nemecka. Hmotnosť zubotechnického zlata, vyvezeného z Osvienčimu do Nemecka, sa odhaduje na 6 000 kg.

Autori knihy Továrna na smrt v doslove knihy píšu: „Touto knihou, týmto svedectvom sa vyrovnávame s nedávnou minulosťou, ktorej posledné roky, tie najhoršie, sme prežili v prekliatom osvienčimskom svete, vo svete najväčšej ľudskej zvrhlosti a zločinného vraždenia. 2 roky sme videli vo dne v noci plameň a dym z komínov, počuli sme nárek a krik nevinných žien a detí a dýchali sme vzduch otrávený zápachom z ľudských kostí a z ľudského mäsa.“

S experimentmi na väzňoch, chorých a duševne postihnutých začala Tretia ríša už pred vojnou. Cieľom pokusov bolo nájsť dôkazy o nadradenosti árijskej rasy, tieto experimenty však nemali žiadny medicínsky prínos. Druhá časť pokusov mala napriek nemorálnym a hrubým spôsobom vykonania, prispieť k získaniu medicínskych znalostí.

Vrcholom predvojnových pokusov na ľuďoch bol tzv. program eutanázie (oficiálne Aktion T4), ktorý si do októbra 1939 vyžiadal 70 273 životov. Podľa podrobných údajov väzenkyne číslo 1818, ktorou bola Sylvia Friedemanová z Prešova, sa v bloku číslo 10 v Osvienčime I konali pokusy so sterilizáciou a umelým oplodňovaním na mužoch aj ženách. Pokusy sa začali 18. decembra 1943 na asi 350 mladých ženách prevažne holandských a gréckych Židovkách. Ženám vstrekovali do maternice jodipidin a hneď po vstreknutí robili röntgenové snímky. Tieto pokusy opakovali viackrát. Ženy dostávali po každom vstrekovaní vysoké horúčky, zápaly vaječníkov, veľké bolesti a kŕče, ktoré často končili upadnutím do bezvedomia. Potom všetkým ženám vybrali jeden alebo obidva vaječníky. Odstraňovali im aj časti pohlavných orgánov. Pokusy riadil Dr. Wirths, šéflekár osvienčimských táborov. Jeho spolupracovníkom bol Dr. Weber, profesor Clauberg a oberscharführer Büning. Z väzňov bol ku spolupráci donútený profesor Dr. Samuel, ktorého do Osvienčimu deportovali z Holandska. V máji 1944 bol zastrelený. Profesori a lekári, ktorí sa na pokusoch podieľali, sa netajili tým, že cieľom pokusov je pripraviť sterilizáciu európskych neárijských národov, ktorú chceli uplatňovať po skončení vojny.

Iz 44, 1-28: A tak teraz čuj, Jakub, sluha môj, Izrael, ktorého som vyvolil. 2 Toto hovorí Pán, ktorý ťa stvoril, ktorý ťa formoval od materského lona a pomáha ti: „Neboj sa, sluha môj, Jakub, miláčik, ktorého som si vyvolil! 3 Veď rozlejem vody na to, čo je smädné, a riavy na vyschnutú zem, vylejem svojho ducha na tvoje potomstvo, svoje požehnanie na tvoje vetvy. 4 I budú rásť uprostred zelene ako vŕby pri potokoch vôd. 5 Tento hovorí: »Pánov som« a tamten volá v mene Jakuba, tento si píše: »Pánov« na ruku a menom Izraela sa nazýva.“ 6 Toto hovorí Jahve (( = Ja som ktorý som! )), kráľ Izraela, vykupiteľ jeho, Pán zástupov: „Ja som prvý a ja som posledný, okrem mňa nieto Boha. 7 Kto je ako ja, nech stojí a nech volá, nech to oznámi, nech mi to predloží! Kto zvestúva oddávna budúcnosť? – A to, čo má prísť, nech nám oznámia! 8 Nože, nebojte sa a netraste sa! Či som vám nezvestoval už dávno a neoznámil som vám? Veď vy ste mi svedkami. Či je Boh okrem mňa? Nie, nieto Skaly, nijakého nepoznám.“ 9 Tvorcovia modiel sú ničomní všetci a ich miláčikovia neprospejú. Ich svedkovia nič nevidia a nič nezvedia, aby sa zahanbili. 10 Kto urobil boha a ulial sochu, aby mu neprospela? 11 Hľa, všetci jeho stúpenci sú v hanbe a umelci, tí sú iba z ľudí. Nech sa zídu všetci, nech sa postavia, budú sa triasť a hanbiť zároveň. 12 Majster železa ostrí dláto a pracuje uhlím, stvárňuje kladivami, utvára svojím mocným ramenom. Ak vyhladne, vysilí sa, ak nepije vodu, omdlie. 13 Majster dreva rozťahuje mieru a zakresľuje rydlom, vypracúva kresačkou a obkresľuje kružidlom; i urobí z toho obraz muža, ako skvost človeka, čo má bývať v dome. 14 Vytne si cédre, vezme haštru a dub, vyberie si v stromoví hory; zasadí sosnu, aby vzrastala dažďom. 15 A bude človeku na palivo, vezme z neho a zohreje sa, áno, zapáli a napečie chleba, aj boha z neho spraví a klania sa mu, urobí modlu a korí sa jej. 16 Polovičku spáli v ohni, pri polovičke požíva mäso, pečienku pečie a nasýti sa, aj sa zohreje a povie: „Ej, ale som sa zohrial, cítim oheň!“ 17 A zvyšok spracuje na boha, modlu, korí sa mu a poklonkuje, modlí sa k nemu a vraví: „Vysloboď ma, veď si mi bohom!“ 18 Nevedia a nechápu, lebo majú zaslepené oči, že nevidia a ich srdcia nechápu. 19 Nepremieta si v srdci, nevie a neuvažuje takto: „Polovicu z neho som spálil v ohni, hej, nad jeho uhlím som napiekol chleba, upiekol som mäso a nasýtil som sa; a zo zvyšku mám spraviť ohavu? Polenu dreva sa mám koriť?“ 20 Pasie sa na popole, zblúdilo mu srdce, zvádza ho, ale on si nezachráni dušu a nepovie: „Či nemám lož v pravici?“ 21 Spomínaj na to, Jakub, Izrael, veď si mojím sluhom, stvoril som ťa, ty si mojím sluhom, Izrael, nezabudnem na teba. 22 Zotriem ako oblak tvoje hriechy a ako mrak tvoje previnenia, vráť sa ku mne, áno, vykúpim ťa. 23 Plesajte, nebesá, veď Pán to spravil; jasajte, hlbiny zeme, plesaním zaznejte, vrchy, les a všetko stromovie v ňom, pretože Pán vykúpil Jakuba, preslavuje sa na Izraelovi. 24 Toto hovorí Pán, ktorý ťa vykúpil a ktorý ťa formoval od materského lona: „Ja som Pán, čo som všetko stvoril, nebesá som sám roztiahol, zem som rozprestrel vlastnou mocou. 25 Ničím znamenia veštcov a hádačov šialencami spravím, mudrcov nazad zavraciam a ich múdrosť mením v nerozum. 26 Uplatňujem slovo svojho sluhu a plán svojich poslov spĺňam. Vravím Jeruzalemu: »Buď obývaný!« – a mestám Júdska: »Buďte zbudované!« – a jeho zrúcaniny postavím. 27 Hlbine hovorím: »Vyschni!« – a tvoje rieky vysuším. 28 Kýrovi vravím: »Môj pastier, splníš každú moju žiadosť.« On povie Jeruzalemu: »Zbuduj sa!« a chrámu: »Buď založený!«“

 

Príslovia 11, 25: Človek, čo žehná (rád druhým, sám) zbohatne, ten však, kto (iných) preklína, aj sám bude prekliaty. … Príslovia 3, 27: Neodopieraj dobrodenie núdznemu, ak je to v tvojej moci urobiť.

 

     „K víťazstvu zla stačí, keď dobrí ľudia budú sedieť so založenými rukami.“ Edmund Burke

Minirekapitulácia o slovenských boľševikoch vraj demokratickej opozície

26.01.2020

Najprv trochu teórie, nech sa vyhneme nejasnostiam. Boľševizmus je spoločenstvo ľudí, snažiacich sa vo svojej činnosti prejaviť strategické záujmy (údajnej) väčšiny, nezávisle od toho, viac »

Kompliment? Keď já ti nevím Karle!

24.01.2020

A vrabce čvirikajú, že tu máme medzinárodný Deň komplimentov, ktorý údajne vznikol v roku 1998 na základe iniciatívy Američaniek Kathy Chamberlin(ovej) z Hopkintonu v štáte New Hampshire viac »

Boris Strugackij a môj list mu do nebíčka

22.01.2020

(´fašizmus?´) meniny Zora, 25. tevet 5780, Slnko vyšlo 07:16 a zapadlo 16:24, v katolíckom kalendári si pripomínam mučeníka Vincenta a grékokatolíci Timoteja aj Anastáza Perzského. "Tak ako viac »

Rakety / Izrael /

Americkú ambasádu v irackom Bagdade zasiahli rakety

26.01.2020 22:30

S odvolaním sa na zdroj z prostredia irackých bezpečnostných síl o tom informovala agentúra AFP.

Auschwitz-Birkenau / holokaust / vyhladzovací tábor / Židia /

Holandský premiér sa ospravedlnil za vojnovú perzekúciu židov

26.01.2020 21:01

Mark Rutte sa takto vyjadril v prejave, ktorý predniesol na spomienkovom podujatí na obete holokaustu v Amsterdame.

Andrej Babiš, Monika Babišová

Babiš na Hrad? Čo si o tom myslí český premiér?

26.01.2020 20:20

„Chcem Českú republiku posunúť na špičku Európy. Máme jasné výsledky, a preto nám ľudia veria," povedal český premiér v exkluzívnom rozhovore pre Pravdu.

Nemecko, vojak, vojaci, armáda

Viac ako 500 vojakov Bundeswehru podozrievajú z pravicového extrémizmu

26.01.2020 19:43

Zhruba dve desiatky takýchto prípadov sa pritom vyšetrujú i v najelitnejšej jednotke Bundeswehru: v špeciálnom komande KSK (Kommando Spezialkräfte).