Kto čítal Havranov článok v Denníku SME: »Pošlite Kuffu do cirkusu«, vie veľmi dobre, v čom pochybil Michal Havran mladší.
Pojem „hanobiť“ = hrubo znevažovať, urážať, špiniť.
Aby sme ešte lepšie pochopili význam slova „hanobiť“, pozrime sa na synonymá – haniť, čiže znevažujúco sa o niekom alebo o niečom vyjadrovať, uberať niekomu vážnosť, prípadne česť. Znevažovať = haniť alebo znevažovať prácu (výkon, vyjadrenia a podobne) niekoho. Tupiť. Zneucťovať presvedčenie kohosi. Utŕhať na cti. Przniť. Očierňovať. Bridiť. Špiniť. Škandalizovať.
Pán Michal havran mladší napísal: „Kuffa skončil už predtým, svojimi apokalyptickými blábolmi o Turkoch na poníkoch v Istanbulskom dohovore a ešte predtým, hlúposťami o gendrovej diktatúre…“
Ten článok – ak ho niekto čítal celý a keď to píšem, neviem, či ešte je „nestiahnutý“ a stále je dostupný verejnosti – je jednoznačne dielom hanobenia, kde sa autor ani neunúval dokázať čo len minimalisticky, že jeho „odsúdenie“ je podložené, oprávnené, adekvátne. Pán Michal Havran mladší nie je žiadny primitív s nedokončenou základnou školou, ba dokonca nepatrí ani do žiadnej marginalizovanej skupiny…
O Kuffovi tvrdil pán Michal Havran mladší: „…používa jazyk náboženského teroru, vyjadruje sa ako al-Bagdádí (vodca organizácie ISIS) a má zjavné modloslužobné praktiky“. A EŠTE AJ: „…vyšinutý metafyzický predátor, ktorý nenávidí svet, nenávidí ľudské spoločenstvo“. A AJ: „…prišiel v sukni s bábikou z Dráčika preoblečenou za nejaký pohanský totem a v parlamente to držal fašistom ako miništrant.“ Toto posledné tvrdenie je doslova lož, ktorá kričí aj bez toho, že by ktokoľvek dal objednávku.
Publicistovi verejne vyjadrilo podporu dvadsať signatárov, medzi ktorými sú aj teológovia, publicisti či politik. Trestné oznámenie považujú za útok na slobodu prejavu, zastrašovanie a zneužívanie právnej ochrany náboženského vyznania. Pod stanovisko sa podpísali evanjelickí teológovia Ondrej Prostredník, František Ábel, teológovia Miroslav Kocúr a Samuel Jezný, evanjelickí farári Jakub Pavlús a Anna Polcková, starokatolícky kňaz Martin Kováč, kazateľ a spisovateľ Daniel Pastirčák, ale aj filozof Egon Gál, politik Ivan Štefunko či historik Miloslav Szabo.
Čítali „to dielo“ uvedení podporovatelia? Je vari klamstvo a hanlivé hodnotenia bez dôkazu výsadou „slobodného prejavu“?
Ak by som ja alebo ktokoľvek iný vyrobil obdobné tvrdenia o publicistovi Havranovi – aj ja môžem klamať a vymýšľať si bez akéhokoľvek čo len naznačeného (načrtnutého) dôkazu?
Alebo spomenutým signatárom ide výhradne iba o princíp v duchu „nech to stojí čo to stojí“, lebo čo keby aj my? Prípadne v podobnom duchu?
Čítali článok havrana uvedení ľudia/občania?
Omyl publicistu Michala Havrana mladšieho je v tom, že si nedal ani minimálnu námahu v tom, že by svoje kľúčové tvrdenia akokoľvek podoprel, vysvetlil, dokázal. Mne to chýba. Možno to, že mi to chýba – je azda môj omyl.
Aby bolo jasné – mne kňaz Marian Kuffa nie je prvoplánovo sympatický – lenže v tejto veci je úplne jedno, ako sa dotyčný volá a či je mne sympatický.
Signatári tvrdia, že išlo iba o „expresívne vyjadrenia“ – ale sporný článok je stále dostupný. Aj nedospelý „tínedžer“ sa ľahko presvedčí, že nejde iba o expresívne vyjadrenia. Nie je to len o prehnaných citoch.
Omyl pána Čarnogurského mladšieho je v týchto slovách: „Je možné očakávať, že v ďalších článkoch autor bude svoje nenávistné postoje iba stupňovať a pokiaľ ho štátna moc nezastaví, vyzve na vraždenie kresťanov a na ďalšie podobné perzekúcie všetkých, ktorí nezdieľajú autorove choré názory. Všetko miernejšie namierené protikresťansky už autor skúsil. Žiadame, aby štátna moc zamedzila ďalším podobným štvavým a extrémistickým vyjadreniam, hanobiacim kresťanstvo, kresťanov a kresťanské symboly.“
Uvedený citát je predbiehaním budúcich možných dejov v štýle „mohlo by sa stať“, AK…
V čom sa mýli pán Marian Kuffa, ktorý je katolíckym kňazom?
V biblii je presný popis či návod, ako sa má postupovať, keď ide o vinu a možné odpustenie. Pán Ježiš Kristus vysvetlil učeníkom, že ak príde za tebou dotyčný „vinník“ a oľutuje, uzná svoju vinu spolu s tým, že prejaví ľútosť, vtedy mu „MUSÍŠ“ odpustiť (treba si patričnú časť nájsť a pozrieť si ju).
Aktuálny omyl pána Kuffu je v tom, že sám od seba chce odpustiť, ba ešte dáva aj požehnanie.
Omyl Mariana Kuffu je v neuvedomení si toho, že bez ľútosti aj bez uznania Michala Havrana sa akékoľvek odpustenie míňa účinkom a ovocie z toho nemá ani ten, ktorý ho mediálne dáva, ale ani ten, ktorý o neho vôbec nestojí.
Ďalší omyl by bol, ak by si „ktosi“ medlil ruky, že ako napálil naivného kňaza – nech sa zosmiešni pred celým svetom, nech sa sám zosmiešni a podobne. V tomto okamihu iba Boh vie, či hej.
Ďalší omyl je, ak si kňaz Kuffa myslí, že občianska spoločnosť a veci okolo oznámenia k orgánom činným v trestnom konaní sa „musia“ držať želaní z médií – to oznámenie žije takzvane svojím vlastným životom.
Na záver vyslovím iba moje podozrenie – a bol by som rád, ak sa mýlim – že ak by šlo o obhajobu či odsúdenie vo veci teroristicko-nenávistných prejavov islamizmu, takmer všetci by sa báli a doslova by utekali od jadra veci…
Omylom isto iste nie je moje presvedčenie, že všetky strany tohto sporu by mali dôkladne ešte raz premyslieť všetky súvislosti, a to podrobne a do hĺbky.
(napísal v piatok večer Matthew Di Mateo, 13.7.2018)